Transsibírska magistrála 2026

 

Transsibírska magistrála je typickým dobrodružstvom zo zoznamu prianí.

Cesta, ktorá nás prevedie najväčšou krajinou na Zemi, od hlavného mesta Moskva, cez rozsiahle oblasti tajgy, pozdĺž brehov neuveriteľne krásneho jazera Bajkal, cez nekonečnú step, medzi vrcholkami Uralu, cez nespočetné dediny, mestá a mestečká, až kým nedorazíme do veterného prístavného mesta Vladivostok na pobreží Japonského mora (  Tichého oceánu ) o približne 9 288 km neskôr.

Je to výlet, ktorý dokonale stelesňuje staré príslovie „ide o cestu, nie o cieľ“.

Existujú tri hlavné trasy Transsibírskeho expresu: jedna je klasická trať Moskva-Vladivostok, zatiaľ čo ďalšie dve sledujú trasu Moskva-Peking. V druhom prípade sa Transmongolská železnica odbočuje v meste Ulan Ude a prechádza Mongolskom, zatiaľ čo Transmandžuská železnica prechádza územím Číny nazývaným Mandžusko.

Tento výlet som v prvom rade absolvovala na pamiatku môjho otca, ktorý bol v zajatí 5 rokov na Sibíri, a napriek tvrdej práci v zajatí sa dožil vysokého veku.

Cestu som plánovala radšej na letné mesiace, než v zime, síce viem že jazero Bajkal má svoje čaro aj v zime. Návšteva v každom ročnom období má  svoje výhody aj nevýhody.

V lete nás privíta teplé počasie a množstvo denného svetla. Miesta tajgy sú bujné a nekonečná step zaplavuje  sýtá zeleň. Leto je tiež hlavnou sezónou, takže je aj viac turistov.

Cesta sa začala v Moskve. V hlavnom meste som už bola viackrát, tak som sa cielene  išla pozrieť na niektoré miesta, kde som síce už bola ale v inom ročnom období.  Červené námestie, VDNCH ale aj GUM som samozrejme nevynechala.

A po pár dňoch v Moskve sa začalo samotné dobrodružstvo nástupom do vlaku Transsibírskej magistrály.

V Rusku existuje jedenásť rôznych časových pásiem; Transsibírska magistrála nás prevedie ôsmimi z nich.  Našťastie, časy vlakových poriadkov podľa moskovského času sú preč, keďže na miestny čas prešli od  roku 2018, ale stále je užitočné vedieť, kedy sa čas zmení. Ak cestujeme z Moskvy na východ, každý deň  sa presúvame v čase dopredu. Dvadsať percent trasy vedie v Európe a zvyšných osemdesiat percent v Ázii.  Ak celú trasu urobíme naraz, celá cesta trvá približne stošesťdesiatšesť hodín, teda takmer sedem dní. My sme ale trasu rozdelil na polovicu teda prvá etapa bola z Moskvy na Bajkal a druhá z Bajkalu do Vladivostoku. (2 x 3 dni a 4 noci a niekoľko hodín)

Stavba železnice sa začala v máji 1891 v blízkosti Vladivostoku na príkaz ruského cára Mikuláša II. a bola ukončená v októbri 1916 vysvätením mosta cez Amur pri Chabarovsku.. Len výstavba trvala 25 rokov a neskôr spolu s celkovou elektrifikáciou bola dokončená po 74 rokoch  v roku 2002. Každý druhý deň opúšťa legendárny „Vlak č. 2 (Rossija)“ Jaroslavľsku  železničnú stanicu a po siedmich dňoch a 9 288 km končí vo Vladivostoku pri Japonskom mori. Na tejto najdlhšej železničnej trati sveta prechádza vlak pri kilometri 1 777 uprostred tajgy na mieste označenom obeliskom hranicu medzi Európou a Áziou.

Popri magistrále je 89 miest,  a železnica pretína 16 veľkých riek, pričom bol obrovský zážitok sa pozerať na to ako vlak prechádza mostom cez rieky, o ktorých sme sa určili v škole na zemepise.

Ruské vlaky sú vo všeobecnosti číslované od 001 do 100: vlaky s najnižšími číslami (001, 002 atď.) bývajú najdrahšie, zatiaľ čo vlaky s číslami okolo 099 – 100 majú najlacnejšie lístky. Cena lístka závisí aj od toho, či celá trasa sa robí naraz alebo sa to rozdelí na etapy. Vlak dosahuje rýchlosť 160  km.

Možno si položíte otázku, ako to vlastne v tom vlaku vyzerá, keď tam po celej trase človek cestuje viac ako 7 dní alebo aj keď po častiach 2-3 dni.

Náš vlak, ktorým sme začali cestu,  pozostával z viac ako 10 lôžkových vozňov, pričom boli vozne prvej, druhej ale aj tretej triedy. Rozdiel je v tom, že prvá trieda má  Spalnyj vagon  (luxusné dvojmiestne kupé), druhá trieda má štandardné kupé  so 4 lôžkami  a sú aj vozne Plackartnyj, teda otvorený veľkopriestorový vozeň.  

Kupé sa dalo uzamknúť čipovou kartou, tak v prípade, že nikto  “nebol doma” zamkli sme kupé.

Samozrejme vlak má aj reštauračný vozeň. Každý vozeň má vlastný malý bufetík s pitím, jedlom ale aj suvenírmi. Teplá  a studená voda je tiež samozrejmosťou, čiže dá sa zaliať káva, čaj alebo aj sáčková polievka. Každý vozeň  má 2 záchody a jednu sprchu, pričom tieto boli počas celej cesty udržiavané v čistote, stále bol doplnený toaletný papier, utierky na ruky, tekuté mydlo a tiekla teplá aj studená voda, a boli aj bidetové sprchy. Sprchovací kút  bol vybavený teplou a studenou vodou a dostatočne veľký na to, aby sa človek tam cítil komfortne. Smetné koše na triedený odpad boli na chodbe.

Na zastávkach, kde vlak stál dlhšiu dobu, buď sa doplňovala voda, alebo catering do reštaurácie, prípadne sa vykonávala údržba a kontrola podvozkov, výmena rušňa, a tak isto pravidelné odsávanie fekálií.

Pre každý vozeň vykonávali službu  dve „provodnice“, pričom sa striedali v nočnej a dennej službe, boli ústretové a skutočne udržiavali svoj rajón v maximálnej čistote. (nad ránom o 3 napríklad umývala okná vo vozni na chodbe) .

Logické, že na pobyt na palube vlaku som sa cielene pripravila. Veď tam človek potrebuje pohodlné denné a nočné oblečenie. Vo vlaku totiž budˇ sa  spí, oddychuje, teda leží alebo sa sedí, prípadne sa dá tráviť čas v reštauračnom vozni.

Keďže je minimum pohybu, neoplatí sa zobrať ťažko tráviteľné jedlá, ktoré len zaťažujú  črevá a je dobré si brať aj niečo slané a hlavne mať dostatok vody, či už minerálky alebo  sáčkový čaj a kávu na zalievanie. 

Ináč skoro na každej zastávke ponúkajú mieste bábušky svoje produkty, plnené pirohy, sušené ryby ale aj ovocie, čiže dá sa niečo aj u nich kúpiť.

Na dlhších zastávkach, ktoré môžu mať aj hodinu, bolo možné urobiť rýchly nákup aj v staničnom bufete alebo  sa dalo  výjsť zo stanice a v okolitých malých potravinách si dlplniť nejaké zásoby.

V  kupé je dostatok úložného priestoru, tí, ktorí spia na hornom lôžku majú k dispozícii úložný priestor hore a tí, ktorí spia dole,  zase pod sedadlom, ale kupé majú aj trezory a iné menšie úložné priestory, čiže v pohode sa všetko zmestí, čo človek na daný deň potrebuje.

Vlastný cestovný hrnček ale aj poldecáčik, a príbor  sú tiež užitočným pomocníkom na ceste.Samozrejme uterák, vlhké  utierky a bežná kozmetika patria tiež k osobnej výbave. Neoplatí sa cestovať s veľkým kufrom, lebo nie je miesto v kupé na vybaľovanie, radšej  cestovať s väčším ruksakom. Keďže človek cestuje deň a noc tak treba mať pohodlné papuče, tie sme aj pri nástupe dostali v sete, kde bol aj obuvák, vlhké utierky a zubná pasta s kefkou.

Čiže jedla nie je treba kvantum, hoci v našom kupé slečna z našej cestovateľskej skupiny, nakúpila ako keby mala cestovať mesiac a nie pár dní.

Napokon  vlaky majú reštauračné vozne a ponuka bola skutočné pestrá, ale z dôvodu nedostatočného pohybu som na obed dávala len polievku buď boršč alebo kuraciu, čo bohato stačilo. K tomu lokálne pivo a obed už bol vybavený.

Síce som v niektorých odporúčaniach čítala, že je dobré zobrať si so sebou sáčkovú polievku, tak túto radu som nechala mimo, veď lepšia je čerstvá ako sáčková.

Sušené ovocie, cereálne tyčinky, solené arašidy sú tiež dobrou voľbou na desiatu alebo olovrant. A s 10 dkg suchou salámou, nátierkou a krájaným čiernym chlebom a  zeleninou som  v pohode zvládla raňajky a večere za 3 dni v prvej etape cesty, a podobným proviantom aj v druhej etape cesty.

Čiže ráno človek vstal, kedy chcel, ja tak ako aj doma, po sprche som si zaliala kávu, a pri popíjaní kavičky som sa kochala v prírode, ktorá sa míňala okolo mňa. Potom nasledovali lahké raňajky, a čaj.  A deň sa mohol začať. Počas dňa som sledovala kde sa vlak zastaví, lebo digitálny cestovný poriadok bol umiestnený na chodbe. A keď sa vlak zastavil tam, kde stál 15 a viac minút tak bola možnosť sa poprechádzať na peróne, alebo si kúpiť niečo. Lúštenie krížovky patrilo k mojim záľubám, ako aj rozumné debaty so spolucestujúcimi v kupé. Obed v reštauračnom vozni kde človek zase mal možnosť sa rozprávať s miestnymi cestujúcimi a potom poobedňajší relax (kľud na lôžku) niečo si zachrumkať a večer lahká večera a nočný kľud. Vynikajúco sa spalo, ani človek nepočul zvuk koľajníc, len jemné kolísanie ktoré človeka uspalo.

A po 3 dňoch 4 nocí  13 hodín a 53 minútach sme došli do stanice Bajkalsk, kde sme našu cestu prerušili. Ubytovali sme sa v útulnej dedinke Utulík na brehu jazera kde sme strávili 3 dni.

Bajkal!!  najhlbšie a najstaršie jazero na svete. V jazere je sústredená 1/5 svetových zásob povrchovej sladkej vody a je  zapísané do svetového zoznamu dedičstva UNESCO. Niekoľko zaujímavostí : rozmery: 636 x 80 km, najväčšia hĺbka: 1 642 m, počet vtekajúcich riek: 337, vytekajúce rieky:Angara. Na jazere je 27 ostrovov, z toho 22 stálych a 5 periodicky zaplavovaných.

Rusi nazývajú jazero Bajkal niekoľkými menami:Hlavný názov, Bajkal, pochádza z tatárskeho slova „Bajkal“, ktoré znamená „bohaté jazero“.Ale má aj iné mená: „Modré oko Sibíri“ , „Perla Sibíri“, „Perla Ázie“, alebo  „Bajkalské more“. V burjatčine a mongolčine sa nazýva „Sväté more“ („Dalaj-Nor“).

Najznámejšia sibírska legenda hovorí o starcovi Bajkalovi, ktorý mal 336 synov (rieky) a jedinú dcéru Angaru. Kým synovia do jazera vodu neustále privázali, krásna Angara ich bohatstvo míňala a v duchu túžila po slobode. Angara sa zamilovala do mocného a bohatého mládenca Jeniseja, o ktorom počula od vtákov a pocestných. Keď starý Bajkal raz tvrdo zaspal, Angara roztrhla skalné pobrežie a utiekla za svojím milým. Keď sa Bajkal zobudil, zbadal zradu a v hneve schmatol obrovský balvan (dnes známy ako Šaman-kašeň / Šamanský kameň pri obci Listvianka) a hodil ho za utekajúcou dcérou, aby ju zastavil, avšak balvan dcéru nezastavil. Angara dobehla k Jeniseju a splynuli v jedno. Hnevom vymrštený Šamanský kameň dodnes stojí na mieste, kde jediná rieka Angara vyteká z jazera Bajkal.

Aké endemické ryby žijú v jazere? Najznámejšou endemickou rybou v jazere Bajkal je golomjanka (hlbinná ryba), spoločne s jedinečným bajkalským omulom. Viac ako polovicu zo všetkých 60 druhov rýb v jazere tvoria práve endemity, ktoré nenájdeme nikde inde na svete. A omula, najslávnejšiu konzumnú rybu jazera. sme aj ochutnali hneď na začiatku nášho pobytu pri jazere.

Čím sme trávili čas pri jazere? No samozrejme v prvom rade plávaním, keď sme boli v oblasti, kde boli dobré podmienky na vstup do jazera, ktoré nebolo ani tak chladné (porovnala by som k Jadranu v apríli)

Krásny výlet sme mali loďou cez jazero Bajkal z miesta Utulik do oblasti Polovinnaya ktoré je malebné údolie a zastávka na historickej Circum-bajkalskej železnici (KBŽD).. Miesto je známe svojou údolnou scenériou, riečkou Pad Polovinnaya a dvoma tunelmi prechádzajúcimi cez mys Polovinny (vrátane najdlhšieho tunela ale aj najkratšieho tunela na celej trati).

Circum-bajkalská železnica (KBŽD), prezývaná aj „zlatá pracka“ Transsibírskej magistrály, patrí k technicky najnáročnejším a finančne najnákladnejším  železničným projektom v histórii Ruskej ríše. Pri stavbe Transsibírskej magistrály koncom 19. storočia zostal úsek okolo južného brehu Bajkalu nedokončený kvôli extrémne zložitému horskému terénu. Vlaky sa preto pôvodne prepravovali cez jazero pomocou dvoch masívnych ľadoborcových trajektov (Baikal a Angara). V zime sa koľajnice kládli priamo na hrubý ľad jazera, no tento spôsob dopravy bol nebezpečný, pomalý a pre narastajúcu vojenskú aj civilnú prepravu neudržateľný.

 Pravidelné stavebné práce pod vedením popredných inžinierov začali na jar v roku 1902.  Trasa sa razila do tvrdých žulových skál pomocou dynamitu a ručných vrtákov. Prácu komplikovali časté zosuvy pôdy a tvrdá sibírska zima.      

Rusko - japonská vojna prinútila staviteľov urýchliť práce, aby bolo možné prepravovať vojakov na Ďaleký východ. Prvý testovací vlak prešiel úsekom v októbri 1904.

Pôvodná jednosmerná trať kapacitne nestačila. Pred prvou svetovou vojnou sa preto vybudovala druhá paralelná koľaj. Táto fáza zahŕňala úpravu existujúcich konštrukcií a výstavbu ďalších mostov, čím železnica získala svoju finálnu, architektonicky unikátnu podobu. Na jeden kilometer trate pripadalo približne jedno inžinierske dielo (tunel, viadukt, galéria či oporný múr).

Po druhej svetovej vojne sa vybudovala moderná, kapacitná a bezpečnejšia trať z Irkutska priamo do Slyudyanky cez horský priesmyk. V roku 1956 bola navyše postavená Irkutská hydroelektráreň, čo viedlo k zatopeniu úseku trate medzi Irkutskom a Portom Baikal. Zvyšný 89-kilometrový úsek z Portu Baikal do Slyudyanky (kde leží aj Polovinnaya) sa tak stal slepou vetvou. Dnes slúži výhradne ako unikátny skanzen priemyselnej architektúry a turistická atrakcia.

Kamenné galérie patria k najfascinujúcejším inžinierskym stavbám celej trate. Na rozdiel od klasických tunelov, ktoré sa razili hlboko do masívu skál, galérie sa stavali zvonku priamo na skalných rímsach. Ich hlavnou úlohou bolo a dodnes je chrániť prechádzajúce vlaky a koľajnice pred masívnymi kamennými lavínami a zosuvmi pôdy, ktoré sú pre strmé svahy okolo Bajkalu typické. Na trati bolo vybudovaných celkovo 57 galérií.

K  najkratšiemu tunelu (Polovinnij malyj, cca 30 metrov) sa viaže pozitívna legenda. Keďže ním prejdete veľmi rýchlo, vznikla tradícia: ak ním človek prechádza pešo (alebo vlakom), musí zadržať dych a v mysli si rýchlo predstaviť jedno konkrétne želanie. Ak to stihne skôr, než vyjde opäť na svetlo, želanie sa mu do roka splní. No a prečo by som neprešla, keď to sa tak traduje!

A ako chutí voda z jazera Bajkal??? Ja som to vyskúšala.... !!!

Krmenie čajok, zahliadnutie tuleňov bajkalských vo vode bol tiež krásny zážitok.

 

A po príjemnom relaxe pri jazere Bajkal, nás čaká druhý  úsek cesty do konečnej zastávky. A opäť už známa rutina, spánok, jedlo, pozeranie sa z okna, návšteva reštauračného  vozňa, relax.....

 

A po 3 dňoch, 4 nociach, 2 hodinách a 4 minútach a prejdených 9288 kilometroch vlak vchádza na Morskoj vokzal mesta Vladivostok.

Vo Vladivostoku sme navštívili pohrebisko československých legionárov, ktorý sa  nachádza na Morskom cintoríne ( Morskoje kladbišče). Je tam pochovaných 163 československých bojovníkov, ktorí zomreli v rokoch 1918 až 1920 počas bojov na Ďalekom východe. Ide o vzácne a takmer jediné zachované pietne miesto tohto druhu v ruskom Tichomorí, avšak veľmi zanedbané,zarastené trávou. Žiaľ ako vidieť ani Česko ani Slovensko sa o tento cintorín nestará, pričom by bolo veľmi jednuduché najať len človeka, ktorý okolie bude udržiavať. Tak si nectíme pamiatku padlých bojovníkov!

Vladivostok je veľké prístavné mesto s viac ako pol miliónom obyvateľov. Voči hlavnému mestu Ruska je časový posun +7 hodín  a  oproti UTC alebo GMT predstavuje +10 hodín, od nás + 8 hodín.

V roku 2012 bol v meste dokončený najdlhší visutý most na svete, ktorý spája pevninu s ostrovom  Russkij cez prieliv Východný Bospor. A prešli  sme týmto mostom, ale viditeľnosť kvôli hmle bola  nižšia. 

A čo je na ostrove Russkij? Ostrov Russkij (Ruský ostrov) je najväčší ostrov v zálive Petra Veľkého v Japonskom mori. S pevninou ho spája práve ikonický Ruský most. Dlhé roky bol prísne stráženou vojenskou zónou, dnes je centrom vzdelávania, rekreácie a turizmu, nachádza sa tu Federálna Univerzita Ďalekého východu s kampusmi. Moderný univerzitný kampus s krásnou prímorskou promenádou slúžil aj ako miesto konania Východného ekonomického fóra. Prímorské akvárium (Primorskij Oceanarium) patrí medzi najväčšie svojho druhu na svete.

 

Na pobreží v prístave kotví ikonická loď   «Krasny Vympel»,  historická loď pôvodne  postavená ako jachta „Admiral Zavojko“. Dnes slúži ako slávne múzeum a pamätná loď na nábreží Zolotoj Rog.

Najznámitejšou ponorkou je S-56, slávna sovietska ponorka z obdobia druhej svetovej vojny, ktorá dnes funguje ako obľúbené námorné múzeum priamo na nábreží. Mesto je zároveň hlavným sídlom ruskej Tichooceánskej flotily, pod ktorú spadajú aj moderné ponorky.

 

A čo som ešte v meste videla:

1. Historická budova železničnej stanice, ktorá je konečnou stanicou Transsibírskej magistrály a pamätník lokomotívy oproti nej a kilometrovník symbolizujúci koniec trasy s 9288 kilometrami. Toľko sme urobili z hlavného mesta potiaľ.

2 . Zlatý most  prekleňující záliv Zlatý roh. Postavený bol spolu s Ruským mostom v rámci prípravy mesta na konanie summitu APEC.So svojou výškou 226 metrov patrí  k nejvyšším mostom sveta. Medzi hlavné atrakcie mesta patrí záliv Zlatý roh, cez ktorý vedie slávny Zlatý most, stavba podobná ako  v San Franciscu.

3. Pozemná lanovka na vyhliadku nad mestom s dlžkou trasy  183 metrov, jazda trvá poldruha minúty, pričom vyhliadka  ponúka krásny výhľad na zátoku Zlatý roh vrátane Zlatého mostu. Panoramatický výhľad na mesto a prístav z vyhliadky Orlie hniezdo, najmä za jasných  dní je krásny.

4. Večerný ruch Fokinovej ulice, kde sa v baroch a reštauráciách mieša ruská a ázijská kultúra.

5. Víťazný oblúk cára Mikuláša II. bol postavený na počesť návštevy 23-ročného korunného princa.

6. Chrám Premenenia Pána na nábreží, priamo na brehu zálivu Zlatý Rog. Chrám nepochybne vyžaruje štýl, ktorého priekopníkom bol Konstantin Andrejevič Ton, známa osobnosť medzi nadšencami sakrálnej architektúry.

7. Ruský most spája pevninu s Ruským ostrovom cez prieliv Východný Bospor. Ide o svetovo významný zavesený most s hlavným rozpätím dlhým 1 104 metrov a výškou pylónov 324 metrov.

8. Pamätník Vasilija Oščepkova – zakladateľa ruského džuda a jeho japonských učiteľov  na nábreží

9. Pamätný dom-múzeum Sukhanovovcov je jediným múzeom cárskeho úradníka v Rusku a jedným z mála drevených kaštieľov z 19. storočia zachovaných v meste.

10. Bronzová socha oscarového hollywoodskeho herca Yula Brynnera stojí priamo pred jeho rodným domom.  Zobrazuje Brynnera oblečeného v jeho ikonickom siamskom kráľovskom kostýme z filmu Kráľ a ja. ( ešte dobre že ma na to upozorila moja kamarátka Kristínka, a hneď som išla sochu pohľadať)

11. Predstavenie v Cirkuse – legendárne show Gee Eradzeho, slávneho cirkusového  producenta gruzínskeho pôvodu, trénera zvierat a tvorcu extravagantných predstavení. Je známy ako zakladateľ Kráľovského cirkusu a je významná osobnosť v modernej cirkusovej zábave. Predstavenie v trvaní 3 hodín s jednou prestávkou bolo famózne.

Z Vladivostoku sa pokračovalo letecky na Kamčatku, čo je vzdušnou čiarou pirbližne 2200 km a trochu viac ako tri hodiny letu. Zážitky odtiaľ si viete prečítať v ďalšom blogu.

Na záver tejto cesty niekoľko slov: ľudia, s ktorými sme sa stretli počas cesty boli veľmi priateľskí, akonáhle sa dopočili, že sme z „Československa“ okamžite sa niektorým vynorili spomienky, či na spevákov ako Karel Gott, alebo na to, že boli za mladých čias za študijnom alebo pracovnom pobyte. V Moskve sme sa spriatelili s dvoma ženami, ktoré pochádzajú z Chabarovsku a strávili sme s nimi príjemné chvíle.

Vo vlaku sme boli  prakticky jediní západní turisti. Vďaka tomu bol zážitok autentickejší..

Hotovosť funguje všade dobre. Vlaky sú  pohodlné, elegantné a komfortné, zásuvky boli všade, nebola núdza o to, kde dobiíjať mobil.

Pre mňa to bola nielen cesta na pamiatku môjho otca ale aj zážitok na celý život a určite si túto trasu so zastávkami v jednotlivých mestách ešte zopakujem.