Zase Afrika

"Jedeme do Afriky, jedeme do Zimbabwe"

"Jedeme do Afriky, jedeme do Zimbabwe"

A zase sa ide do Afriky! Ale teraz trochu ďalej ako je rovník, a to veľmi ďaleko. Povedala by som na kraj sveta, keby tam ešte nebola aj Antarktída.

Tak vybrala som sa naprieč troma štátmi. Teda konkrétne Juhoafrická republika, Zimbabwe a Botswana.

Krásna kombinácia troch štátov a zase o krok bližšie k spoznávaniu Afriky.

Letela som z Budapešti, keďže toto letisko je najbližšie pre mňa z Košíc, a nechcelo sa mi cestovať až do Viedne, a cestovka vyhovela mojej požiadavke. Prestup bol v Doha, kde som mala dostatok času na to, aby som sa pokochala krásami toho letiska, ktoré sa opätovne zaradilo medzi najlepšie na svete. Nádherná je obrovská záhrada, kde sa človek vie relaxovať a pritom počúvať spev vtáčikov a šum vodopádu. Samozrejme, keďže je tu aj reštaurácia Gordona Ramsay-ho tak bol čas aj na dobrú pizzu, a musím povedať viac mi chutila ako naposledy v Taliansku.

Z Doha sme leteli priamo do Kapského mesta, tento let bol dlhý okolo 10 hodín ale letelo sa cez noc tak po večeri na palube sa dalo spať a potom už si dať fajné raňajky. Qatar airways má služby na úrovni, tak o kvalitu jedla niet pochýb.

V Kapskom meste cestujúcich čakalo milé prekvapenie, v podobe malého tanečného predstavenia a potom naša cesta minibusom viedla do hotela, odkiaľ sme mali krásny výhľad na pýchu Kapského mesta, na Stolovú horu. A po malej pauzičke sme sa vydali na prehliadku mesta. Zastavili sme sa ešte v zmenárni, a vymenili sme si trochu peňazí, aby sme mali na prípadné suveníry, ale ináč všade sa dá platiť platobnou kartou bez problémov.

Celkovo samotné centrum a širšie centrum mesta pôsobí čistým a solídnym dojmom, vidieť rukopis kolonizátorov na budovách, ktoré sú ale udržiavané a zrekonštruované. Na centrálnom námestie Grand Parade sa nachádza budova Radnice mesta, kde je na balkóne umiestnená socha Nelsona Mandelu v životnej veľkosti. Radnica v Kapskom Meste je veľká eduardovská budova v centre Kapského Mesta, ktorá bola postavená v roku 1905. Nachádza sa na Grand Parade na západ od hradu a je postavená z medovo sfarbeného vápenca dovezeného z Bath v Anglicku. Okolo sú tiež vládne budovy ale aj autobusová a vlaková stanica.

Neďaleko sa nachádzajú hradby a hrad a z námestia je tiež krásny pohľad na Stolovú horu ale aj na horu Levia hlava. Hrad dobrej nádeje, známy miestne alebo hrad Kapského mesta. Baštová pevnosť bola postavená v 17. storočí. Pôvodne sa nachádzala na pobreží Table Bay, avšak po rekultivácii sa pevnosť teraz nachádza vo vnútrozemí. V roku 1936 bol hrad vyhlásený za historickú pamiatku (teraz provinčné dedičstvo) a od reštaurovania v 80. rokoch 20. storočia sa považuje za najlepšie zachovaný príklad pevnosti holandskej Východoindickej spoločnosti. (Holandská východoindická spoločnosť bola založená v roku 1602 a bola prvou veľkou nadnárodnou spoločnosťou, ktorá získala monopol na obchod v Ázii.)

Ďalšia cesta viedla do štvrte D6- teda District six, bývalá obytná štvrť v centre mesta. Viac ako 60 000 jej obyvateľov bolo počas 70. rokov násilne vysťahovaných režimom apartheidu.

Odtiaľ sme sa peknou prechádzkou presunili až k budove Parlamentu. Kráľovná Viktória udelila povolenie na zriadenie parlamentu v Kapskej kolónii v roku 1853. Houses of Parliament of South Africa sa sa skladá z troch hlavných častí: pôvodná budova dokončená v roku 1884 a prístavby postavené v 20. a 80. rokoch 20. storočia. V novších prístavbách sídli Národné zhromaždenie (dolná komora dvojkomorového parlamentu Južnej Afriky) a v pôvodnej budove sa nachádza Národná rada provincií (horná komora parlamentu). Pôvodná budova parlamentu bola navrhnutá v neoklasicistickom štýle. Neskoršie prístavby boli navrhnuté tak, aby splývali s pôvodnou budovou. Budova parlamentu bola vážne poškodená rozsiahlym požiarom, ktorý vypukol 2. januára

Pred budovou je socha Louisa Bothu, - farmára, bojovníka a štátníka ako je to uvedené na podstavci sochy. Louis Botha bol prvým predsedom vlády Juhoafrickej únie – predchodcu moderného juhoafrického štátu. Búrsky vojnový hrdina počas druhej búrskej vojny nakoniec bojoval za to, aby sa Južná Afrika dostala pod britskú nadvládu.

Trochu histórie:

Búri. Toto pomenovanie označuje skupiny prevažne farmárskych kolonizátorov južnej Afriky, prevažne protestantov z Holandska, Francúzska a Nemecka. Tí si našli nový domov a vytvorili tieto dve oblasti – slobodné Oranžsko a Transválsko. Práve druhý spomenutý samosprávny útvar sa stal zámienkou pre prvú z dvoch vojen medzi starousadlíkmi a nenásytnými britskými okupantmi.

Dva vojenské konflikty, ktoré sa odohrali medzi Veľkou Britániou a európskymi usadlíkmi v južnej časti Afriky ukázali, že kolonizátori neobsadzujú čierny kontinent s cieľom šírenia civilizácie.

Prvá búrska vojna : na území dnešnej Juhoafrickej republiky išlo o prvý konflikt medzi Britským impériom a Transvaalskou republikou. Táto vojna skončila britskou porážkou a potvrdením nezávislosti búrskej republiky. Bola to prvá vojna od čias americkej vojny za nezávislosť, ktorú Spojené kráľovstvo prehralo.

Krehké prímerie však netrvalo dlho. Pri jednom z miest Transvaalu zvanom Rande v roku 1887 objavili obrovské zásoby zlata. Keďže v tejto časti Afriky boli Briti hegemónmi začali si robiť zálusk na zisky z ťažby. Do slobodných kolónií začali prúdiť obrovské množstvo zlatokopov opantaných zlatou horúčkou. Domáci Afrikánci (iný názov pre Búrov) sa začali brániť tým, že im odmietali udeľovať občianstvo, či zvyšovaním daní a cla. V reakcii na tento prístup poslali Briti do pohraničných oblastí vojenské oddiely a keď ich odmietli stiahnuť, Búri na nich v duchu taktiky – najlepšia obrana je útok, zaútočili, čím vyprovokovali ďalšiu vojnu. Zaujímavosťou je, že ako mladý reportér v tejto vojne pôsobil Winston Churchill.

Druhá búrska vojna: slabšie a horšie vyzbrojené jednotky Afrikáncov utiahli k partizánskej – gerilskej vojne a útokom zo zálohy. Briti vypaľovali farmy a mestá, aby partizáni stratili zázemie. Stavali sa preplnené koncentračné tábory plné chorôb určené pre civilné obyvateľstvo. Až potom sa nakoniec Britom podarilo húževnatý búrsky odpor zlomiť.

Mierová zmluva v roku 1902 stanovila britskú vládu nad územím, ale zároveň zachovanie búrskej vnútornej samosprávy.

Cez krásnu záhradu, (Company´s Garden) plnú vzácnych a starých stromov, bielych veveričiek sme prakticky obišli budovu Parlamentu, pritom sme videli ešte aj budovu Univerzitnej knižnice ako aj kostol St.George.

Záhrada spoločnosti je najstaršia záhrada v Južnej Afrike, park a dedičstvo nachádzajúce sa v centre Kapského Mesta. Záhrada bola pôvodne vytvorená v 50. rokoch 17. storočia prvými európskymi osadníkmi v regióne a poskytovala úrodnú pôdu na pestovanie čerstvých plodín na zásobovanie lodí okolo Mysu. Napája sa z priehrady Molteno, ktorá využíva vodu z prameňov na nižších svahoch Stolovej hory. Krásne biele veveričky radostne liezli po stromoch.

Na druhý deň ráno sme sa vydali k Misu dobrej nádeje, po ceste sme sa viackrát zastavili na fotopauzy hlavne na Cliftone to bolo krásne aj s dúhou. Fúkal vietor tak sme sa museli trochu vrstvovite sa obliecť. Cestou niekde aj pršali takže bolo rôznorodé počasie čo je na toto ročné obdobie samozrejmosťou.

Zastavili sme na na Cape Point, ktorý je výbežok v juhovýchodnom rohu Kapského polostrova, hornatý a malebný terén, ktorý sa tiahne zo severu na juh asi tridsať kilometrov na extrémnom juhozápadnom cípe afrického kontinentu v Južnej Afrike.

Odtiaľ sme mali možnosť pešou prechádzkou ísť dole k Oceánu alebo aj na samotnú Mys dobrej nádeje. Ďalšia možnosť bola ísť peši alebo lanovkou ( ktorá však pre vietor nepremávala) hore k majáku. Nový maják je v nižšej nadmorskej výške (87 metrov nad morom), a to z dvoch dôvodov: starý maják mohli lode, ktoré obchádzali bod smerom na východ, vidieť „príliš skoro“, čo spôsobilo, že sa približovali príliš blízko. Po druhé, na vyšších úrovniach často prevládajú hmlisté podmienky, vďaka ktorým je starý maják pre lodnú dopravu neviditeľný. Odtiaľ sa otvárali nádherné výhľady či na jednu alebo na druhú stranu Oceánu.

Cape Point je výbežok v juhovýchodnom rohu Kapského polostrova, hornatý a malebný terén, ktorý sa tiahne zo severu na juh asi tridsať kilometrov na extrémnom juhozápadnom cípe afrického kontinentu v Južnej Afrike.

Potom sme pokračovali ďalej minibusom a dostali sme sa na Mys dobrej nádeje. Mys dobrej nádeje je ostrý pevninský výbežok v Južnej Afrike neďaleko Kapského Mesta. Je tradične (a nesprávne) označovaný ako miesto, na ktorom sa stretávajú Atlantický a Indický oceán, hoci ich stret je trochu ďalej.

Prvým Európanom, ktorý oboplával Mys dobrej nádeje bol portugalský moreplavec Bartolomeo Dias (Diaz) v roku 1488. Ten tomuto miestu dal názov „Mys búrok“. Neskôr kráľ Ján II premenoval mys na „Mys dobrej nádeje“, pretože otváral cestu na východ.

Námorníci Mys dobrej nádeje považovali za najnebezpečnejšie miesto na ceste do Indie, po prekonaní ktorého mali to najhoršie za sebou a čakala ich už len relatívne pokojná plavba. Viažu sa k nemu legendy o bludnom Holanďanovi, ktorý brázdi tieto vody na lodi, ktorej posádku tvoria duchovia námorníkov. Loď je odkázaná na večné blúdenie a nikdy nenájde cestu domov.

Cestoi naspäť do Kapského mesta sme sa zastavili na farme tučniakov Boulders farm.

Boulders Penguin Colony v meste Simons Town je domovom unikátnej a ohrozenej suchozemskej kolónie afrických tučniakov. Táto kolónia je jednou z mála na svete a preto lokalita sa stala obľúbenou medzinárodnou turistickou destináciou.

Našou ďalšou zastávkou bola vinárska farma Groot Constantia, ktorá je svedectvom toho, ako láska jedného muža k vínu v roku 1685 založila prvú vinársku farmu v Južnej Afrike. Vína pochádzajú z bohatej africkej pôdy, spracované do dokonalosti. Ochutnali sme rôzne odrody červeného, ružového a bieleho vína a zaujímavé bolo, že k testovaniu vína ponúkali čokoládu rôznych príchutí. Nejako ma neoslovila táto kombinácia ochutnávania vína s čokoládou. Samozrejme kto chcel, mal možnosť si kúpiť víno aj domov.

Večer sme strávili veľmi príjemne v reštaurácii Marco´s African Place s vynikajúcim jedlom a výborným vínom, kde nám chvíle spríjemnila skupina hrajúca africké melódie a speváčka bola úžasná. Od kozieho mäsa, cez rybu až ku krododýlu a antilopu, všetko bolo, dalo sa vybrať z bohatej ponuky a všetko bolo aj chutné.

Na ďalší deň sme si pozreli mestskú časť Bo - kaap s farebnými domčekmi.

Bo-Kaap, v afrikáčine doslovne „nad mysom“ je oblasť Kapského Mesta, predtým známa ako Malajská štvrť. Je to bývalá rasovo segregovaná oblasť, ktorá sa nachádza na svahoch Signal Hill nad centrom mesta a je historickým centrom kapskej malajskej kultúry v Kapskom Meste. V oblasti sa nachádza mešita Nurul Islam, založená v roku 1844.

V roku 1760 Jan de Waal kúpil blok pôdy na úpätí Signal Hill, neskôr získal ďalší pozemok. De Waal postavil na tomto pozemku niekoľko malých „huurhuisjes“ (nájomných domov), ktoré prenajal svojim otrokom.

Kvalifikovaní moslimskí robotníci nazývaní Mardijkers sa presťahovali na Cape z juhovýchodnej Ázie a žili v Bo-Kaap. Pretože domorodé kmene v oblasti Cape Colony vzdorovali Holanďanom, otroci boli spočiatku dovážaní z Malajzie, Indonézie odtiaľ názov „Malay“. Väčšina nových obyvateľov boli moslimovia a v tejto oblasti bolo postavených niekoľko mešít.

Bo-Kaap je známy svojimi pestrofarebnými domami a dláždenými ulicami. Táto časť obsahuje najväčšiu koncentráciu architektúry spred roku 1850 v Južnej Afrike a je najstaršou prežívajúcou obytnou štvrťou v Kapskom Meste.

Počas apartheidu nebola oblasť zruinovaná, na rozdiel od neďalekého okresu Six buldozérmi.

Záchrana územia sa začala v roku 1943, keď skupina prominentných občanov s podporou Pamiatkovej komisie zrekonštruovala 15 domov. V roku 1966 bola časť územia vyhlásená za národnú pamiatku. Štvrť Bo-Kaap je vyhlásené za národné dedičstvo.

Naša cesta viedla do botanickej záhrady Kirstenbosch, ktorá sa nachádza na východnom úpätí Stolovej hory v Kapskom Meste.Záhrada sa nachádza v nádhernom prostredí lemovanom horami ako Čertova skala a rozprestiera sa na veľkej ploche.

Kirstenbosch kladie veľký dôraz na pestovanie pôvodných rastlín,a dbá na ochranu flóry pôvodom z územia Južnej Afriky.

Súčasťou záhrady je veľká zimná záhrada (The Botanical Society Conservatory), v ktorej sú vystavené rastliny z rôznych oblastí, vrátane savany, fynbos, karoo a ďalších. Vonku sa pozornosť sústreďuje na rastliny pochádzajúce z oblasti Cape, zvýraznené veľkolepými zbierkami proteasov. Práve protea je národným kvetom Južnej Afriky.

Po krásnej prechádzke medzi kvetmi sme sa vybrali na horu Signal Hill odkiaľ je krásny výhľad na Stolovú horu. Síce bolo veterno ale výhľad bol dychberúci. Pôvodne sme chceli ísť lanovkou na Table Mountain, ale lanovka nepremávala pre vietor, a na druhej strane Table Mountain teda Stolovú horu zo samotnej Stolovej hory aj tak neuvudíme. Čiže to bolo lepšie riešenie ísť na Signal Hill a odtiaľ obdivovať nádhernu Stolovú horu. Kopec bol tiež známy ako "Leví bok", termín, ktorý je už zastaraný. Spolus kopcom Lion's Head – Levia hlava vyzerá Signal Hill ako levia sfinga. Signálne vlajky sa používali na oznamovanie varovaní pred počasím, ako aj pokynov na kotvenie navštevujúcim lodiam, aby sa zabezpečilo, že sa počas pobytu v zálive primerane pripravia na búrkové počasie. Na Signal Hill bola vztýčená druhá časová guľa, a týmto spôsobom mohli lode v zálive kontrolovať svoje námorné chronometre. Čiže odtiaľ názov Signal Hill, keďže odtiaľ dávali znemanie pre lode.

Presunuli sme sa do prístavu Victoria & Alfred Waterfront v Kapskom meste, odkiaľ je tiež krásny výhľad na Stolovú horu. V prístave to žije, hrajú tu kapely, sochári ponúkajú svoje diela, je tu množstvo malých romantických reštaurácií a kaviarní s dobrým jedlom a rýchlou obsluhou, prístav s množstvom lodí a možností na výletnú plavbu.

Cez cestu od prístavu na brehu Oceánu je vytvorená pešia promenáda a v diaľke vidieť aj futbalový štadión, ktorý vyzerá ako jedna veľká a elegantná biela misa dodávajúca mestu modernu. Tento futbalový stánok sa nazýva DHL Stadium, hoci ho možno nazvať aj jednoducho Cape Town Stadium. Ide o štadión s kapacitou pre maximálne 58 309 divákov, ktorý postavili za jasným účelom - pre organizáciu MS 2010 vo futbale. Má výbornú polohu, keďže leží medzi Signal Hill a Atlantickým oceánom v blízkosti centra Kapského Mesta a Victoria & Alfred Waterfront, obľúbeného turistického a nákupného miesta.

Na druhý deň sme skoro ráno preleteli do Johannesburgu, odkiaľ sme mali letecký spoj priamo na letisko Victoria Falls v Zimbabwe. Po vybavení tzv. KAZA viza Kavango Zambezi Transfrontier Conservation Area (KAZA TFCA) je chránená oblasť, ktorá pokrýva päť krajín južnej Afriky; Angola, Botswana, Namíbia, Zambia a Zimbabwe, sústredené okolo vodopádov Caprivi-Chobe-Victoria Falls, a preto použitím KAZA víza je možný vstup do týchto štátov, teda nepotrebujeme separátne víza do každého štátu. Pred letiskom nás vítali miestni tanečníci s originálnym tancom a spevom.

Ubytovali sme sa v Pamusha lodge , v nádhernom prostredí a hneď sme sa vybrali k Viktoriiným vodopádom, teda v miestnom jazyku Mosi oa Tunya , alebo „Hromiaci Dym“. A po niekoľkých metroch prechádzky popri vodopádoch človek pochopí prečo je tento názov ako ušitý na vodopády.

Pod týmto názvom sa skrýva nesmierna krása a sila prírody, ktorá dokáže ohromiť aj tých najskúsenejších cestovateľov. Viktóriine vodopády, teda Viktorky, ktoré sa rozprestierajú na hraniciach Zambie a Zimbabwe, na rieke Zambezi, sú jednými z najmohutnejších a najkrajších vodopádov na svete, so šírkou 1700 m!

Pri pohľade na Viktóriine vodopády je ťažké si predstaviť, že táto majestátna prírodná krása bola kedysi iba malým potokom. Voda tu klesá do hĺbky takmer 110 metrov, čo je dvojnásobok Niagarských vodopádov. Voda sa tu valí s takou silou, že vytvára oblak striekajúceho dymu, ktorý je viditeľný až zo vzdialenosti 20 kilometrov. A keď sa slnko dostane na správne miesto, oblak sa mení na farebnú dúhu, ktorá je rovnako ohromujúca ako samotný vodopád.

Hoci to nie je ani najvyšší, ani najširší vodopád na svete, Viktóriine vodopády sú klasifikované ako najväčšie na základe ich kombinovanej šírky 1 708 metrov a výšky 108 metrov výsledkom čoho je najväčšia vrstva padajúcej vody na svete. Viktóriine vodopády sú zhruba dvakrát vyššie a širšie ako Niagarské vodopády v Severnej Amerike.

Rieka Zambezi tečie cez rovnú vrstvu čadiča v plytkom údolí, ohraničenom nízkymi a vzdialenými pieskovcovými kopcami. Tok rieky je posiaty mnohými ostrovmi pokrytými stromami, ktorých počet sa zvyšuje tam, kde sa rieka blíži k vodopádom. Nie sú tam hory, ani hlboké údolia; len plochá náhorná plošina siahajúca stovky kilometrov na všetky strany.

Rieka Zambezi, zažíva obdobie dažďov od konca novembra do začiatku apríla a obdobie sucha po zvyšok roka. Ročná záplavová sezóna na rieke je február až máj s vrcholom v apríli. Sprej z vodopádov zvyčajne stúpa do výšky viac ako 400 metrov, niekedy dokonca dvakrát tak vysoko, a je viditeľný až z výšky 50 km. Pri splne je v spreji vidieť „mesačnú dúhu“ namiesto bežnej dennej dúhy.

Počas povodňovej sezóny však nie je možné vidieť úpätie vodopádov a väčšinu jeho tváre a prechádzky po útese oproti nemu sú v neustálej sprche a zahalené v hmle. Blízko okraja útesu vystreľuje prúd nahor ako obrátený dážď, najmä na moste Knife - Edge v Zambii. Práve preto že v období keď steká veľa vody sa nedá prejsť až na koniec vodopádov až k tzv. Konskému kopytu, je dobré prísť ešte raz v období keď steká menej vody, aby sme mohli vychutnať celú šírku vodopádov, síce niekde bez vody ale aj tak je to úchvatné dielo prírody.

Keď sa povie Viktóriine vodopády, mnohým sa vybaví príbeh ich objavenia. Ako to už býva, aj za týmto názvom sa skrýva jedna zaujímavá história. Boli objavené v roku 1855 britským dobrodruhom a objaviteľom Davidom Livingstoneom, ktorý ich po svojej návšteve pomenoval na počesť svojej kráľovnej Viktórie.

Keď sa Livingstone prvýkrát postavil pred Viktóriinymi vodopádmi, opísal ich ako "najkrajšie výhľady, ktoré som kedy videl na tejto zemi". A jeho slová sú pravdivé dodnes. Pre cestovateľov sú tieto vodopády nielen fascinujúcim zázrakom prírody, ale aj skvelým miestom na aktivity ako rafting, bungee jumping alebo plavby po rieke Zambezi.

Predstavte si, že stojíte na okraji tohto obrovského vodopádu, voda s hromobitím hukotom padá do hlbokého kaňonu, a vy sa cítite ako malé zrnko piesku v porovnaní s touto nesmiernou silou prírody. Je to nádherne strašidelná a zároveň úžasná predstava, ktorá vám dá dokonalý obrázok o moci a kráse Viktóriiných vodopádov.

Takže, či už hľadáte dobrodružstvo, chcete sa naučiť niečo nové, alebo len obdivovať majestátnosť prírody, Viktóriine vodopády sú miestom, ktoré by ste mali zaradiť do svojho cestovateľského zoznamu.

Nezabudnite však, že krása týchto vodopádov nie je len v ich veľkosti a sile, ale aj v ich histórii a v príbehoch, ktoré sa okolo nich točia. Keď sa teda budete pozerať na hromadiacu sa vodu, spomeňte si na Davida Livingstona a jeho dobrodružstvo, a možno sa aj vy stanete súčasťou tejto nádhernej histórie. A keď sme pri histórii, tak je dôležité si spomenúť aj meno Dr.Emila Holuba českého cestovateľa, lekára, kartografa a etnografa, ktorý zmapoval vodopády. Tretiu expedíciu vykonal od 2. marca 1875 do novembra 1877, pri ktorej podnikol cestu k rieke Zambezi a spracoval prvú detailnú mapu oblasti Viktóriiných vodopádov.

Vodopády sa oplatí navštíviť aspoň dvakrát, teda raz vtedy, keď je plné vody ( máj – júl) a potom aj vtedy keď je trochu menej vody, lebo vtedy na zambijskej strane sa dá vykúpať v tzv. Diabolskom jazierku, teda vo výške 110 metrov na vrchole vodopádov. Je to fascinujúci a dych berúci zážitok, pozrieť sa dole z okraja jazierka. Ale o zážitkoch s kúpaním sa v jazierku napíšem ešte v inom blogu.

Ďalší deň sme sa vybrali na safari ( v miestnom jazyku to znamená cesta) teda na pozorovanie zvierat vo voľnej prírode a to do národného parku Chobe v susednej Botswane.

Národné parky sú obrovské oázy prírody v našom rýchlo sa meniacom svete. Niektoré z nich sú tak obrovské a rozmanité, že sú samy osebe malými svetmi plnými dobrodružstva a objavovania. A jeden takýto svet sa skrýva v srdci Afriky, v národnom parku Chobe.

Predstavte si miesto, kde rieka Chobe plynie smerom k ohromujúcemu západu slnka, ktoré sfarbuje nebo do odtieňov, aké len príroda môže vytvoriť. Predstavte si miesto, kde si môžete vychutnať zvuky a vône nekonečnej divočiny, kde sa zver stretáva s prírodou v jej najčistejšej podobe. To je národný park Chobe.

Národný park Chobe, ktorý sa nachádza v severnej časti Botswany, je domovom pre jednu z najväčších koncentrácií africkej zveri. Pomenovaný po mohutnej rieke Chobe, tento park pokrýva približne 11 700 štvorcových kilometrov africkej divočiny. Chobe je jedným z najlepších miest na pozorovanie zveri, a to nielen v Botswane, ale na celom svete.

Príroda tu bije do taktu vlastného srdca. Zvieratá v parku Chobe žijú podľa svojich pravidiel. Tu môžete vidieť slony, ktorí sa kúpu v rieke alebo sa prechádzajú po rozsiahlych pláňach.

A potom je tu rieka Chobe. Tá je žilou parku, ktorá ho napája a oživuje. Ak sa rozhodnete pre plavbu po rieke, môžete sa stať súčasťou života týchto zvierat. Od byvolov, ktorí si popíjajú pri brehu, cez hipopotami, teda hrochy, ktoré sa ponárajú pod hladinu, až po krokodíly, ktoré slnkom zahriate číhajú na svoju korisť.

Návšteva Chobe je ako cesta do srdca Afriky. Je to príležitosť vychutnať si divokosť a krásu prírody, ktorá je tak iná a fascinujúca. Je to miesto, kde sa človek môže zastaviť, pozerať, počúvať a cítiť. Je to miesto, kde si uvedomíte, že nie sme jedinými obyvateľmi tejto planéty, a že každý z nás má svoje miesto v tomto nádhernom svete.

V národnom parku Chobe sa môžete stretnúť s pravou tvárou divokej Afriky. Je to miesto, kedy sa môžete naučiť význam slov ako súčasť, úcta a pokora. Je to miesto, ktoré vás zmení a ktoré navždy zostane vo vašom srdci.

V prvej polovici dňa sme sa plavili na rieke Chobe a sme mohli pozorovať krokodíly, stáda slonov, keďže v NP Chobe je najväčšia koncentrácia slonov až okolo 100 tisíc, byvoly, hrochy, impali, kudu, antilopy, vodných vtákov. Poobede nás čakal game drive teda džípsafari, a tu som zažila najväčšiu blízkosť zvierat z doterajších absolvovaných game drive. Slony boli na dosah ruky, ale aj impali, antilopy, kudu, žirafy a iné zvieratá. V NP Chobe je málo levov a slabý výskyt leopardov a gepardov, teda ani som nepočítala že ich uvidíme. Večer sme sa vrátili naspäť do Zimbabwe do logde kde sme boli počas celého pobytu v Zimbabwe ubytovaní.

Ďalší deň skoro ráno nás čakal zážitok v podobe kŕmenia levov! Previezli sme sa do strediska African Lion and Environmental Research Trust, ktorá sa venuje ochrane afrických voľne žijúcich živočíchov, ich ekosystémov a komunít, ktoré s nimi žijú. Tu sme nasadli do „oklietkovaných“ džípov a vybrali sme sa za zvieratami, teda za hyenami a levmi. Ale najväčší zážitok bol ten keď už po džípovej prehliadke, sme sa postavili k priestoru ( samozrejme sme boli oddelení mrežami) kde bolo pre levov pripravené mäso. Od povelu za 10 sekúnd rozvírením prachu dobehlo 5 levov a vrhlo sa na jedlo. Masaker a rivalita, chránili si svoj obrovský kus mäsa!

A poobede nás čakala helikoptéra, ďalší zážitok ktorý sa nedá opísať. Prelet nad Viktórinými vodopádmi a roklinami bol úžasný zážitok, vidieť tú masu vody a ten „dym“ vychádzajúci z roklín bol fascinujúci.

A ako by sa mal ukončiť takýto krásny výlet pri rieke Zambezi? Jednoznačne večernou plavbou a pozorovaním západu slnka na Africkom kontinente s chutnou večerou a lahodnými nápojmi.