Líbya - „srdce mora“- "krajina Libu"

„Líbya“ , ktorého názov pochádza zo staroegyptského výrazu „Libu“ (alebo Rebu), ktorý označoval berberský kmeň západne od Nílu. Tento výraz má korene v grécko-rímskej antike, označuje celý región a historicky niesol asociácie so silou alebo „srdcom mora“..

Kaddáfí neuznal Berberov ako samostatnú etnickú skupinu. Museli skrývať svoju identitu, berberský jazyk sa v školách nevyučoval a roky bolo v Líbyi zakázané dávať berberské mená. Až pádom Kaddáfího sa opäť objavila farebná amazighská (berberská) vlajka. Vlajka sa skladá z modrých, zelených a žltých vodorovných pásov rovnakej výšky a písmena tifinagh yaz alebo aza. Každá farba zodpovedá jednému aspektu Tamazghy, územia obývaného Berbermi v severnej Afrike: Modrá predstavuje more. Zelená predstavuje hory. Yaz — symbol slobodného človeka v jazyku amazighských kmeňov Sahary.

Napriek talianskej koloniálnej minulosti ani staršia generácia už nehovorí po taliansky, ale ostala v gastronómii perfektná káva, pizza a zmrzlina.

Trochu z histórie:

Územie Líbye bolo po Feničanoch obsadené Rímskou a Byzantskou ríšou, neskôr Vandalmi, a potom sa jej zmocnila Osmanská ríša.

Počas štyroch dekád 20.-ho storočia bola Líbya talianskou kolóniou.

Po druhej svetovej vojne bolo územie bývalej Talianskej severnej Afriky rozdelené na historické regióny Tripolsko, Kyrenaika (pod vládou Britov) a Fezzán (pod vládou Francúzov). Potom, čo došlo k rozsiahlym nepokojom, rozhodla OSN o plnom osamostatnení Líbye. Toto rozhodnutie bolo naplnené roku 1951, kedy spojením Fezzánu, Tripolsko a Kyrenaika vznikol nezávislý federatívny štát Líbyjské kráľovstvo pod vládou kráľa Idrisa.

V šesťdesiatich rokoch minulého storočia prebehol v krajine puč a hlavou štátu sa stal plukovník Muamar al- Kaddafi, ktorý nastolil vojenskú diktatúru. Ten začal neskôr podporovať polovojenské skupiny, ktoré v mnohých krajinách Afriky, Európy a Latinskej Ameriky ohrozovali tamojšie vlády.

Boj o Bengázi bol v roku 2011 kľúčovým momentom prvej občianskej vojny a následnej medzinárodnej intervencie a Bengázi, ako druhé najväčšie mesto sa stalo baštou povstalcov proti režimu Kaddáfiho. Následne na základe rozhodnutie Bezpečnostnej rady OSN začali námorné sily niektorých krajín NATO útoky na líbyjské ciele.

Po zvrhnutí Muammara Kaddáfího sa krajina snažila o stabilizáciu, no stále pretrvávali vplyvy povstaleckých a rôznych ozbrojených skupín. Líbya nemala jednu jednotnú vládu pre celé územie. Existovali dve konkurenčné mocenské centrá – jedno v Tripolise (medzinárodne uznaná vláda národnej jednoty -The Government of National Unity (GNU) ) a druhé na východe krajiny v Tobruku podporovaná líbyjskou národnou armádou (LNA).

Ďalšie nepokoje boli v roku 2017 počas druhej občianskej vojny, kde súčasne sa bojovalo aj proti terorizmu a oslobodení od IS (islamský štát).

V krajine je v súčasnosti teda v roku 2026 pri moci prechodná vláda známa ako Vláda národnej jednoty (GNU), ktorá vznikla v roku 2021 za podpory OSN na čele s premiérom.

Z čoho žijú?

Drvivá väčšina hospodárstva je orientovaná na ťažbu ropy a zemného plynu, z čoho väčšinu odberá Taliansko.

V štáte je pre obyvateľov už od čias Kaddafiho zadarmo plyn, voda, elektrická energia. Zdravotná starostlivosť a školstvo je zadarmo, pričom samozrejme aj tu existujú súkromné nemocnice a súkromné školy. Obchody a supermakety sú plné tovaru, v pomere na výšku ich platov vedia ľudia vyžiť. Z bývalého Československa tam pracovali ľudia v zdravotníctve ale aj pri výstavbe ciest alebo v iných oblastiach, takže staršia generácia ešte na to v dobrom spomína.

Náboženstvo

Až 97 % populácie sú sunnitskí moslimovia. Predislamské berberské rituály a presvedčenia sa zmiešali s ortodoxným islamom, rovnako ako v iných severoafrických krajinách. Okrem toho v Líbyi žijú kresťania, najmä koptskí ortodoxní. S Líbyou možno spájať aj jednu z najstarších židovských komunít (4. storočie pred n. l.), ale žiadna z nich sa nezachovala. Podľa líbyjskej ústavy je štátnym náboženstvom islam a šaría je hlavným zdrojom legislatívy.

Tak poďme objaviť „krajinu Libu“ (Berberov ) alebo „srdce mora“ , Líbyu, štvrtý najväčší africký štát.!

A už samotný prílet do krajiny bol dobrodružný! Prileteli sme z Budapešti do Istanbulu, cez tranzit sme sa premiestnili k bráne s nástupom do Tripolisu na Mitiga airport, ale zrazu na informačnej tabuli všetko zhaslo a nastal mierny chaos. Tak sme sa dozvedeli, že let je zrušený. Začala som trochu googliť a zistila som, že hlásia na oblasť Tripolisu púštnu búrku, tak žiaden stres ostávame v hoteli. No ale ak by sme leteli na druhý deň poobede stratíme jeden celý deň! A tu sa dala do pohybu libyjska partnerská cestovná agentúra, ktorá mám zabezpečila let prvým lietadlom, prevádzkovaným líbyjskymi aerolíniami a to na 01:30, tak sme už o 6 hodine ráno boli na izbe a po krátkom relaxe sme sa vydali na objavenie hlavného mesta.

Tripolis

Názov mesta znamená „tri mestá“ alebo „trojité mesto“ a odkazuje na staroveké regionálne konfederácie, najmä na pobrežné mestá Oia (dnešný Tripolis), Leptis Magna a Sabratha založené Féničanmi.

Mesto založili v Feničania, potom bolo súčasťou Rímskej resp. Byzantskej ríše, dočasne obsadené Vandalmi, a neskôr mesto bolo dobyté Arabmi a potom ho obsadila Osmanská ríša a neskôr sa stal centrom talianskej kolonizácie. Tento mix sa sem tam objaví aj na architektúre mesta.

Tripolis .sa zdá byť prekvapivo čistejší, zelenší a príjemnejší na život ako Tunis. V Tripolise je staré a moderné v dokonalej rovnováhe. Početné stavebné projekty, ktoré v meste prebiehajú, naznačujú, že hlavné mesto sa čoskoro stane ešte atmosferickejším.

Okrem rímskych a byzantských stĺpov, ktoré sa objavujú v starom meste, a niekoľkých starších mešít je teda víťazný oblúk cisára Marka Aurélia jedinou významnou starobylou pamiatkou v Tripolise. Staré mesto, rozdelené úzkymi uličkami, je veľmi atmosférické, aj keď mierne opotrebované.

Mešita Gurgi je mešita sunnitského islamu, je ako súčasť komplexu historických budov. Mešita je dôležitou turistickou atrakciou.

Karamanliho dom, je jedným z mála tradičných domov, ktoré sa zachovali a zrekonštruovali v Starom Meste. Vyznačuje sa vynikajúcim islamským architektonickým dizajnom. Otvorený dvor, bežný prvok v islamských rezidenciách, je sústredený okolo krásnej fontány. Jedným z najpozoruhodnejších aspektov domu sú oblúky, ktoré slúžia ako dekoratívny, tak aj nosný účel. Mozaikové vzory zdobia aj steny domu-múzea. Dom pozostáva z niekoľkých miestností, vrátane: spálne s kostýmami a nábytkom Qaramanli, obývačky, šatne, kuchyne a mnohých ďalších.

Banco di Roma otvorila svoju pobočku v Tripolise začiatkom 20.-ho storočia, čím sa stala kľúčovým nástrojom talianskej "pokojnej penetrácie" a ekonomického vplyvu v Líbyi pred inváziou v roku 1911. Banka zohrala dôležitú úlohu pri financovaní talianskych záujmov a získavania miestnych lídrov.

Na súkoch (arabských bazároch) v Medine (starom meste) sa predávajú najmä koberce, keramika, textil, kožené výrobky a bežné suveníry. Môžete sa pokojne prechádzať, nikto nie je násilný ani sa vás nesnaží okradnúť.

Krásne portále, stĺpy zdobia staré budovy v starom meste a našli sme aj vchod do Hamamu.

V obchode so sovenírmi boli bankovky s Khaddafiho portrétom

A fotka s majiteľom obchodu musí byť

V starom meste sa zastavíme pri stene s vlajkou Lýbie …must have foto

Námestie mučeníkov je hlavným miestom stretávania miestnych obyvateľov a bolo centrom revolúcie v roku 2011. Zelené námestie bolo rebelmi proti Kaddáfího režimu ihneď po revolúcii v roku 2011 premenované na Námestie mučeníkov. Námestie je pekne zrekonštruované s parkami a fontánami .

Symbol mesta, Červený hrad, pochádza z fenických čias a po španielskej invázii v roku 1510 bol natretý na červeno. Práve odtiaľto Kaddáfí prednášal verejné prejavy ľuďom zhromaždeným na Zelenom námestí, dnes nazývanom Námestie mučeníkov.

Red Castle Národné Múzeum ukrýva artefakty z dávnej minulosti usporiadané po jednotlivých obdobiach. Je to skutočná pastva pre oči prechádzať sa medzi monumentálnymi sochami, alebo obdivovať mozaikové dlažby nájdené pri vykopávkach v Leptis Magna.

Moderná talianska štvrť je lemovaná budovami v talianskom štýle s arkádami, talianskymi kaviarňami a obchodmi s talianskymi značkami. Nachádza sa tu aj bývalý kráľovský palác, ktorý po získaní nezávislosti využíval kráľ Idris.

Mešita Jamála Abdula Násira, najväčšia mešita v Tripolise. Bola pôvodne postavená ako katedrála v 20. rokoch 20. storočia počas talianskeho koloniálneho obdobia v Líbyi a v 70. rokoch 20. storočia bola na príkaz Kaddáfího prestavaná na mešitu.

Osmanská hodinová veža z 19. storočia je jednou z najobľúbenejších pamiatok v Tripolise. Veža postavená Osmanmi ako dar mestu Tripolis, prešla kompletnou rekonštrukciou s finančnými prostriedkami od tureckej vlády a hodiny sú teraz v prevádzke. A vežu sa mi podarilo odfotiť v iný deň aj po západe slnka.

Prejdeme okolo Medzinárodného veľtrhu v Tripolise, založeného v roku 1927 a považovaného za najstarší veľtrh v Afrike.

A meníme peniaze na libyjske Dináre, kurz je orientačne 8,6 - 9,5 LYD za 1€.

Ale jednoznačne najväčšou atrakciou sú „veksláci“ ktorí menia peniaze vo veľkom a prísun bankoviek sa robí fúrikmi. Na bankovkách majú vyobrazené rôzne historické budovy, preto som si aj niektoré menšie nominálne hodnoty doniesla domov ako suvenír. Celkove na týždeň postačilo 100€ na jedlo (raňajky a jedno jedlo bolo v cene) prípadné občerstvenie a nákupy suvenírov ale aj na sprepitné pre personál (40€). Kartou sa tam nedá platiť len miestnou menou.

Ideme na juh smer Sahara a oáza!

Pohorie Nefusa obklopuje Tripolis ako polmesiac od pobrežia Stredozemného mora až po Tripolitánsku náhornú plošinu. Kľukaté cesty vedú do odľahlých, opustených starobylých dedín týčiacich sa na útesoch, s úžasnými výhľadmi na kaňony a útesy. Obyvateľstvo tu tvoria prevažne Berberi, ktorých Kaddáfí neuznával.

Táto oblasť je domovom „ksarov“ (opevnených sýpok), kde Berberi skladovali obilie. Najkrajším príkladom je Qasr al-Haj, ktorý pochádza z 12. storočia. Je postavený prevažne z kameňa, sadry a nepálených tehál, s dverami z palmového dreva.

Qasr al-Haj je pravdepodobne najúžasnejším dielom berberskej architektúry v Líbyi. Pevnosť al-Hádž nie je ani pevnosťou, ani opevnenou dedinou. Ide o skladovacie zariadenie, ktoré bolo vytvorené na uskladnenie úrody polo kočovných a čiastočne usadených obyvateľov regiónu.

Je to kruhová budova, zvonku bezvýrazná, s hlavnou bránou, ktorá vedie na veľké nádvorie vo vnútri. Okolo nádvoria sa nachádza 114 skladovacích priestorov podobných jaskyniam, usporiadaných v niekoľkých úrovniach. Číslo 114 nie je náhodné, lebo toľko súr teda kapitol má Korán. Najnižšia úroveň, ktorá sa čiastočne nachádza pod zemou, sa používa na uskladnenie olivového oleja, zatiaľ čo horné úrovne sa využívajú najmä na uskladnenie jačmeňa a pšenice. Na strane hlavnej brány vedie schodisko na vrchol, kde sa prechádzkou uzavrie celý okruh okolo vrcholu stavby. V regióne s obmedzenou úrodou takéto sýpky chránia úrodu pred zvieratami, zlodejmi a extrémnymi vplyvmi počasia. Sýpku Qasr al-Haj postavil v 12. storočí šejk Abu Jatla, ktorý skladovacie priestory prenajímal výmenou za malé množstvo jačmeňa a pšenice, ktoré potom rozdelil medzi chudobných.

Naša ceste vedie krásnymi kaňonmi a dostávame sa do Etermessn, ktorá je opustená historická berberská dedina nachádzajúca sa v pohorí Nefusa. Je to starobylá kamenná dedina, známa tým,že je postavená priamo na okraji útesov, čo jej dodáva dramatický vzhľad.

Tu si najprv pozrieme starodávny ale ešte stále funkčný mlyn.

Potom sa vydáme pozrieť kamnené dedinu, postavenú na skale odkiaľ je nádherný výhľad na okolie.

Zastavíme sa v meste Kabaw, ktoré bolo berberským mestom, po druhej svetovej vojne ho okupovala francúzska armáda a spravovala ho Tunisko. Kabaw je jedným z mnohých miest v v pohorí Nafusa, ktorý obývajú Amazigh (Berberi) už tisíce rokov. Mesto zohralo kľúčovú úlohu pri zachovaní amazighského jazyka, tradícií a architektúry, a to aj v čase, keď Líbyi vládli rôzne zahraničné mocnosti.

Aj tu sa zastavíme pri starodávnej sýpke, ktorá však má už 365 úschovných jednotiek a prakticky bolo vytvorené pre jednotlivé rodiny v dedine. A nachádza sa aj tu funkčný mlyn.

Odtiaľ nám cestu mierne zafúka púštny piesok a podvečer sa dostaneme do cieľa do púštneho oázového mesta neďaleko tunisko-alžírskej hranice , Ghadames, pričom sme si ani nevšimli, že sme urobili 600 kilometrov. Večeru máme v krásnom starom dome.

Ďalší deň patrí mestu Ghadames (zapísané na zozname svetového dedičstva UNESCO)

Ghadames s prevažne berberským (amazighským) obyvateľstvom je jedným z najstarších oázových miest na Sahare a bolo centrom obchodu medzi subsaharskou oblasťou a Stredozemným morom. Vďaka svojej jedinečnej architektúre vyzerá Ghadames ako podzemné mesto s labyrintom krytých uličiek, ktoré prepúšťajú svetlo len na niektorých miestach, čo nám pomáha pri orientácii. Hrubé nepálené domy, postavené zo zmesi hliny, piesku a slamy, udržiavajú interiér dokonale chladný, aj keď je vysoká vonkajšia teplota počas horúcich letných mesiacoch.

Toto nepálené mesto hlboko v Sahare malo v čase svojho rozkvetu 15 000 obyvateľov!

Domy, ktoré zvonku pôsobia puritánsky, sú však vo vnútri úplne iné, s neuveriteľne zdobenými spoločenskými miestnosťami. V každom dome sa nachádza jedna tzv. pekná miestnosť, kde sa odohrávali, udalosti, ako svadobná noc, pôrod ale aj úmrtie, pričom vdova nesmela opustiť túto miestnosť do 4 mesiacov, totiž akceptovalo sa právo prípadne počatého, ale zatiaľ nenarodené dieťaťa tzv.nasciturus. V meste sa o 1x ročne v máji usporadúvajú festival, prídu celé rodiny aj s deťmi, aby im ukázali, ako sa žilo v dávnych časoch.

Na lícnej strane bankovky 20 LYD ja vyobrazená tradičná škola v Ghadames.

Vedľa starého mesta kedysi stál luxusný hotel postavený v podobnom štýle, v ktorom sa ubytovalo mnoho celebrít vrátane Sophie Loren.

Kvôli nedostatku vody a modernej kanalizácie však Kaddáfí postavil nové mesto vedľa mesta z hlinených tehál, kam sa čoskoro všetci presťahovali. Staré mesto bolo vyprázdnené v roku 1982 a krátko nato sa zapísalo na zozname svetového dedičstva UNESCO.

Neskoro popoludní sa vydáme na prehliadku saharskej púšte, miestni Berberi nás privítajú tancom, upečú nám upečú čerstvý chlieb, ponúknu nás čajom. A potom sa začína adrenalínová jazda džípmi po púšti a záverom si vychutnáme západ slnka.

Cestou do hlavného mesta z Ghadames sa zastavíme v pôvabnom mestečku Nalut, potom si dáme tradičný obed v horskej dedinke a pokračujeme ďalej k pevnosti Nalut, (Nalut Castle), ktorá slúžila zároveň ako sýpka pre obyvateľov.

Na ďalší deň nás čaká výlet na východ od hlavného mesta do Leptis Magna, ktoré tvoprilo súčasť troch miest Oia (dnešný Tripolis), Leptis Magna a Sabratha )

Leptis Magna (zapísané na zozname svetového dedičstva UNESCO) je neuveriteľné miesto, vynikajúco zachované rímske mesto, pričom veľká časť z neho je stále nepreskúmaná. Kedy toto miesto ležalo niekde inde na svete, určite by zaplavené turistami. Ale na šťastie nie je veľa turistov a tam si môžeme v kľude sa poprechádzať v historickom meste.

Leptis Magna, podobne ako Oea (dnes Tripolis) a Sabratha na západe, bolo prosperujúcim obchodným mestom, ktoré zažívalo svoj rozkvet počas rímskej éry. Boli postavené fórum, kúpele, chrámy, kúria, bazilika, trhovisko, obytné budovy a prístav. Prelom druhého a tretieho storočia bol posledným a najlepším obdobím Leptis Magna. S približne 100 000 obyvateľmi v čase svojho rozkvetu bolo mesto druhým najdôležitejším v ríši po Ríme. V kúpeľoch ženy nemali vytvorené tzv. frigidárium, a to práve kvôli tomu, aby aby neboli problémy s plodnosťou. Celý kúpeľný proces je vidieť v ruinách mesta.

Divadlo je jednou z najpôsobivejších častí Leptis Magna. Má typický polkruhový tvar, ktorý používali Rimania, s orchestrom a spodnými radmi hľadiska vytesanými priamo do skaly.

Cisár Septimius Severus sa narodil v Leptis Magna a bol jedným z posledných veľkých cisárov. Inicioval stavebný program, ktorého cieľom bolo urobiť z Leptis Magna jedno z najveľkolepejších miest v rímskej provincii Afrika. Hlavným symbolom tohto grandiózneho plánu je impozantný oblúk venovaný jemu. Neďaleko mesta pri Stredozemnom mori sa nachádza obrovská Aréna.

Na ďalší deň sa vydáme na západ od hlavného mesta a to do mesta Sabratha (zapísané na zozname svetového dedičstva UNESCO)

V meste ešte sem tam na budovách vidieť pozostatky z poslednej občianskej vojny v roku 2017.

Podobne ako Leptis Magna, aj Sabratha bola prosperujúcim obchodným mestom, ktoré bolo koncom 2. storočia prestavané z gréckeho mramoru. Hlavnými atrakciami archeologického náleziska sú rozsiahla mozaiková výzdoba a divadlo, ktoré pojme 5 000 ľudí, pričom pobrežie Stredozemného mora poskytuje mimoriadne nádhernú kulisu. Atrakcia, ktorú treba v západnej Líbyi vidieť.

Cardo maximus (alebo len cardo) bola hlavná severo-južná ulica v rímskych mestách, vojenských táboroch a kolóniách, ktorá tvorila urbanistickú os mesta. Zvyčajne bola lemovaná stĺporadiami, obchodmi a viedla k fóru, pričom pretínala hlavnú východo-západnú ulicu. Cardo Maximus v Sabrathe bola hlavnou tepnou medzi Karthádom cez Sabrathu do Alexandrie. Skoro 3000 km.

Cestou k divadlu vidíme v diaľke Temple of Isis – chrám

Divadlo rozpráva sama za seba! Nádhera z každej strany a hlavne z vnútra.

A ešte trochu k jedlu: Líbyjská kuchyňa je bohatou zmesou berberských, arabských, stredomorských a talianskych vplyvov, charakterizovaná základnými jedlami ako jahňacie mäso, kuskus, cestoviny a datle. Medzi kľúčové ingrediencie patrí olivový olej, paradajkový pretlak, cibuľa a pálivá omáčka (harissa).Obed či večeru sme mali v miestnych reštauráciách alebo v atypických priestoroch starých domov. Jedlo je vynikajúce hlavne ryža s mandľami a hrozienkami a k tomu ponúkajú zeleninu a buď jahňacie, kuracie alebo teľacie mäso a majú vynikajúce polievky. Krajina je “suchá“ to znamená že alkohol sa tu nekonzumuje ale v supermarkete som videla 0,00% pivo Heineken.

Rozlúčkovú večeru sme si dali v útulnom starom meste Tripolise neďaleko víťazného oblúka s príjemnou atmosférickou hudbou.

K bezpečnosti: do Líbye sa nedá cestovať individuálne, a je potrebné aby skupina mala miestneho sprievodcu ako aj bezpečnostný doprovod. Na hraniciach okresov sú check point, kontrolné body, kde zastavujú autá ale náš doprovod mal všetky dokumenty pripravené a tak sme prechádzali bez zdržania.

Čo dodať na záver? Vidieť rozvoj krajiny, pokrok vo výstavbe a v rekonštrukcii, pohostinstvo je na vysokej úrovni, a hlavne káva!!!!! Tá je vynikajúca, používajú ešte pákové kávovary a to garantuje tú pravú taliansku chuť kávy. Ľudia sú milí, hlavne mládež je komunikatívna, rada sa pýta a sa zoznamuje.