Kamčatka – tu sa začína Rusko! Камчатка — здесь начинается Россия!

 

Kamčatka – tu sa začína Rusko! Камчатка — здесь начинается Россия!

Pokračovaním mojej cesty Transsibírskou magistrálou, ktorej dĺžka je od Moskvy  po konečnú v meste Vladivostok je celkovo 9288 km,  bol presun na Kamčatku. Veď to je už len „ na skok“ keď som absolvovala skoro 10 tisíc kilometrov.

Mojim prvoradým cieľom bolo absolvovanie  Transsibírskej magistrály, nakoľko tento  výlet som v prvom rade venovala  pamiatke na  môjho otca, ktorý bol na Sibíri  5 rokov v zajatí., a ktorý bude mať okrúhle výročie narodenia  začiatkom budúceho roka.

Z Vladivostoku, do mesta Petropavlovsk-Kamčatskij, ktoré  je hlavné mesto Kamčatského kraja, a najväčšie mesto polostrova Kamčatka na ruskom Ďalekom východe, trval prelet trochu viac ako tri hodiny.  V súčasnosti má vyše 180-tisíc obyvateľov. V meste je dislokované ruské Tichooceánske loďstvo.

Keď sa povie Kamčatka každý z nás si predstaví dymiace sopky,gejzíry, medvede a nekonečnú divočinu a zimu.

Kto objavil Kamčatku? Bol to Vladimír Atlasov, ruský kozák a prieskumník zo 17. storočia a on je známy tým, že sa pokladá za „objaviteľa Kamčatky“.

Pôvodnými obyvateľmi polostrova Kamčatka sú najmä pôvodné čukotsko - kamčatské a ďalšie severné etniká, ktoré polostrov obývali stáročia pred príchodom Rusov na konci 17. storočia.   Itelmeni sú pôvodní usadlí, obyvatelia južnej a strednej časti Kamčatky, známi tradičným lovom rýb a životom v polozemniciach.  Koriaci obývajú najmä severnú polovicu polostrova, delia sa na kočovných chovateľov sobov v tundre a usadlé pobrežné spoločenstvá.  Ajnovia pôvodne obývali najjužnejší cíp Kamčatky, odkiaľ sa neskôr stiahli na Kurilské ostrovy a Hokkaido.

A prečo je tu pomník Vitusa Beringa?  Tento dánsky moreplavec v ruských službách založil mesto Petropavlovsk – Kamčatskij ako základňu pre svoje tichomorské expedície. Pomenovanie „Petropavlovsk“ (Peter a Pavol) vzniklo podľa názvu  dvoch lodí, Svätý Peter a Svätý Pavol, ktoré boli postavené v Ochotsku pre jeho druhú expedíciu.

Vedeli ste, že tu bol vo vyhnanstve známy dobrodruh a cestovasteľ  Móric Beňovský? Preslávil sa úspešným útekom z vyhnanstva v ruskej pevnosti Bolšareck práve na Kamčatke.

Do roku 1991 bol región pre cudzincov takmer úplne uzavretý.

Čím je ešte Kamčatka zaujímavá? Kamčatka je známa svojou divokou krajinou ohňa a ľadu. Neuveriteľné sopky! Nachádza sa tu viac ako 300 sopiek (vrátane takmer 30 aktívnych), úžasné Údolie gejzírov, obrovská populácia hnedých medveďov a jedinečné pláže s čiernym sopečným pieskom. Je tu najvyššia hustota aktívnych sopiek na svete. Kľučevskaja Sopka, najvyššia aktívna sopka na severnej pologuli, zapísaná do zoznamu  svetového dedičstva UNESCO.

Unikátna príroda a divoká zver. Kamčatské hnedé medvede, jedna z najväčších koncentrácií hnedých medveďov na Zemi. Údolie gejzírov, druhé najväčšie pole gejzírov na planéte. Bohatý morský život vrátane morských vydier, kosatiek  v Tichom oceáne.

Miestne pamiatky: Pláž Halaktyrský, slávne pobrežie s čiernym sopečným pieskom. Avačský záliv, jeden z najväčších a najmalebnejších zálivov na svete.

A všetko to by som chcela vidieť!!!!

Na Kamčatke nie je nič výnimočné pre miestnych obyvateľov, keď sú tu zemetrasenia.

V roku 2020 došlo k zemetraseniu s magnitudou 7,5. Toto zemetrasenie bolo najväčšie, aké sa v Rusku vyskytlo od zemetrasenia v Ochotskom mori v roku 2013. V Petropavlovsku-Kamčatskom, 460 km od epicentra, bola intenzita pociťovaná ako mierna..

Zemetrasenie v roku 2025 len  119 km juhovýchodne od hlavného mesta polostrova   s magnitudou 8,8, čo bolo 6. najsilnejšie zemetrasenie od roku 1900,ktoré spôsobilo stredné až ťažké škody pozdĺž pobrežia. Počas zemetrasenia vlny cunami spôsobili tiež škody.

V januári 2026 zažil polostrov vrátane mesta Petropavlovsk Kamčatskij  bezprecedentnú snehovú búrku. Meteorológovia hlásili v niektorých oblastiach snehovú pokrývku až do výšky 2,5 metra, pričom záveje dosahovali 5 metrov. Búrka paralyzovala každodenný život, pochovala cesty a budovy a narušila dopravu. Bola opísaná ako najsilnejšie sneženie za približne 60 rokov a niektoré zdroje naznačovali, že by mohlo byť najsilnejšie v regióne za viac ako storočie.

Tak sa začína týždeň, nie vo vyhnanstve, ako u Mórica Beňovského, ale v objavovaní polostrova.

Najprv som si kládla otázku, čo budem robiť týždeň na Kamčatke, okrem prehliadky centra mesta, a niektorých vytipovaných aktivít,  lebo ani rady a tipy neboli tak obsiahle na nete z čoho by som vedela vybrať. Ale nakoniec všetko dopadlo inak a na každý deň som mala bohatý program

Už z lietadla bol úžasný pohľad na zasnežené vrcholy a malebnú krajinu. 

Ale ako prvé bola povinná fotka pri soche hnedých medveďoch, loviacich ryby, kde sa každý turista chce vyfotiť.  

Hotel kde sme mali ubytovanie bol neďaleko centra mesta kde sa dalo dostať asi 10 minútovou pešou prechádzkou ale aj autobusom MHD, ktorý mal zastávku pred hotelom. A lístok stojí 50 Rubľov, teda pri súčasnom kurze okolo 50 centov.

Mali sme síce navrhnuté nejaké výlety od organizátora ale tu sa nám cenové relácie zdali neprimerané, kamaráti Jirka s Petrou boli v miestnej agentúre, kde zistili zaujímavé výlety za primerané ceny, tak sme sa hneď dohodli, že ideme spolu.

Prvý deň sme si pozreli centrum mesta, autobusom sme sa dostali na pobrežie k soche Lenina kde je aj divadlo, ktoré tento rok začína 93 sezónu. Odtiaľ sme sa snažili pešo dostať hore na vyhliadku, len cesta bola v rekonštrukcii tak sa nám išlo zle. Ale šťastie sa na nás usmialo, oslovila som pani ktorá prichádzala na parkovisku k autu, že ako sa dostaneme k vyhliadke a ona ochotne sa ponúkla, že nás 4 ľudí tam odvezie.  Povedala, že odtiaľ už si poradíme. A sme si aj poradili. Tentokrát Jirko  sa dal do reči s vojakmi, ktorí tam došli autom a tí nám zavolali taxík a sme sa dostali zase dole na pobrežie. Jednoducho dá sa všetko a ľudia všade sú ochotní pomôcť.

Petropavlovsk-Kamčatskij nie je žiadna malá drevená osada stratená kdesi v tajge. Je to rušné administratívne centrum so sídliskami, divadlom, obchodnými centrami, kde sú prítomné všetky svetové značky,  a mesto je doslova plné áut. Ranné dopravné zápchy sú tu úplne bežnou rutinou.

Hoci je Kamčatka obrovský polostrov pevne spojený s ázijským kontinentom, neexistuje absolútne žiadna cestná ani železničná sieť, ktorá by ju spájala so zvyškom Eurázie. Ak by sme chceli autom  vyraziť napríklad do Vladivostoku, nemáme kadiaľ. Cesta jednoducho neexistuje. Asfalt za mestom po pár stovkách kilometrov končí a  narazíme na nepriestupnú divočinu plnú medveďov, močiarov a hôr.

Prirodzene sa natíska otázka: Keď tam nevedú žiadne cesty, ako sa do mesta dostali tie desaťtisíce áut, ktoré tvoria spomínané dopravné zápchy?

Odpoveď je jednoduchá – po mori. Drvivá väčšina vozového parku na Kamčatke je dovezená na obrovských nákladných lodiach priamo z neďalekého Japonska. To je aj dôvodom ďalšej lokálnej anomálie: hoci sa v Rusku jazdí po pravej strane, väčšina áut v Petropavlovsku má volant na pravej strane, presne ako v Japonsku.

Rovnako ako autá cestuje aj všetko ostatné. Čo nepríde loďou, musí priletieť lietadlom. To robí z Petropavlovska jedno z najdrahších miest na život. Kým lokálne produkty ako losos, kraby alebo kaviár sú tu dostupné a relatívne lacné, bežné komodity dovezené z pevniny môžu stáť prekvapivé sumy. Obyčajné čerstvé paradajky, jablká či mliečne výrobky sú v zimných mesiacoch veľmi drahé, pretože v ich cene je premietnutá aj letecká preprava.

Dalo by sa povedať, že obyvatelia žijú v obrovskej ohrade. Namiesto plota ju však z jednej strany uzatvára studený Tichý oceán a z druhej strany stovky kilometrov brutálnej, nespútanej ruskej divočiny, kde vládne vyše 300 vulkánov a najväčšia populácia medveďov hnedých na svete. Vybudovať cestu cez takýto extrémny terén by bolo technologicky aj finančne takmer nemožné, a najmä by ju pre kruté zimy a zosuvy pôdy nebolo možné udržať prejazdnú.

Petropavlovsk-Kamčatskij súperí s peruánskym mestom Iquitos o titul najväčšieho mesta na svete bez cestného spojenia s okolitým svetom. Kým do Iquitosu sa nedostaneme pre nepriestupnú amazonskú džungľu, Petropavlovsk chráni drsný subarktický terén.

Kamčatka je vďaka tomu skutočným koncom sveta, kde človek prichádza na to, že príroda má stále navrch nad človekom. Len tu si uvedomíme, že ako je možné žiť aj v relatívne izolovanom priestore, preto relatívne, lebo letecky sa dá dostať všade. Ale aj opak je pravdou, ako miestni hovoria : tu sa začína Rusko, no áno, z tej druhej strany.

Tak ale naspäť do reality objavovania polostrova! Po dobrom obede v reštaurácii Kambala, kde som si dala ryby toho istého názvu a strategickej porade, ktoré výlety si vyberieme a čo ešte pôjdeme spolu pozrieť,  sme sa po promenáde a  okolo jazierka Kuľtočnoye prešli naspäť do centra k hoteli Avača a tu sme si objednali vopred vybrané výlety. A bolo sa na čo tešiť!

Ďalší deň sme sa vybrali do termálneho kúpaliska s názvom Zelenovskiye Ozerki,  známe svojimi bohatými sírovodíkovými minerálnymi vodami a jedinečnou tradíciou kontrastného kúpeľa. Zahrejeme  sa v bazenikoch  naplnených koncentrovanou, liečivou radónovou a sírovodíkovou vodou, ktoré sú známe svojimi zdravotnými benefitmi, pomáha svalom, kĺbom..A potom nasleduje kontrastný kúpeľ vo 4 stupňovom  studenom jazere.  Voda ostáva po celý rok rovnako studená maximálne do 10 stupňov sa oteplí a to je skutočný  osviežujúci šok. Miestna tradícia hovorí, že táto horúca a studená rutina zvyšuje energiu a omladzuje telo.

Ďalší deň sa začína ozajstné dobrodružstvo! Ide sa vachtovkami (vozidlá na prepravu osôb na podvozku KAMAZ, ktoré dávno používali na prepravu pracovníkov) do Malého údolia gejzírov. Keď z mesta vyrazíme je iba 7:30 a hmla a opar z hôr sa pomaličky začínajú dvíhať. Akonáhle opustíme civilizované asfaltové cesty, hneď pocítime, že obyčajným osobným vozidlom ale aj 4x4 by bol problém sa dostať do takého terénu. Na jednom mieste už sa sneh topí, je mokro a blato ale na iných miestach ešte sa drží. A dostali sme aj šmyk, vybočili sme z jazdnej dráhy a to bol adrenalín, ako sme rýchle povyskakovali z vozidla, ktoré bolo poriadne naklonené bokom. A k tomu ešte o pár metrov ďalej vidíme prevrátenú vachtovku... no treba viac adrenalínu na deň? Ale boli krásne úseky, kde sme už sa borili po snehu, alebo v koridoroch, vysokých asi 4-5 metrov, vysekaných do snehu. Kým sme zjedli desiatu už sme sa cez Viľučinsky priesmyk, kalderu aktívnej sopky Gorely dostali k jedinej geotermálnej elektrárni v Rusku, ku geotermálnej stanici Mutnovsky. Geotermálna elektráreň Mutnovsky využíva silnú geotermálnu aktivitu neďalekej aktívnej sopky Mutnovsky a dodáva približne tretinu elektrickej energie pre energetickú sústavu regiónu.

Odtiaľto sa začínala 6 kilometrová okružná túra s miernym prevýšením približne 200 metrov. Počas 3-hodinovej prechádzky sme videli lokalitu fumarol, bizarné termofilné riasy v horúcej vode. Fumarola je malý otvor alebo prieduch v zemskom povrchu, ktorý uvoľňuje horúcu paru a sopečné plyny. Vzniká, keď sa podzemná voda ohrieva blízkou magmou alebo keď zachytené plyny unikajú cez trhliny v zemskej kôre. Termofilné riasy sú teplomilné fotosyntetizujúce mikroorganizmy, ktorým sa darí v prostredí s vysokou teplotou (často nad 35 °C až do 50 °C i viac). Majú špeciálne prispôsobené enzýmy a bunkové membrány, ktoré sa pri vysokých teplotách nerozpadávajú.

Vystupali sme na miesto Dačnye Istočniki – Dačské pramene, Dachnye Hot Springs, kde fumaroly neustále pod tlakom chrlia z hĺbím zmes pary a plynu. Termálne pramene Dača sú rozsiahle fumarolove polia na úpätí sopky Mutnovskij, neďaleko geoelektrárne Mutnovskaja. Vďaka parným tryskám a bublajúcim kotlom tryskajúcim z podzemia sa toto malebné miesto často nazýva „Malé údolie gejzírov“. Napriek názvu „Malé údolie Gejzírov“, gejzíry sa tu nenachádzajú. Naozaj nezabudnuteľný zážitok!!!

A zrazu čo nevidíme v diaľke? Medvediu rodinku, malých medvedíkov šantiacich sa v snehu na svahu neďaleko nás…to je zážitok!

Po návrate na základňu a úplne rozmočených barefootkach (nevadí vyschne, lebo som nepriniesla klasickú turistickú obuv) dobre padol piknikový obed na čerstvom vzduchu. Až neuveriteľné, že sedíme pri stoloch, rozložených v snehu a sme len v krátkych tričkách a slniečko pečie ( veď to bolo  potom na druhý deň vidieť aj na tvári) Na ceste smerom hore ešte sme kopce a sopky nevideli kvôli hustej hmle a stúpajúcemu oparu, ale smerom dole keď sme sa zastavili na Vilyuchinsky plošine to bol iný pohľad na krajinu! A keď som sa pozrela na mape, že sme boli obkolesení sopkami tak to bol pocit!

A poďme na ďalší zážitok! Ide sa na „morskú proguľku“ na výlet na mori a oceáne.  Nalodíme sa a hneď nás čaká prestretý stôl s dobrým jedlom, čaj, káva, niečo sladké, dvíhame kotvu a  vyplávame na šíre more. Pohodlný motorový čln mal vo vnútri salónik, toaletu a kajutu. Dalo sa vyjsť na palubu dolnú alebo aj hornú ku kapitánovi a aj dopredu a pozorovať more. Už sme vedeli čo bude na obed, keď sme sa fotili s krabom. Plavili sme sa pozdĺž zálivu Avača okolo ostrova Troch bratov ale aj okolo ostrova Staričkov.

Avačský záliv je jeden z najkrajších a druhý najväčší na svete. Žijú tu kraby,  zelené rybky, hlaváče, morské ostrieže ale aj halibuty. V izolovaných skalách a pobrežných útesoch žijú početné vtáčie kolónie, tie sme vedeli pozorovať aj z lode.  

Ostrov Staričkov je známy ako dôležitá prírodná rezervácia a rozsiahle hniezdisko pre tisíce morských vtákov vrátane starodávneho labuťníka (po rusky starik, podľa ktorého je ostrov pomenovaný), papagájov a vzácnych orliakov morských. Je tiež známy svojimi okolitými hniezdiskami pobrežných tuleňov a malebnými trasami pre výlety loďou. Ostrov je vyhlásený za regionálnu prírodnú pamiatku na ochranu zraniteľných biotopov morských vtákov. Je to jedna z prírodných pamiatok Kamčatky. Bola vytvorená v roku 1981. Na ostrove sa nachádza 44 hniezdnych kolónií 10 druhov morských vtákov. Dva druhy (kormorán červenolíci a múrik chochlatý) sú zapísané v Knihe pre chránené druhy vtákov.

Náš motorový čln, ináč som si nikdy nemyslela že na Kamčatke sa budem plaviť motorovým člnom a nie katamaránom, prechádza okolo skál Traja bratia (Tri Brata). Tri  ostré skalné stĺpy sa  týčia sa z vody pri východe z Avačského zálivu.. Tieto prírodné morské stĺpy, ktoré sa nachádzajú asi 14 kilometrov od Petropavlovska -Kamčatského, slúžia ako oficiálny symbol a kamenní strážcovia mesta.

Miestna povesť hovorí, že traja statoční bratia išli do mora, aby zabránili obrovskej ničivej vlne zasiahnuť mesto. Drsný morský boh ich premenil na kameň za ich statočnosť.  Ľudia veria, že kamenní bratia stále strážia záliv pred silnými búrkami.

Ktovie ako to bolo, v podstate sú fotogenické skalné útvary v Avačskom zálive.

Rybolov sa tešil veľkej popularite, plavba bola úchvatná, niekedy stačilo sa len plaviť a pozorovať okolie a krásnu hladinu Severného Atlantického oceánu, alebo okolité útesy, a inokedy  som fotila. Absorbovať toľko krásy dá tiež zabrať!

Ale poďme ďalej... ide sa na Halaktirsku pláž, ktorá je známa svojim čiernym pieskom, no veď je tu toľko sopiek ani sa netreba čudovať.  Miesto s rozľahlým morským horizontom a najčerstvejším morským vzduchom. Ide o priame pobrežie Avačského zálivu s dĺžkou približne 30 km. Pre pohodlie návštevníkov k dispozícii je kaviareň s terasou,kupolové stavby, domčeky na pobyt. V okolí pláže je plno miestnych návštevníkov, ktorí trávia čas grilovaním a plávaním v studenom Oceáne.  Nekonečná pláž s čiernym sopečným pieskom – to je dôvod, prečo sem človek musí prísť. Za slnečného počasia je piesok vyhrievaný a je obzvlášť príjemné chodiť naboso alebo behať pred vlnami Tichého oceánu. Perfektné na dobíjanie energie.

Ešte nás čaká na ďalší deň Vulcanarium, interaktívne, populárno-vedecké múzeum sopiek,  vrátane skutočných vzoriek hornín, modelov lávy a vzdelávacích prehliadok, ale aj tzv. prelet Fly over nad sopkami Kamčatky. Zase krásny zážitok.

Pred obedom ešte návšteva pravoslávnej  Katedrály Najsvätejšej Trojice, postavenej začiatkom 21. storočia na mieste bývalej pevnostnej osady s cieľom posilniť pravoslávnu prítomnosť v regióne. Katedrála  s bielymi kamennými múrmi a piatimi zlatými kupolami, ktoré vynikajú na pozadí sopečnej krajiny je dominantou centra mesta. Architektúra bola špeciálne navrhnutá pre seizmicky aktívne prostredie Kamčatky.

A na zmysluplný pobyt na Kamčatke dáva korunu vynikajúci obed v reštaurácii s nádherným interiérom a vynikajúcou obsluhou s názvom Dva moria a Okeán. Vieme prečo tento názov?  Jednoduché, lebo Kamčatku obmývajú dva moria Ochotské a Beringové more a taktiež Západný Tichý oceán.

A neostáva nič iné ako sa rozlúčiť s krásnym mestom a nádhernými zasneženými horami a chystať na na odchod domov. Cesta trvala veľmi dlho, veď z Kamčatky do Moskvy to bolo 8,5 hodín a potom Moskva- Antalya (nad Košicami) a Antalya-Viedeň. Ešte dobre že z Viedne som mala dobrý letecký spoj  a tak som nemusela dlho cestovať posledný úsek.

Čo dodať na záver? Ani napísané slová, ani fotky nevedia reprodukovať to, čo človek zažije, vidí, cíti a vníma. Jednoducho krása krás, nikdy som si nemyslela, že Kamčatka môže byť aj tak krásna. Samozrejme je to iné v zime, ale v lete to je skutočná nádhera.

Som rada, že som si splnila aj tento dlho vytúžený  sen!