LEBANON / LIBANON

LEBANON alebo Libanon - krajina cédrov 

Prečo som sa rozhodla navštíviť Libanon? 

V prvom rade ma zaujímali pamiatky z fenického, rímskeho a byzantského obdobia hlavne Byblos, Baalbek

 ( Helipolis) ale aj skutočnosť, že v Bejrute bola založená ešte za rímskych čias prvá právnická škola na svete, boli dôvodom, že som sa do Libanonu vybrala.  

Libanon,  štát na  Blízkom východe, pri východnom pobreží Stredozemného mora. Hraničí na severe a východe so Sýriou, na juhu s Izraelom.

Na úvod niekoľko zaujímavostí:

• Názov Libanon existuje už 4000 rokov

• Názov sa objavuje 71 krát v Biblii

• Libanon je jediná blízkovýchodná krajina, ktorá nemá púšť

• Libanon má 17 náboženských komunít

• V Libanone je 15 riek

• Bejrút bol sedemkrát zničený a znovu postavený

Trochu z histórie, (kde som údaje čerpala hlavne z Wikipédie, aby som mala presné údaje) keďže je známe, že Libanon počas stáročí bol pod rôznymi nadvládami a vytrpel si svoje, kým dosiahol svoju  nezávislosť.  Patrilo Fenickej, Novoasýrskej ale aj Perzskej ríši, Rímskemu impériu, Byzantskej ríši, križiackym štátom a Osmanskej ríši.. 

Dôkazy pochádzajúce z raného osídlenia v Libanone sa datujú skôr ako 5000 rokov pred Kristom. Libanon bol súčasťou severného Kanaánu (Libanon – Jordánsko –Palestína-Sýria).

    V 2. tisícročí pred Kr. začali Feničania rozširovať svoj vplyv zakladaním kolónií v oblasti Stredomoria. Feničanom sa pripisuje vynález najstaršej overenej abecedy, ktorá následne inšpirovala grécku abecedu a potom latinskú.

     V 9. až 8. storočí pred Kr. prevzali vládu nad Feničanmi asýrski panovníci. Po nich v 6. storočí pred Kr. ovládla toto územie Perzská ríša. V 4. storočí pred Kr. dobyl spomínané územie Alexander Macedónsky a vládu nad fenickými mestami prevzali macedónske dynastie. Po Alexandrovej smrti sa vlády ujali Seleukovci.

     Región, ktorý je teraz Libanonom, sa rovnako ako zvyšok Sýrie a veľkej časti Anatólie stal hlavným centrom kresťanstva v Rímskej ríši počas skorého šírenia viery.

    Koncom 4. a začiatkom 5. storočia založil pustovník menom Maron mníšsku tradíciu zameranú na dôležitosť monoteizmu a askézy v blízkosti stredomorského pohoria známeho ako Mount Libanon. Mnísi, ktorí nasledovali Marona, šírili jeho učenie medzi Libanončanmi v regióne. Títo kresťania sa stali známymi ako Maroniti a presťahovali sa do hôr, aby sa vyhli náboženskému prenasledovaniu rímskymi autoritami.

    V 7. storočí nášho letopočtu obnovila správu nad územím Libanonu Perzská ríša, no približne o 20 rokov bolo územie začlenené do Byzantskej ríše. Ani toto však netrvalo dlho, pretože už v roku 630 Palestínu a Libanon dobyli Arabi.

    Začiatkom 16. storočia sa začala rozpínať Osmanská ríša za vlády Selima I., ktorý porazil Mamelukov a začlenil do ríše oblasť dnešného Libanonu. V 19. storočí sa v obchodných centrách na pobreží začal upevňovať vplyv Európanov, predovšetkým Francúzov. Roku 1861 Libanon získal auton=omiu. Spolu s porážkou centrálnych mocností došlo tiež k rozpadu Osmanskej ríše.

     V roku 1920  bol Libanon vyhlásený mandátnym územím Spoločnosti národov pod správou Francúzska a vyhláseniu Veľkého Libanonu.

    V roku 1943 bol oficiálne zrušený francúzsky mandát a formálne uznaná nezávislosť krajiny.

    V roku 1943 došlo v krajine k dôležitej dohode medzi jej hlavnými predstaviteľmi, tzv. Národnému paktu. Išlo o dohodu nepísanú, ktorej súčasťou bolo rozdelenie moci v krajine medzi hlavné náboženské skupiny - prezidentom sa tak stal maronit, premiérom sunnit a predsedom parlamentu šiit.

    A keď to nestačilo .... tak sa začala občianska vojna.......

    Na vzraste napätia mali značný podiel palestínski utečenci, ktorí do krajiny prišli hlavne po vyhlásení štátu Izrael  a prvej arabsko -izraelskej vojne  v roku 1948, po 6 dňovej vojne v roku 1967 a po presune OOP do Libanonu v roku 1970  kedy na juhu začala budovať štát v štáte.

    Občiansku vojnu ukončila dohoda z Taif, prijatá libanonskými poslancami v októbri 1989 na zasadnutí v saudskoarabskom Taife. Bola prijatá tzv. Charta národného zmierenia – ústavná a administratívna reforma, ktorá trochu obmedzila privilegované postavenie Maronitov v krajine, dohoda o vláde národnej jednoty a legalizácii pobytu sýrskych jednotiek v Libanone. Dohoda z Taif z roku 1989 ukončila pätnásťročnú občiansku vojnu v Libanone.

    V roku 1990 začala povojnová obnova krajiny (juh bol napriek tomu naďalej okupovaný Izraelom, na zvyšnom území sa nachádzalo 40 000 sýrskych vojakov, čím bola zaistená politická nadvláda Sýrie). V máji 1992 viedli sociálne nepokoje vyvolané ťaživou hospodárskou situáciou k odstúpeniu vlády a následným parlamentným voľbám v auguste 1992. V nich zvíťazila prosýrska väčšina, bola zriadená vláda Rafika Haririho, presadzujúca ekonomickú obnovu krajiny. S tým rástlo zadlžovanie a po celé deväťdesiate roky pokračovali útoky Hizbolláhu   na Izrael z južnej časti Libanonu, na ktoré Izrael reagoval odvetnými útokmi.

    Až v máji  2000 ukončil Izrael okupáciu južného Libanonu. Po stiahnutí Izraela prevzali moc v oblasti milície  Hizbolláhu.  Od roku 2001 kresťanská komunita s rôzne dlhými prestávkami protestovala proti prítomnosti sýrskych jednotiek a proti zasahovaniu Sýrie do vnútorných záležitostí Libanonu. Konečne v júni  2001 Sýria svoje vojská z Bejrútu a okolia stiahla a vyhovela požiadavkám Libanončanov.

     V roku  2005 bol vykonaný atentát na bývalého libanonského premiéra Haririho, ktorý predstavoval symbol povojnovej obnovy Libanonu a jeho liberálnej politiky. Tento akt vyvolal vlnu protisýrskych demonštrácií, ktoré sa už neobmedzovali len na kresťanskú komunitu a znamenali počiatok tzv. Cédrovej revolúcie. Koncom apríla 2005 bolo dokončené sťahovanie sýrskych vojsk z Libanonu, ktorému predchádzal intenzívny tlak zo strany medzinárodného spoločenstva, aj od libanonskej opozície

    V občianskej vojne v rokoch 1975 -1990 stratil Libanon veľa zo svojho bohatstva. Predtým sa mu hovorilo "Stredomorské Švajčiarsko", ale dnes je situácia iná. V 90. rokoch ustálil ekonomickú aj politickú situáciu Rafik Haríri .

     Železnica bola vojnou kompletne vyradená z prevádzky.

V krajine existuje nespočetné množstvo politických strán, ktoré sa delia podľa etnického alebo náboženského kľúča, sú volené do Národného zhromaždenia Významnou politickou silou je šiítske hnutie Hizbolláh, ktoré je niekdy označované za teroristickú organizáciu. Hnutie vzniklo v roku 1982 na juhu Libanonu. Hlavným zámerom bolo nastoliť teokraciu iránskeho typu a boj proti falangistom, izraelskej armáde a zahraničným silám (USA). Po skončení občianskej vojny sa transformovalo na politickú stranu a v roku 1992 získalo zastúpenie v parlamente.  

Na jeseň 2019 vypukla prvá zo série masových občianskych demonštrácií; Protesty a prejavy občianskej neposlušnosti odvtedy pokračujú, v roku 2020 došlo k výbuchu v prístave Bejrút, hlavnom libanonskom prístave, zničil okolité oblasti, zabil viac ako 200 ľudí a tisíce ďalších zranil. Príčinou výbuchu bolo 2 750 ton dusičnanu amónneho, ktorý bol nebezpečne uskladnený a náhodne podpálený. Demonštrácie pokračovali aj v roku 2021, keď Libanonci blokovali cesty spálenými pneumatikami a protestovali proti chudobe a hospodárskej kríze. Veľký výbuch paliva v severnom Libanone zabil 28 ľudí v auguste 2021. V roku  2021 celý národ stratil energiu na 24 hodín po tom, čo sa vybili jeho dve hlavné elektrárne v dôsledku nedostatku meny a paliva. O niekoľko dní neskôr zabilo sektárske násilie v Bejrúte množstvo ľudí v najkrvavejších stretoch v krajine od roku 2008.

Libanon je nábožensky najrozmanitejšia krajina na Blízkom východe. Moslimovia,  sunniti, šiiti,  ​​kresťania (maronitskí katolíci sú najväčšou kresťanskou skupinou), Drúzi a veľmi malý počet Židov, bahájov, budhistov a hinduistov. 

Libanon trpí najhoršou hospodárskou krízou za posledné desaťročia. Podľa Steva H. Hankeho, profesora aplikovanej ekonómie na Univerzite Johnsa Hopkinsa, je Libanon prvou krajinou na Blízkom východe, ktorej miera inflácie prekročila 50 % počas 30 po sebe nasledujúcich dní. Počas cesty sme menili 1€ za 78 000  libanonská libra (LBP) a boli situácie že za obed ( fish and chips a Sprite ) sme platili 1 250 000 LBP. Čiže sme boli na krátky čas milionármi.

Túto časť z histórie som musela zaradiť aby sme pochopili situáciu Libanonu, územia, ktoré bolo stáročia pod nadvládou rôznych impérií a aj keď sa vyhlásila nezávislosť, dlhé roky občianskej vojny a aj terajšie nepokoje, kríza, obrovská inflácia a korupcia zničili túto krajinu, ktorá len ťažko,  keď  vôbec niekedy bude vedieť vstať z popola.

A teraz poďme sa pozrieť na krásne pamiatky dávnych čias!

Dog river valley – údelie rieky Dog (pes) Nahr al-Kalb po arabsky

Rieka Nahr al-Kalb je staroveká rieka Lycus, dlhá 31 km, pramení pri jaskyni  v Jeite a vlieva sa do Stredozemného mora.Bývalí generáli a dobyvatelia tradične stavali pamätníky pri ústí rieky Nahr al-Kalb, známe ako pamätné stély Nahr el-Kalb.Celá lokalita údolia Nahr el-Kelb s archeologickými náleziskami, ktoré ukrýva, je zaradená do zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

 

Jaskyna JEITA – Jeita Grotto (perla prírody v Libanone)

 Obrovská jaskyňa sa nachádza v údolí hôr Nahr El Kalb 18 km severne od Bejrútu.

Voda  po kvapkách formuje stalaktit na strope a stalagmit na podlahe galérií a siení. Jaskyne boli objavené v roku 1836 a je neuveriteľné, ako príroda vytvorila také majstrovské dielo. Dolná jaskyňa bola  otvorená pre verejnosť v roku 1958 a návštevníci v nej absolvujú krátku  plavbu na člnoch. Horná galéria bola otvorená v roku 1969 a návštevník tu absolvuje pešiu prehliadku, pri ktorej môže obdivovať  mimoriadne formy, vytvorené kvapkajúcou vodou počas stáročí. Dĺžka hornej jaskyne je 2200 m, a  dolnej jaskyne 7800 m. V hornej jaskyni sa nachádza aj jeden z najdlhších stalaktitov na svete s dĺžkou 8,2 metrov.

 

HARISSA

Na pol ceste medzi Bejrútom a Byblosom  stráži Libanon malé mestečko Harissa, ktoré je známe ako dôležité pútnické miesto. Zdobí ho obrovská, 8,5 metrová a 13 tonová socha Patrónky Libanonu, (Lady of Lebanon)  predstavujúca Pannu Máriu. Je umiestnená na kopci vo výške 650 mnm a stojí tu už od roku 1908.

 

Meno Panny Márie síce evokuje najmä kresťanských pútnikov, ale zavítajú k nej aj Drúzi či moslimovia. Veď koniec koncov Panna Mária je v moslimskom ponímaní Mariam, matka proroka Isu. Vystiera ruky smerom ku krajine a hlavu jej zdobí koruna zložená zo zlatých hviezd. Točité schodisko vedie priamo k soche, takmer k jej nohám. 

 

Priamo za Pannou Máriou stojí moderne vyzerajúca katedrála. Aj kvôli nej prezývajú toto miesto Notre Dame du Liban. Jej interiér je moderný, takmer prázdny, ale stále si toto miesto zachováva svoju silu. Z diaľky dokonca pôsobí ako stará fenická loď. Libanončania nezabudli na kus svojej histórie.

Mnohí využijú k ceste z kopca dole  lanovku, ktorá odchádza priamo spod sochy do  prímorského mesta Jounieh.

BYBLOS

Byblos je antické prístavné mesto s fenickou tradíciou a najstaršie obávané mesto. V 3. tisícročí sa zmenil na významné prístavné mesto, ktoré ťažilo z obchodu s cédrovým drevom, ktoré sa vyvážalo do Egypta a naspäť sa vozilo zlato, papyrus a hodváb, čo viedlo k prosperite mesta. Okolo roku 2800 pred Kr. boli okolo mesta vybudované mohutné hradby. 

Byblos je jedným z miest, kde sa vyvinula fenická abeceda. Neskôr ovládali toto mesto Gréci a do roku 395 po Kr. Rimania. V stredoveku začal význam tohto mesta upadať. Medzi pamiatky mesta Byblos patria hlavne križiacky hrad, ruiny antických chrámov, rímske divadlo, kráľovské hrobky a opevňovacie valy. Zaujímavým je aj kostol sv. Jána, ktorý tu postavili križiaci v 12. storočí. Nachádza sa vo vnútri hradieb v stredovekej časti mesta.

Okrem historických pamiatok si tu môže turista vychutnať čaro miestneho trhoviska či prístavu. Môže prejsť z minulosti do modernej súčasnosti prechádzkou od ruín až k pešiemu trhovisku.

ANJAR

Anjar (čo znamená „tečúca rieka“) je mesto v Libanone nachádzajúce sa v údolí Bekaa. Mesto ležiace len necelých 30 kilometrov od sýrskych hraníc a preto po ceste sme videli aj sýrske utečenecké tábory. Mesto  pozostáva takmer výlučne z Arménov. Založenie mesta sa zvyčajne pripisuje umajjovskému kalifovi Al-Walidovi I. na začiatku 8. storočia ako palácové mesto. Ruiny Umayyadského paláca boli uznané za svetové dedičstvo.

Ruiny mesta zaberajú 114 000 metrov štvorcových a sú obklopené veľkými opevnenými kamennými múrmi hrubými viac ako dva metre a vysokými sedem metrov. Obdĺžnikový mestský dizajn s rozmermi 370 m x 310 m vychádza z rímskeho urbanistického plánovania a architektúry s kamennými prácami požičanými od Byzantíncov. Dve veľké cesty, Cardo maximum, smerujúce zo severu na juh, a Decumanus Maximus, smerujúce z východu na západ, rozdeľujú mesto na štyri kvadranty. Dve hlavné triedy, zdobené kolonádami a lemované asi 600 obchodmi, sa pretínajú pod tetrapylónom.

Videli sme tu pozostatky  Veľkého paláca,a  Malého  paláca, ktorý vyniká početnými fragmentmi a bohato zdobeným centrálnym vchodom. Medzi dvoma palácmi sa nachádza mešita. Videli sme aj termálne kúpele postavené podľa rímskeho vzoru.

 

Skala tehotnej ženy

Na ceste do Baalbaku sme sa zastavili v bývalom kameňolome, odkiaľ pochádzajú tri gigantické kamene použité v podstavci chrámu Jupitera.  Podľa vedcov bolo treba na premiestnenie kameňov z lomu viac ako 40 000 mužov. Kameň, ktorý sa tu nachádza je považovaný za najväčší opracovaný kameň na svete.

Obrovský balvan, nazvaný aj  skala tehotnej ženy, tu  sme mohli vidieť z akých materiálov stavali v dávnych časoch a s akými obrovskými balvanmi museli narábať bez patričnej techniky len využívajúcich logiku pri ich presúvaní a pri manipulácii s nimi. A aké stavby dokázali postaviť!!!!

 

BAALBAK -  Mesto najvyššieho Boha

Bolo antické mesto siahajúce do obdobia Gréckej nadvlády, kedy sa volalo Heliopolis. Mesto ležalo na dvoch významných obchodných cestách. Mesto s dvoma gigantickými antickými chrámami bolo pravdepodobne najvýznamnejším historickým mestom v krajine. Nachádzajú sa tu najvyššie stĺpy aké boli kedy vztýčené a najväčšie vytesané kusy kameňa.

Svoje miesto postupne strácal i v stredoveku, kedy boli jednotlivé pamiatky transformované do opevnenia, čo im uškodilo. Najväčšie škody ale napáchali v priebehu jednotlivých storočí zemetrasenia.

Najpôsobivejšia časť Baalbeku je azda jeho Veľký chrám, ktorý sa skladá zo štyroch častí. Prvou časťou je monumentálny vstup – Propylaea, hexagonálne nádvorie, veľké nádvorie a samotný chrám boha Jupitera, kde sa nachádza šesť slávnych stĺpov (niečo ako Tetrapylón v Palmyre)..

Zrejme najzaujímavejšou časťou objektu je Jupiterov chrám so svojimi šiestimi impozantnými stĺpmi, ktoré tvorili časť pôvodnej budovy s 54 stĺpmi. Tieto stĺpy siahajú do výšky 22 metrov a boli postavené za vlády cisára Nera.

Vedľa Jupiterovho chrámu sa nachádza Bacchusov chrám , rímskeho boha vína a extázy. Chrám vznikol niekedy v 2. st. po Kr. a je to najzachovalejší rímsky chrám v regióne.

Človek sa tu cíti maličký pri tých monumentálnych stavbách. Nádherná pamiatka z dávnej minulosti tiež dokumentuje ako vedeli už v dávnych časoch precízne stavať.

Beiteddine (palác)

Tento palác je príkladom libanonskej architektúry skorého 19. storočia. Nechal ho postaviť emir Bechir Chehab II. Žil tu so svojou rodinou kým neodišiel do exilu. Neskôr, za osmanskej ríše, bol palác sídlom guvernéra. Po vyhlásení nezávislosti v roku 1943 sa stal letným sídlom prezidenta a dnes je palác hlavnou turistickou atrakciou. Ináč tento palác z vonku vôbec návštevníka neupúta, ale to čo sme videli vo vnútri nás ohúrilo.

Deir al-Qamar 

('Mesačný kláštor'),  mesto juhovýchodne od Bejrútu v južnom strednom Libanone. Nachádza sa pár kilometrov od Beiteddine v nadmorskej výške 800 m. Predtým hlavné mesto Libanonu. Kostol Notre Dame of the Hill, /Panna Máia z Hory ) maronitský kostol z 15. storočia je majestátnym dielom. V tomto malom meste nájdeme tak kresťanský kostol, ako aj mešitu a synagógu.

 

TYROS  alebo po arabsky Súr ( skala)

Prístavné mesto na juhu Libanonu, v staroveku významný fenický prístav, ktorý bol vtedy umiestnený na ostrove a protiľahlej pevnine. Sú tu pozostatky obrovského nekropolisu z rímskej a byzantskej doby, ktorá je považovaná za jednu z najväčších a najbohatších na svete, ako aj Hipodróm, ako  svetové dedičstvo UNESCO, ktoré sa datuje do druhého storočia nášho letopočtu. Traduje sa, že Tire Hippodrome bolo jedno z piatich najlepších závodísk v Levante.(Libanone)

Mesto v minulosti bohatlo predovšetkým zo svojich kolónií, z výroby purpurom farbených textílií a zo stavby lodí. Mesto bolo posvätným mestom Feničanov. V roku 333 pred Kr. chcel Alexander Veľký počas vojen s Perziou ovládnuť pobrežie. Jeho žiadosť o vstup do posvätného mesta mu však bola odopretá a preto začal mesto obliehať. Obliehanie trvalo sedem mesiacov. Aby Alexander dosiahol hradieb ostrovnej časti mesta, prikázal k nim vybudovať násyp. Mesto dobyl a vypálil. Počas jeho obliehania zahynulo 6000 jeho obyvateľov.

Špecifikom mesta je vykopávkami odhalená továreň na výrobu skla.

Spomedzi pamiatok mesta by sme mali venovať zvláštnu pozornosť hipodrómu, ktorý je považovaný za jeden z najväčších zachovaných na svete. Je 480 metrov dlhý a 160 metrov široký. Mohol poňať okolo 30 000 divákov, ktorí tu boli svedkami obľúbených pretekov záprahov.

Saida alebo Sidón ( názov mesta znamená rybolov)

Sidon je mesto ležiace na južnom pobreží Libanonu, 48 kilometrov južne od Bejrútu. Je tretím najväčším mestom krajiny a jedným z najzaujímavejších miest z historického hľadiska. Bolo obývané už okolo roku 4000 pred Kr. a ťažilo predovšetkým z výroby purpuru a skla, nielen v období fenickom, ale aj neskôr.

Dominantou mesta je nepochybne tzv. „Morský hrad“, ktorý sa nachádza na ostrove spojenom s pevninou len valom. Tento hrad postavili v roku 1228 križiaci na ruinách fenického chrámu. Pri stavbe použili aj kamene z rímskych stavieb, o čom svedčia hlavice rímskych stĺpov v hradbách. Hrad slúžil ako strážna pevnosť nad prístavom a nad vnútrozemím.

Medzi hlavné ekonomické aktivity Sidonu patria od nepamäti rybolov a námorníctvo. Zaujímavými pamiatkami sú aj Hrad sv. Ľudovíta, či múzeum mydla v bývalej továrni na mydlo.

Len pred pár rokmi sprístupnili verejnosti krásne zrekonštruovaný Debbané Palace Museum v starom meste.  Je to budova z 18 storočia s arabsko- otomanskymi prvkami.  Palác bol vybudovaný v roku 1772 Ali Agha Hammoud-om a v roku 1800 Joseph Debbané kúpil budovu a využíval ju až do roku 1978 ako svoju rezidenciu. Vďaka Debbané Foundation sa budova nádherne zrekonštruovala a dnes slúži ako múzeum, ktoré je veľmi štýlovo zariadené dobovým nábytkom.

 Bejrút

Bejrút, hlavné mesto Libanonu  väčšinu návštevníkov Blízkeho východu prekvapí. Je západne vyzerajúce mesto, kde nenájdete typické arabské súky alebo osmanské hradby. Jeho čaro je ukryté v jeho antickej minulosti, dnes viditeľnej v podobe zachovalých stĺpov a rímskych kúpeľov, ale tiež v jeho ultramoderných budovách postavených po skončení občianskej vojny a v neposlednom rade v uliciach pulzujúcich životom.

Mesto Bejrút bolo založené v dobe vlády faraónov v Egypte, ale svoj význam získalo v dobe rímskej, kedy sa na jeho brehoch vybudoval obchodný prístav. Vďaka prítomnosti prestížnej právnickej školy v treťom storočí n.l. sa mesto dostáva do povedomia ako Berytus (jeho pôvodný názov) a slávu Berytu ukončí zemetrasenie v roku 551, ktoré zničí mesto a spôsobí presťahovanie právnickej školy do južnejšie položeného Sidonu. Významné postavenie získava mesto opäť až v 16. storočí vďaka vládcovi Fachredínovi, ktorý opäť oživí zámorský obchod. V 19. storočí sa do mesta z hôr sťahujú hlavne kresťanské rodiny, ale prichádzajú tiež Francúzi, ktorí po prvej svetovej vojne zostávajú ako vládcovia novovzniknutého Francúzskeho mandátu. V roku 1946 Libanon vyhlasuje nezávislosť a Bejrút sa stáva hlavným mestom štátu. Veľký rozmach zažíva v šesťdesiatych rokoch keď získava titul „Pariž východu“. Jeho slávu a prestíž ale zničila dlhotrvajúca občianska vojna, ktorá vypukla v roku 1975 a trvala až do roku 1990. V deväťdesiatych rokoch mesto vďaka bohatým investorom znovu zažívala renesanciu prostredníctvom opätovného vybudovania vojnou zničeného centra mesta.

Bejrút leží na výbežku do mora, vďaka ktorému ho z dvoch strán obmýva Stredozemné more. Na jednej strane je vystavaný prístup, ta druhá je ale pretvorená na promenádu s plážami. Mesto bolo v priebehu občianskej vojny rozdelené na kresťanskú a moslimskú časť, dnes toto pomyslené rozdelenie vedie od pobrežia cez najväčšie námestie v Bejrúte, námestie Mučeníkov. Centrum mesta sa nachádza hneď pri tomto námestí západne. Do západnej (kedysi striktne moslimskej) časti patrí i obľúbená komerčná časť s názvom Hamra. Na východ, v tradične kresťanskej časti sa nachádza zase štvrť Džemejze, známa barmi a nočnými podnikmi.

Na pobreží sa tu nachádzajú tzv. „Pigeon grottoes“ (Holubie útesy), ktoré sú turistickým znakom mesta a vyhľadávaným miestom v Bejrúte.

Avšak Bejrút následkami politických bojov a pouličných výbuchoch je dosť zničený. Celá štvrť je hermeticky uzavretá a strážená vojakmi. Bývalé 3D kino tzv. “Vajíčko” vyzerá tiež hrôzostrašne. Veľa budov je opustených a chátrajúcich.

V roku 2020 v prístave explodovalo v  sklade skoro 3000 tón dusičnanu amónneho, ktorý bol tu uložený od roku 2013. Vyžiadalo to aj obete a zranených. Fotka o výbuchu je z verejne dostuoných zdrojov a na mieste výbuchu v prístave stojí konštrukcia ako memento na túto udalosť.

 Trochu krajšie je to v Zaitunay bay, na pobreží, kde je prístav pre jachty veľa malých a milých kaviarní a reštaurácií, a impozantné vysoké budovy. Celkovo Bejrút pôsobí smutným dojmom, čo umocňuje aj neporiadok a smetie na uliciach, síce nielen v Bejrúte ale aj inde v Libanone.

Mesto prežilo dve desaťročia konfliktov a vyslúžilo si pomenovanie „Mesto, ktoré nikdy neumiera“.

Bejrút bol kedysi nazývaný „Parížom východu“. Bolo to významné módne centrum, avšak v poslednom období mu uškodili hlavne ozbrojené konflikty, občianska vojna a nedávno i útok Izraela.

Ešte treba poznamenať že pri prechádzaní po jednotlivých okresoch sme prechádzali aj cez vojenské kontrolné stanovištia.

 Slávny cédrus libani – céder libanonský

Samozrejme, že sme nemohli vynechať ani návštevu cédrových lesov  v nadmorskej výške okolo 1800 metrov. A bol tu ešte aj sneh! Boli sme v Barouk César Forest, kde sme mohli obdivovať nádherné stromy či už cédre libanonské alebo modré. A tá vôňa bola ako bonus! Jeden z najkrajších ihličnanov pestovaných pre svoju výtvarnú krásu. Má širokú korunu, ktorá sa u starších stromov stáva plochejšou. V dospelosti dorastá do výšky približne 20 metrov a šírky 9-15 metrov. Rastie pomaly a dožíva sa veku až 1000 rokov.

Chateau - Cave Ksara- pivnice  vináreň Ksara

Prešli sme sa spletitými labyrintmi v podzemí, ktoré má okolo 2 kilometrov, samozrejme my sme z toho absolvovali len časť, a ochutnali sme lahodné vína rôznych sort z tejto východnej oblasti Libanonu.

 

Čo dodať na záver? Vidieť krajinu s takou bohatou históriu, ktorá sa nám rozpadá pred očami je smutný pohľad. Čo dokážu spôsobiť vojny tu vidíme na tomto názornom príklade!