Turkménsko

 Turkménsko,  názov pred vznikom dnešného štátu: Turkménia alebo Turkmenistan, štát v Strednej Ázii, ktorý hraničí s Afganistanom, Uzbekistanom,  Iránom, a Kazachstanom. Je bývalou zväzovou republikou Sovietskeho zväzu a členom Spoločenstva nezávislých štátov.

Púšť Karakum  zaberá 80 % percent rozlohy. Karakum sa v turkických jazykoch prekladá ako „čierny piesok“: kara znamená „čierny“ (alebo tmavý) a kum znamená „piesok“. Pozdĺž Kaspického mora sa rozkladá  Kaspická nížina, na ktorej sa nachádzajú ložiská ropy a zemného plynu. Na západe sa ťahá horský masív Kopet dag, územie na jeho úpätí sa vyznačuje veľkou seizmickou činnosťou. Rieka Amudarja tvorí časť východnej hranice s Uzbekistanom.

Turkménsko má mimoriadne veľké zásoby ropy a zemného plynu, významné sú aj ložiská síry a olova ale aj niektorých iných kovov. 

História v kocke:

Najstaršie pamiatky nasvedčujú, že krajina bola osídlená medzi 5. –  4. tisícročím pred n.l.  Územie obsadili perzské vojská ale  so svojou armádou aj Alexander Macedónsky. Neskôr tu existovala mocná Partská ríša,  a v tomto  období začali prenikať tu aj kočovné turecké kmene. Neskôr  celú Strednú Áziu ovládli Arabi, potom  seldžuckí Turci a v 14. storočí patrila do Timurovej ríše. Nastala islamizácia obyvateľstva a miešanie nových tureckých kočovných a starousadlých iránskych kmeňov, čím vznikli aj dnešní Turkméni. Do Turkménska prenikli prvé ruské vojská v 19. storočí a v druhej polovici 19. storočia bolo Turkménsko pripojené k cárskemu Rusku. Nastalo pokojnejšie obdobie, skončili sa vojny medzi kmeňmi, rozvíjalo sa hospodárstvo (tradičná výroba kobercov), ale aj poľnohospodárstvo. Počas VOSR bola v Turkménsku  nastolená sovietska vláda a  vznikla Turkménska SSR. Tá v roku 1990 vyhlásila autonómiu a v roku 1991 sa osamostatnila od Sovietskeho zväzu. Od vtedy bol hlavou krajiny prezident Saparmurad Nijazov, ktorý mal absolútnu kontrolu nad krajinou a vládol krajine 15 rokov ako jeden z najextrémnejších, „božských“ diktátorov v histórii. Vtedy sa stal celosvetovo známym pod prezývkou „Türkménbashi“ (= „otec všetkých Turkménov“).

 Počas jeho života bolo v Turkménsku postavených viac ako 10 000 jeho zlatých sôch, ale kult osobnosti sa rozšíril aj na jeho rodičov. „Kniha duše“ Ruhnama, ktorú napísal o turkménskych dejinách, je zároveň všeobecným sprievodcom k šťastnému životu. Počas jeho prezidentovania bola súčasťou učebných osnov; otázky z nej sa kládli na vodičských skúškach a pracovných pohovoroch.  Keď náhre zomrel, nemal  žiadneho zástupcu, ktorý by prevzal moc. V rozpore s ústavou sa však úradujúcim prezidentom stal minister zdravotníctva a Nijazovov osobný zubár Gurbangulij Berdimuhamedov.

Starší Berdimuhamedov vyhlásil „novú renesanciu“ a rýchlo zrušil Nijazovove najextrémnejšie dekréty. Berdimuhamedov si okamžite nevytvoril vlastný kult osobnosti ani nezničil kult svojho predchodcu, takže si mnohí mysleli, že by sa mohol stať progresívnejším a konvenčnejším vodcom, no čoskoro sa po celej krajine objavili jeho fotografie a obrazy. Publikoval svoje vlastné úvahy o živote, čaji a koňoch a prijal titul Arakadag („patron“), podobne ako Turkmenbaši.

Najdôležitejším krokom Berdimuhamedova bola výstavba nového plynovodu, ktorý by viedol cez Uzbekistan a Kazachstan a nakoniec by sa dostal do Číny. Do roku 2015 boli dokončené ďalšie dva plynovody do Číny. Do roku 2015 Čína nakupovala 95 % turkménskeho exportu plynu.

V roku 2012 spustil „Éru moci a šťastia“. Inicioval rozvoj Avazy, turistickej zóny pri Kaspickom mori, ktorá bola koncipovaná ako turkménska verzia Las Vegas: kasína, rezorty, športové komplexy, aquaparky, kongresové centrá (bohužiaľ, pre turistov je už nejaký čas zatvorené). Postavil nové letisko v tvare sokola za 2,3 miliardy dolárov, ktoré je navrhnuté tak, aby odbavilo 14 miliónov ľudí ročne, ale turistom to neuľahčilo vstup do krajiny.

V roku 2022 odstúpil a prezidentom sa stal jeho syn Serdar. Turkménsko je prvou stredoázijskou krajinou, ktorá preniesla moc z otca na syna v dynastickej postupnosti. Serdarova vláda však netrvala dlho. Len 11 mesiacov po jeho rezignácii, Berdimuhamedov syn znovu vymenoval svojho otca za „národného vodcu“ Turkménska. Otec a syn podpísali dohodu o rozdelení moci, podľa ktorej by spoločne riadia autoritársky systém vlády v Turkménsku.

Achaltekinsky kôň je národným symbolom Turkménska,pretože stelesňuje historické prežitie krajiny , jej odolného ducha a národnú hrdosť. Tento “nebeský”kôň, ktorého chovali kočovné kmene v drsnej púšti Karakum viac ako 3000 rokov, je tu oslavovaný pre svoju vytrvalosť, inteligenciu a jedinečnej kovovej farby srsti.

Administratívne je Turkménsko  rozdelené na 5 provincií (welajat) a hlavné mesto,

Na vlajke zelené pozadie predstavuje islam, prevládajúce náboženstvo v krajine, a symbolizuje život, prosperitu a mier. Polmesiac a hviezdy symbolizujú vieru a nádej národa na svetlú a žiarivú budúcnosť. Päť päťcípych bielych hviezd predstavuje päť regiónov alebo welayatov Turkménska. Päť zdobených geometrických vzorov, ktoré sa tiahnu pozdĺž vlajky, predstavuje päť hlavných turkménskych kmeňov. Zhora nadol predstavujú kmene Teke, Yomut, Saryk, Chowdur a Ersari. Skrížené olivové ratolesti na vlajke   symbolizujú medzinárodne uznávaný status trvalej neutrality Turkménska (prijatý v roku 1995).

Štátny znak Turkménska bol vytvorený po tom, čo Turkménsko získalo nezávislosť od Sovietskeho zväzu v roku 1991. Podobne ako iné post sovietske republiky, aj  súčasný znak zachováva niektoré prvky sovietskeho znaku, ako je bavlna, pšenica a koberec. Osem cípa zelená hviezdica (známa ako Rub el Hizb, symbol islamu, ku ktorému sa hlási väčšina Turkménov) so zlatými okrajmi má v strede červený kruhový disk, ktorý nesie snopy pšenice, päť gulov kobercov a na ňom uprostred menší modrý kruh s realistickým zobrazením achaltekinského koňa Janardaga, (kôn bývalého prezidenta)  ktorý je zdrojom hrdosti turkménskeho ľudu.

A ideme objavovať túto krajinu, odosobňujúc sa od režimu, ktorý tu vládne.

 Najlepší čas na cestovanie je medzi marcom a májom a medzi septembrom a novembrom, keď sa teplota pohybuje medzi 23 a 35 °C. V súčasnosti je vstup do krajiny možný iba s turistickým vízom (2026) a pozývacím listom, a to buď letecky, alebo po pozemnej ceste. 

V krajine sa nedá cestovať samostatne, turistov sprevádza miestny sprievodca po celej trase.

S prestupom cez Istanbuil sme sa dostali do hlavného mesta Ašchabad, ktorý leží medzi púšťou Karakum a pohorím Kopet Dag.

Názov Ašchabad, hlavné mesto Turkménska, sa najčastejšie prekladá ako „Mesto lásky“ alebo „Mesto oddanosti“. Názov sa v perzštine delí na dve hlavné časti: Ešk  čo zamená „láska“ alebo „oddanosť“. Abad zase znamená  „mesto“. Alebo aj biele mesto Ak Sehir ako ho tiež miestni ľudia nazývajú. 

V mnohých ohľadoch je to relatívne mladé mesto. Pred niekoľkými storočiami to bola len dedina a až za ruskej éry sa skutočne stalo mestom. Sovietska éra bola svedkom intenzívneho rozvoja, ktorý, žiaľ, ukončila prírodná katastrofa. V roku 1948 zemetrasenie s magnitúdou 7,3 takmer zničilo celé mesto. Takmer všetky tehlové a betónové budovy sa zrútili. Počet obetí bol tiež obrovský.

Znovuvybudované sovietske mesto Ašchabad – ako každá veľká sovietska aglomerácia – bolo plné charakteristicky pochmúrnych bytových domov. Mnohé z nich stále stoja, hoci niektoré boli zrekonštruované.

Za Turkmenbašiho vlády sa mesto transformovalo a nadobudlo vzhľad podobný Las Vegas alebo Dubaju. Peniaze z ropy a plynu boli sa použili na rozvoj, takže väčšina budov bola postavená z bieleho mramoru. V raných dobách, za Turkmenbašiho vlády, bol biely mramor doplnený zlatými akcentmi, ale dnes sú v móde modernejšie modré okná. Ako sa dalo očakávať, najexcentrickejšie príklady pamiatok oslavujúcich neuveriteľný kult osobnosti okolo zosnulého vodcu Turkmenbašiho sa nachádzajú práve  v hlavnom meste.

Prehliadka hlavného mesta Ašchabad alebo mesta bieleho mramoru

Vzhľadom na tom, že sme pristáli večer mali sme dobrú príležitosť vidieť krásne rozsvietené hlavné mesto a jeho budovy. Niektoré z nich  na ilustráciu.

Ašchabad je architektonický zázrak, ktorý som mohla zažiť hneď od okamihu, keď som prišla na letisko. Žiarivé a takmer sureálne mramorové budovy mesta pútajú pozornosť už z diaľky. Ale nielen svojím tvarom a farbou.

V hlavnom meste Turkménska je všetko úplne biele: od mrakodrapov cez obytné budovy až po autá. A o bielej sa hovorí, že prináša šťastie. Tak sa Ašchabad stal snehobielym mramorovým mestom uprostred púšte.

Niet pochýb o tom, že čistota a nádhera idú ruka v ruke na uliciach Ašchabadu. Cítite sa tu, akoby ste sa prechádzali ulicami Dubaja alebo Baku.

Ašchabad drží niekoľko svetových rekordov. Má najväčší počet budov z bieleho mramoru na svete, ale turkménske hlavné mesto má aj najväčší počet verejných fontán. Okrem najväčšieho stožiaru na svete (133 m) sa v Ašchabade nachádza aj najväčšie uzavreté ruské koleso na svete (47 m). Patria medzi atrakcie mesta, ktoré musíte vidieť.

Ale mali sme možnosť pozrieť hlavné mesto aj počas dňa a mohli sme vidieť nádhernú architektúru bielych mramorových budov, zdobených zlatom alebo sklenenými oknami.

Pamätník Neutrality   s výškou  75 metrov s obrovskou  zlatou sochou Turkmenbašiho na vrchole sa kedysi dala otáčať tak, aby bola vždy otočená k slnku! Neskôr bol pamätník znovu postavený na okraji mesta, ale socha sa už neotáča. Miestni obyvatelia pamätník nazývajú aj „3 nohy“. Turkménsko nie je členom žiadnej medzinárodnej organizácie.

 

S “nohami” existujú aj ďalšie dve podobné budovy. Altyn Asyr Söwda Merkez, známe ako „5 nôh“, je nákupné centrum, ktoré zhora vyzerá ako pavúk kvôli nohám.

Stavba, ktorá je oficiálne nazvaná Pamätník nezávislosti (Garaşsyzlyk binasy). Spodná časť symbolizuje jurtu a päť hláv orla zdobiacich vežu predstavuje päť regiónov. Tento pamätník prezývajú aj ako 8 nôh.

Stojí za návštevu už len preto, že pred ňou sa nachádza veľkolepý zlatý pamätník Turkmenbašiho.

V parku nezávislosti nájdeme aj pamätník knihy múdrosti Turkmenbašiho „Ruhnama“, ktorá bola v krajine kedysi považovaná za akúsi bibliu. Pôvodne sa obrovská kniha otvárala mechanicky a na dvojstránky otvorenej knihy sa pravidelne premietali videozáznamy, sprevádzané hrdinskou hudbou. Ale to už nie je tak. Pamätník tam stále stojí, ale už sa neotvára.

 

Pamätník Ústavy ( Konstitusiýa binasy). Jeho výška 185 metrov z neho robí druhú najvyššiu budovu v Turkménsku. Pamätník je zdobený mramorom. Bol postavený na počesť 20. výročia turkménskej ústavy. Vo vnútri komplexu sa nachádza múzeum, konferenčná miestnosť, knižnica, obchod so suvenírmi a kaviareň.

Mešita Ertugrul Gazi je majstrovským dielom islamskej a byzantskej architektúry. Je to najväčšia mešita v Ašchabade s kapacitou 5 000 veriacich. Mešita  so štyrmi minaretmi a centrálnou kupolou  má bohatú vnútornú výzdobu s jemnými vitrážovými oknami.

Milovníci zvláštnych budov sa v tomto meste môžu vyblázniť. Moje osobné favority sú budovy, ktorých forma pripomína ich funkciu.

Napríklad obrovská kniha, v ktorej sa konajú aktivity súvisiace so štátnymi médiami (tlačové konferencie, podujatia).

Vedľa seba stoja tri zdravotnícke centrá. Budova, ktorá pripomína obrovské zrkadlo, slúži na diagnostické testy, obrovský zub je zubné centrum a vedľa neho je veľké oko, ktoré je oftalmologické centrum.

Ministerstvo energetiky sídli v budove, ktorá pripomína zapaľovač.

Ministerstvo zdravotníctva dostalo prezývku „budova Kobra“ kvôli svojmu zvláštnemu tvaru. Bolo to pôvodné sídlo druhého prezidenta Gurbangulyho Berdymuchamedova, ktorý bol pôvodne zubárom, keď pracoval ako minister zdravotníctva za Turkmenbašiho.

Medzinárodné letisko v meste je azda najkrajšie. Nemá toľko zábavných prvkov ako veľký favorit v Singapure, ale to nie je prekvapujúce, keďže denne sa tu vypravuje len asi desať letov. Je obrovské, majestátne, biele. Ale všetky jeho prvky sú v takej harmónii, že je to úžasné. Sokol sa objavuje vo vnútri a dokonca aj v dekoráciách na lampách pred budovou. Keď už hovoríme o lampách: to je typické pre všetky atrakcie, že samotná pamiatka sa v malej miere odráža vo výzdobe!

Alem Center je unikátna budova, kde okrem hier, výstav a planetária funguje aj najväčšie vnútorné  obrovské koleso na svete. Okrem nás  tam neboli žiadni iní návštevníci, ale spustili pre nás a sme sa mohli previesť. To že hovoria, že je  vnútorná je len z polovice pravdivá, konštrukcia nie je úplne uzavretá. Najväčšie uzavreté ruské koleso na svete bolo otvorené v roku 2012. Kabíne trvá 30 minút, kým prejde celý kruh okolo 47 metrov vysokej stavby.

Sobášny palác (Bagt köşgi), v ktorom sa nachádza aj hotel, ale aj predajne so spoločenským a sobášnym oblečením. V strede komplexu v tvare osem cípej hviezdy sa nachádza veľká zlatá guľa symbolizujúca planétu s obrazom Turkménska vo vnútri. Bol otvorený v roku 2011 a jeho výstavba stála 100 miliónov eur. Dnes sa v budove nachádzajú matričné ​​úrady, svadobné siene, bankety a svadobné salóny.

Najdrahší hotel v meste, Yyldyz Hotel, - Hviezda má veľa prezývok, ale najbežnejšia je Slza.

Impozantná budova pripomínajúca Heydar Aliyev Center v Baku tu v Ašchabade  je hotel Garagum, alebo Karakum.

Pamätník koňa je dosť prehnaný komplex bronzových sôch, na ktorých kone akoby cválali všetkými smermi naraz a skákali z útesov. Sú vymodelované podľa achaltekinského koňa, ktorý má v krajine takmer mýtický status. Štíhle, kovovo lesklé kone sú živými symbolmi turkménskej kultúry.

Bohužiaľ, fotografie môžete robiť iba z diaľky, z konca jednej z bočných uličiek. Zblízka nie je povolené, pretože sa nachádza pred Prezidentským palácom, čo je pre fotografov zakázané.

Pamätný komplex Halk Hakydasy postavený  na počesť padlých v bitke pri Geok Tepe v roku 1881, v druhej svetovej vojne a pri zemetrasení v Ašchabade v roku 1948. Pamätník zemetrasenia má tiež dosť neočakávaný a extravagantný tvar: zúrivý býk držíaci medzi rohmi glóbus. Najpodivnejším prvkom je však malá zlatá socha balansujúca na vrchole glóbusu. Ide nepochybne o zobrazenie mladého Saparmurata Nijazova, ktorý osirel pri zemetrasení v roku 1948. Je to pripomienka veľkého zemetrasenia v roku 1948, ktoré v Turkménsku zabilo 100 000 ľudí.

 

Leninov pamätník, socha v životnej veľkosti zobrazuje Lenina s jeho charakteristickým gestom ukazovania dopredu, čím naznačuje cestu pokroku. Skutočne výnimočným ho však robí jeho základňa, ktorá je vyrobená z turkménskych kobercov s charakteristickým vzorom, naukladaných na sebe. Tento pamätník je umiestnený v parku „White city Ashgabat Park“, kde sú okrem iných sôch aj lavičky veľmi nápadité.

Obrovská vlajka je tiež svetovým rekordom v Turkménsku. Štátna vlajka stojí na 133 metrov vysokom stožiari a hrdo vlaje vo vetre.

„Pamätník Arkadag“, ako pocta prezidentovi Turkménska Gurbangulymu Berdimuhamedovovi, láskyplne nazývanému „Arkadag“, čo znamená „ochranca“ alebo „podpora“. (teraz vládne spolu so svojim synom) Majstrovské dielo je vyrobené z bronzu a pozlátené.

Na kruhových objazdoch v Ašchabade sa nachádza mnoho  verejných diel a sôch.

Národné historické múzeum tiež hostí tri tematické výstavy. My sme si pozreli sekciu venovanú len bývalému prezidentovi.

Nielen verejné budovy, ale aj luxusné rezidenčné parky sú často postavené z mramoru. V nich môžu zamestnanci štátneho sektora získať byty so zľavou. Podmienkou je, aby 5 rokov pracovali ako štátni zamestnanci. Potom dostanú byt za polovičnú cenu a počas 30 rokov musia splácať iba polovicu ceny. Jedinou nevýhodou štátnej služby je, že sú platení v miestnej mene, manatoch. Zahraničné spoločnosti naopak platia v dolároch. To je obzvlášť výhodné, pretože v porovnaní s oficiálnym kurzom 3,50 sa na čiernom trhu dá za jeden dolár získať cc 15-19 manátov, takže si môžete zarobiť veľmi pekný príjem.

Biele budovy dopĺňajú snehobiele autá. Predpis hovorí, že sa môžu jazdiť iba na bielych, béžových alebo svetlostrieborných autách a musia byť vždy čisté.

Chodcov veľmi na ulici nevidieť, ľudí idúcich do práce a do školy som videla len ráno pri hoteli, avšak poobede a hlavne podvečer je rušnejší život hlavne v obchodných centrách.

Múzeum kobercov

Múzeum turkménskych kobercov alebo Národné múzeum kobercov  bolo otvorené v roku 1994. Má bohatú zbierku turkménskych kobercov od stredoveku až po 20. storočie. Múzeum je známe svojimi obrovskými kobercami Teke. Jeden koberec Teke meria 193 m² a váži tonu a v roku 1941 ho vyrobilo približne 40 ľudí na výrobu opony pre Boľšoj divadlo v Moskve. Ďalší, vyrobený v roku 2001, je ešte väčší, meria 301 m² a má rozmery 14 x 21,2 metra a bol vyrobený na pamiatku 10 rokov nezávislosti Turkménska od Sovietskeho zväzu. Je zapísaný v Guinnessovej knihe rekordov ako najväčší ručne tkaný koberec na svete. Niektoré z vystavených kobercov sú obojstranné, často s odlišným vzorom na každej strane. Proste dá sa tam stráviť čas medzi úžasnými dielami.

Olympijské mesto v Ašchabade

Áno hlavné mesto má svoje olympijské mesto.  Športový komplex vytvorený na usporiadanie Ázijských halových a bojových hier v roku 2017, najprestížnejšieho športového podujatia v Turkménsku. Tento komplex má viac ako 30 budov s celkovou rozlohou 750 000 m² a celkovou plochou 1 466 400 m².

A my sme boli ubytovaní v Hoteli Šport, v nádherne zariadenom ubytovacom zariadení, ktorý je podchodom spojený s obrovským obchodným centrom.

 

Čo vidieť mimo hlavného mesta?

Pevnosť Nisa

Pri návšteve Ašchabadu sa oplatí navštíviť pevnosť Nisa, v ktorej sa nachádzajú pozostatky mesta z 3. storočia pred Kristom. Archeologické nálezisko, ktoré pozostáva z chrámu, mauzólea a kráľovského hradu, je teraz zapísané na zozname svetového dedičstva UNESCO.

Merw

Merw (historicky známe aj ako Merv) je jednou z najvýznamnejších oáz a starovekých perzských miest v Strednej Ázii. Nachádza sa na historickej Hodvábnej ceste  (neďaleko moderného mesta Mary) a predstavuje jednu z najzachovalejších oázových lokalít na svete so stopami siahajúcimi tisíce rokov do minulosti.

 Kedysi išlo o prosperujúce centrum islamského sveta a jedno z najväčších miest svojej doby. Počas 12. storočia bolo dokonca krátko najľudnatejším mestom na svete.

 V obrovskom archeologickom areáli sa nachádza niekoľko historických miest (Erk Kala, Gyaur Kala, Sultan Kala) a pôsobivé mauzóleá, vrátane známeho mauzólea sultána Sandžara. Pre svoju jedinečnú hodnotu je táto oblasť zapísaná na zozname svetového dedičstva UNESCO.

 

Mauzóleum sultána Sanjara

Slávny národný Achaltekinský kôň

Je známy svojou štíhlou, elegantnou postavou a výraznou, kovovo lesklou srsťou. Tieto kone sú mimoriadne odolné, dobre odolávajú púštnym podmienkam a dokážu udržiavať vysoké rýchlosti na dlhé vzdialenosti. Sú od prírody citlivé a inteligentné a často si vytvárajú silné putá so svojimi majiteľmi. Achaltekinský kôň je stále národnou pýchou Turkménska a je tiež zobrazený na erbe krajiny. No doniesli síce aj osedlaného koňa, ale určite by som sa neodvážila na neho si sadnúť. Ale všetky kone boli krásne a majestátne, tu som si spomenila na môjho pradedka, ktorý bol tiež oceneným chovateľom plnokrovných koní.

A keď už spomíname národného koňa, treba poznamenať, že existuje aj typický turkménsky pes, obrovský alabaj, čo je ovčiarsky pes. V hlavnom meste má dokonca aj sochu!

Architektonický komplex Seyit Jamal ad-Din bol postavený v 15. storočí. Pozostával z mešity, medresy a chanaky. Táto pamiatka, ktorá nesie v sebe originálnosť plánovacích riešení a originálnosť dekoratívnych motívov, patrí medzi najlepšie diela v pokladnici architektonického dedičstva turkménskeho ľudu toho obdobia. Pamätník bol zničený v roku 1948 počas katastrofálneho zemetrasenia v Ašchabade.Ale v troskách je stále pekne vidieť dekorácie z pálených tehál a mozaiky.

Väčšina zahraničných turistov mieri ku kráteru Darvaza, často označovanému ako „Brána do pekla“. Je to veľkolepý, neustále horiaci kráter zemného plynu uprostred púšte Karakum. Kráter vznikol v 70. rokoch 20. storočia, keď sovietski geológovia náhodou zrútili zem pri prieskume plynového poľa. Kvôli unikajúcim toxickým plynom sa rozhodli ho zapáliť v domnení, že o pár dní vyhorí, ale oheň odvtedy nepretržite horí. Kráter má priemer asi 60 – 70 metrov a je to úchvatný pohľad, najmä v noci. Dostali sme sa tam džípmi na pomerne hrboľatých a prašných cestách v púšti. Pred samotným kráterom sme sa zastavili pozrieť aj krátery s vodou.

Cez deň môže kráter Darvaza vyzerať ako obyčajná diera v zemi. S blížiacim sa večerom však tisíce plameňov sfarbili tmavú nočnú oblohu a poskytovali teplo uprostred púšte. Bol to zážitok na celý život, rovnako ako večer strávený v tradičnej jurte neďaleko plynového krátera. Jurta bola vybavená na vysokej úrovni, vo vnútri stropné svietidlo, ktoré sa dalo diaľkovým ovládačom ovládať, ventálátor a zásuvky, čiže v pohode sa dal mobil nabíjať. Dostali sme hygienický balíček ale aj jednorázové postelné prádlo, papuče a uterák. Toalety a sprchy boli na konci campu ale hygienické a čisté.

 

Kaňon Yangykala

Jedným z najkrajších a najpozoruhodnejších prírodných útvarov v Turkménsku je kaňon Jangykala. Kedysi dávno sa v tejto púštnej oblasti dvíhal Tethys (prvotný) oceán, ale pred 5,5 miliónmi rokov jeho panva vyschla. Voda a erózia však zanechali úžasné skaly, ktoré hrajú všetkými farbami oranžovej, bielej a ružovej.

Pri prechádzke po okraji kaňonu stále môžete vidieť množstvo skamenených ulitníkov slimákov, ktoré svedčia o tom, že tu kedysi bol oceán. Bol to zážitok, z ktorého vám naskakovala husia koža, stáť na okraji skaly a vidieť kaňon Yangykala. Skutočné rozmery tohto miesta je ťažké zachytiť na fotografiách.

Z okraja kaňonu sa naskytá úchvatná panoráma okolitej púšte, celá krajina je skutočne úžasná. Z Ašchabadu sme vnútroštátnou linkou preleteli do  mesta Turkmenbaši. Tu sme strávili jednu noc pri Kaspickom mori a odtiaľ sme pokračovali ráno džípmi,ktoré sa presunuli pre nás z hlavného mesta, až do kaňonu Yangy Kala, teda  „Ohnivé pevnosti“.  Ako sme sa približovali nestačla som sa čudovať tomu krásnemu prírodnému  javu... ako torta s karamelizovanou  smotanovou penou.  Piknikový obed priamo pri kaňone bol vynikajúci.

 

Mesto Balkanabat

Balkanabat,  mesto na západe Turkmenistánu, je správním centrom Balkanského vilájetu alebo kraja. Má přibližně 139 tisíc obyvateľov  a je piatym nejväčším mestom v krajine. Nachádza sa  na južnom úpätí  pohoria Uly Balkan a obývajú ho prevážne Jomutovia. Mesto je strediskem ťažby ropy a zemného plynu.

V meste je obrovské Divadlo, knižnica v tvare knihy, taktiež Sobášna sieň a vynikajúce reštaurácie. Malé obchodíky boli plné tovaru. V samozrejme všade bolo čisto. Tu sme strávili jednu noc na ceste naspäť do hlavného mesta z Turkmenbashi po  návšteve kaňonu.

 Ďalšou zastávkou bola malebná dedinka vysoko v horách.

 

Nokhur

Nokhur je izolovaná horská dedina na juhozápade Turkménska, v pohorí Kopet Dag približne v nadmorskej výške 900 metrov.  Dedina je známa svojimi jedinečnými tradíciami a jedinečnou kultúrou, ktorá sa úplne líši od zvyšku krajiny. Po sterilnom mramorovom Ašchabade to bolo ako byť v úplne inej krajine, veľmi surový a autentický zážitok. Miestni obyvatelia si zachovávajú svoje vlastné zvyky, napríklad na cintorínoch často kladú na hroby rohy horských kôz. Verí sa, že kozie rohy odháňajú zlých duchov a pomáhajú dušiam mŕtvych bezpečne dosiahnuť nebo. Okrem dedinského cintorína sa lebky horských kôz nachádzajú aj pri vchodoch do niektorých domov v dedine.

Nokhurovia, horský kmeň v regióne, vždy považovali horské kozy za posvätné zvieratá kvôli ich sile a vytrvalosti. Úcta k horským kozám jednoznačne predchádza islamským tradíciám a hoci sú Nokhurovia dnes zbožnými moslimami, táto časť ich starodávneho systému viery stále prežíva. Nachádza sa tu aj vraj 2000 ročný strom platan. Zaujímavé bolo vidieť život v tejto horskej dedine, kde sú obyvatelia sebestační. Navštívili sme aj miestnu pekáreň a ochutnali sme dobrý chlieb nazývaný çörek. 

Na dedinskom trhu predávajú rôzne druhý byliniek a tu je aj viac ako 2000 ročný strom platan, do ktorého útrob sa dá vôjsť.

Táto oblasť je známa posvätnými miestami spojenými s perzskou legendou o Peri, najmä jaskyňou Gyz-bibi.

Legenda o Gyz-bibi je ústredným mýtom pohoria Kopet-Dag a tohto horského mestečka. Hovorí o deviatich mytologických vílach (Perí), ktoré zostúpili z nebies, usadili sa v tejto oblasti a stali sa ochrankyňami miestneho ľudu Podľa najrozšírenejšieho miestneho príbehu sa slobodné dievča utekajúce pred prenasledovateľmi ocitlo uväznené v horách. Keď už pre ňu nebolo cesty von, kričala k skale a zemi a zem sa otvorila, aby ju skryla. Takto si pred nepriateľmi zachovala svoju čistotu a cnosť. Podľa tradície Nohur vedie cez túto jaskynnú trhlinu jedna z tajných brán do neba. Jaskyňa je dodnes  pútnickým miestom, ktoré navštevujú prevažne neplodné ženy v nádeji na uzdravenie. Vchod do jaskyne je označený malou kovovou kupolou. Pútnici prosia o splnenie svojich želaní priviazaním farebných stužiek a kusov látky na starý, obrovský platan (ktorý do svojej dutiny zmestí niekoľko ľudí) a okolité kríky.

A vyšli sme aj hore nad mesto pozrieť sa na tú legendárnu jaskyňu.

 Cestou do hlavného mest bola ďalšou zastávkou mesto:

Arkadag

Arkadag, úplne novovybudované mesto niekoľko kilometrov pred Ašchabadom. Bolo dokončené v roku 2023 a mesto bolo pomenované podľa prezývky bývalého prezidenta (ktorý spolu vládne aj teraz so synom) Gurbangulyho Berdimuhamedova, čo zhruba znamená „ochranca“.

Arkadag bol navrhnutý ako moderné, takzvané „inteligentné mesto“ s množstvom nových technológií, širokými cestami a veľkolepými bielymi mramorovými budovami. Mesto vyzerá skôr ako model mesta než tradične rozvinuté mesto.

Tu naozaj vidíte, akí sú Turkméni hrdí na svoje kone. Achaltekinský kôň sa tu objavuje v obraze mesta, takmer na všetkom: plotoch, stĺpoch verejného osvetlenia, nadjazdoch. Arkadag má ukázať modernú a bohatú stránku krajiny, ale zatiaľ je veľmi bezduchý, pretože ešte nie je obývaný.

 

Ruhy mešita a Mauzóleum 

Mešita Turkmenbaši Ruhy je jednou z najväčších a najznámejších mešít v Turkménsku. Nachádza sa v dedine Kipčak, neďaleko hlavného mesta Ašchabad, a bola postavená v roku 2004 z iniciatívy Saparmurata Nijazova, čo znamená, že si sám navrhol miesto svojho budúceho odpočinku v Muzóleu vedľa mešity.

Mešita je obrovská: dokáže naraz pojať niekoľko tisíc veriacich a je obklopená štyrmi vysokými minaretmi. Jej zvláštnosťou je, že na jej stenách si možno prečítať nielen citáty z Koránu, ale aj úryvky z Nijazovovej vlastnej knihy Ruhnama, ktorá vyvolala v náboženských kruhoch veľa kontroverzií. Obrovská modlitebňa je vyrobená z mramoru a zlata a veriaci sa modlia na fantasticky detailnom, nádhernom koberci.

Nijazovovo mauzóleum sa nachádza hneď vedľa budovy, vďaka čomu je toto miesto pamätníkom náboženského aj politického významu.

 

Rezumé:

Mnohí mladí ľudia hovoria po anglicky, starší ľudia zvyčajne hovoria iba po turkménsky a rusky. Sprievodcovia sprevádzajúci turistov hovoria dobre po anglicky.

Sú tu veľmi moderné nákupné centrá, skvelé reštaurácie a kaviarne. Jedlo je vynikajúce, hlavné jedlo stojí 40 – 80 manatov (jeden dolár je asi 15 manatov).

Pohonné hmoty stoja 1-1,5 manatov, reštaurácie na odpočívadlách po diaľnici sú vynikajúce vybavené a dokonca niekdy sme videli aj krištáľový luster.

90 – 95 percent populácie v krajine sú moslimovia, ale existuje aj akási „mäkká“ verzia. Veriaci chodia na modlitby, ale nie je tam žiadny muezzin. Alkohol si môžete kúpiť všade a požívajú ho.

Väčšinou sme obedovali alebo večerali buď v reštauráciáach v nákupných centrách alebo iných elegantných reštauráciách, kde ponuka bola na úrovni a cenovo pre naše peňaženky to bola neptrná suma.  Videli sme, že do reštauráciií sa  chodí stratovať veľa domácich ale aj študnetri si prišli sadnúť po škole a buď oni alebo my sme sa im prihovorili kvôli spoločnej fotke.

V obchodných centrách nájdeme všetky svetové snačky, ako Pierre Cardin, Versace, Zara a iné.  Potraviny sú plné tovaru a je z čoho vybrať. Ako som spozorovala kupujúci mali plné nákupné koše tovaru a nákupné centrum ešte aj o 10 večer bol plný ľudí.

Turkménsko je záhadná krajina.  Vďaka svojej izolácii od vonkajšieho sveta, autokratickému politickému systému a prísnym pravidlám vstupu je jednou z najmenej navštevovaných krajín nielen v Strednej Ázii, ale na celom svete.  Ale oplatí sa prísť!