Temperamentná Andalúzia a skalnatý Gibraltár

 Hodvábnou cestou  cez: O'zbekiston alebo Uzbekistan

Tak poďme teda do Uzbekistanu, do  štátu, nachádzajúceho sa v Strednej Ázii, s hlavným mestom Taškentom.   Na západe a severe susedí s Kazachstanom,  na východe s Kirgizskom a Tadžikistanom, na juhu s  Afganistanom a Turkménskom. Je bývalou zväzovou republikou ZSSR.

Ďalší štát kde sa človek cíti ako v rozprávke  1000 a jednej noci.

Trochu histórie :

 Začiatky osídľovania územia Uzbekistanu sú spojené s bojovými kočovnými kmeňmi Massagetov a Sakonov (prvé tisícročie pred Kr.). Od 7. storočia pred Kr. sa na jednotlivých častiach územia nachádzali ríše Chorasmia, Baktria, Partia, potom sa územie stalo súčasťou ríše Achajmenovcov. Neskôr dobyl tuto časť Ázie aj Alexander Veľký, potom boli súčasťou Seleukovcov, na prelome nášho letopočtu sa do 4.storočia sa stali súčasťou Kušánskej ríše. V prvej polovici 13.storočia bolo územie ovládnuté Mongolmi a v ďalšom období sa  stalo súčasťou Timúrovej ríše. Kočovné uzbecké kmene sa sem prisťahovali na prelome 15. a 16. storočia. Potom  si územie začalo podmaňovať cárske Rusko. Po februárovej revolúcii  ustanovili vlastnú vládu, ktorá však bola sovietskou mocou zlikvidovaná. Nezávislosť Uzbekistanu bola vyhlásená v roku 1991. Čiže má pestrú minulosť.

Podstatnú časť krajiny zaberá púšť Kyzylkum, delta Amudarje (45000 km²) a plošina Usťurt. Púšť pokrývajú vo veľkej miere piesočné presypy miestami spevnené krovinatým porastom. V severozápadnej časti krajiny sa nachádza v súčasnosti rýchlo vysychajúce Aralské jazero. V horských dolinách žije okolo 80% obyvateľstva. V krajine je silná seizmická činnosť a aj samotný Taškent  bol viackrát pri zemetraseniach z veľkej časti zničený. Uzbekistan má veľké zásoby zemného plynu,  menšie zásoby ropy, uhlia  a farebných a drahých kovov.

Letecké spojenie je ideálne do Taškentu je už priamy spoj z Budapešti.  Taškent, alebo Kamenné mesto v jazykoch turkických jazykoch, ktorý bol súčasťou niekoľkých ríš a bol opakovane zničený. Obnova nasledovala za Tamerlánovej  vlády v 14. storočí. 

24.jún 1966 sa zapísal do histórie mesta čiernym písmom, pretože ho zničilo silné zemetrasenie so silou 7 stupňov Richterovej stupnice. Okolo 300 000 ľudí zostalo bez domova. Obetiam je venovaný pamätník v parku  neďaleko rieky Anhor, kde sú vybudované krásne kaviarničky pre tých ktorí chcú stráviť čas  na brehu rieky.  

Prestavba zmenila urbanistický plán mesta – vznikli široké bulváre a veľké domy, typické pre vtedajší ZSSR. Veľkou zmenou v doprave sa roku 1977 stalo otvorenie metra, roku 1985 zasa vznikla moderná dominanta mesta – 375 m vysoká televízna veža.

Hotel Uzbekistan prijal svojich prvých hostí v roku 1974 a donedávna bol jediným veľkým hotelom, ktorý dokázal pohostiť veľké turistické skupiny navštevujúce Taškent. A nie náhodou sa nazýva „Uzbekistan“. Kedysi to musel byť  hotel pre prominentov, ale tie časy sú už dávno preč.

Neďaleko hotelu sa nachádza krásny veľký park so sochou Amira Timura a v susedstve parku je aj Múzeum Amira Timura. Timur alebo Tamerlane bol turecko-mongolský dobyvateľ, ktorý založil Timuridskú ríšu v dnešnom Afganistane, Iráne a Strednej Ázii a jej okolí a  prvý vládca dynastie Timuridovcov.

Pamätník nezávislosti v Taškente bol postavený  na počesť nezávislosti Uzbekistanu. V hornej časti pamätníka je kovová guľa zdobená ornamentálnym vzorom, na ktorej je vyobrazená mapa Uzbekistanu. Na podstavci pamätníka sa pravidelne konajú pietne slávnosti kladenia vencov počas štátnych sviatkov a štátnych návštev.

Memoriál obetí politických represií v Taškente  je venované pamiatke ľudí, ktorí bojovali za nezávislosť Uzbekistanu a ktorých vláda zabila. Okrem Memoriálu teda pamätníka je tu aj  Múzeum obetí politických represií, ktorý  je jedným z najmladších múzeí v Uzbekistane, pretože bolo založené v roku  2002 prvým prezidentom Uzbeckej republiky Islamom Karimovom.  Múzeum ukazuje odkaz kontroverzných období histórie Uzbekistanu od polovice 19. storočia do druhej polovice 20. storočia.

Keďže ide o moslimskú krajinu tak je samozrejmé že sú tu mešity. Námestie Hast Imam (Hazrati Imam) je náboženské centrum Taškentu.  Tento komplex sa nachádza v blízkosti hrobky jedného z prvých imámov mesta Taškent, slávneho vedca, znalca Koránu a hadísov, básnika a remeselníka Hazrati Imam (celým menom - Abu-Bakr Muhammad Kaffal Shashi).Na území Hast-Imáma sa nachádza niekoľko architektonických pamiatok vrátane madrasy Barak-Khan, mešity Tilla Sheikh, mauzólea svätého Abu Bakr Kaffal Shashi a Islamského inštitútu imáma al-Bukhariho, kde sa učia budúci kazatelia. Nachádza sa tam aj Duchovná správa moslimov Strednej Ázie vedená muftim. 

A aký by to bol deň keby sme sa nešli pozrieť aspoň na jeden bazár alebo trhovisko. Takže sme sa vybrali na najväčšie trhovisko a to na Bazár Chorsu,  nazývaný aj bazár Charsu, ktorý je tradičný bazár nachádzajúci sa v centre starého mesta Taškent. Pod modrou kupolovou budovou a priľahlými priestormi sa predávajú všetky predmety dennej potreby. Vajíčka naskladané v prepravkách na slnku, mäso voľne uložené, chlieb priamo z pece, rôzne zákusky a tradičné pochúťky  pečené na mieste. Naša hygiena by z toho dostala záchvat, ale tam je to v poriadku. Oplatí sa ochutnať tradičné Manty, taštičky plnené buď kúskami mäsa alebo v sezóne dokonca aj s tekvicovou plnkou. 

Krásna moderná budova Istiklol Palace, alebo Palác priateľstva národov je najväčším kinom/koncertnou sálou v Uzbekistane a má miesta na sedenie pre 6000 ľudí. Architekt Yeregeny Rozanov ozdobil masívnu stavbu Paláca priateľstva národov v Taškente tradičnými miestnymi motívmi.

V parku Ankhor parku sa nachádza vojnový pamätník, Matka vlasť s večným ohňom, ako pamiatka venovaná sovietskym vojakom padlým počas druhej svetovej vojny. 

Taškent síce má svoje čaro, ale ten pravý orient sa len teraz začína! Odlietame z letiska v Taškente do  Urganchu, odkiaľ sa presunieme minibusom do nádherného rozprávkového starobylého mestečka s názvom Chiva, ktoré je vlastne ohradená pevnosť vo vnútri s krásnymi budovami, mešitami, medresami (školy a vzdelávacie zariadenia) a dýcha tu to skutočne orientom. A budeme bývam priamo v Itchan Kala teda v mestečko ohradenom múrmi.

Khiva (uzbecký: Xiva, alternatívne alebo historické meno je aj Chorezm),  je mesto okresnej úrovne približne 93 000 ľudí v regióne Khorazm. Podľa archeologických údajov bolo mesto založené asi pred 1500 rokmi.  Itchan Kala v Chive bola prvou lokalitou v Uzbekistane, ktorá bola zapísaná do zoznamu svetového dedičstva (1991). Astronóm, historik a polyhistor Al-Biruni sa narodil buď v Khive alebo v neďalekom meste Kath. 

Khiva je rozdelená na dve časti. Vonkajšie mesto, nazývané Dichan Kala, bolo predtým chránené múrom s 11 bránami. Vnútorné mesto, alebo Itchan Kala, je obklopené tehlovými múrmi, ktorých základy boli pravdepodobne položené v 10. storočí. Súčasné zubaté múry pochádzajú z konca 17. storočia a dosahujú výšku 10 metrov.

Kalta Minor, veľká modrá veža na centrálnom námestí, mala byť minaretom. Postavil ho v roku 1851 Mohammed Amin Khan, ale Khan zomrel a nasledujúci Khan ho nedokončil.

V starom meste sa nachádza viac ako 50 historických pamiatok a 250 starých domov, väčšinou z 18. alebo 19. storočia. Napríklad mešita Djuma bola založená v 10. storočí a prestavaná v rokoch 1788–89, hoci v jej slávnej hypostylovej sále sa stále nachádza 112 stĺpov prevzatých zo starovekých štruktúr.

Khiva bola domovom mnohých madrasah alebo medresí (vzdelávacích zariadení), z ktorých jedna, medresa Sherghazi Khan, stojí dodnes. Postavili ju v 18. storočí otroci a je jednou z najstarších budov v Ichan-Kala, ktorá je centrom dnešnej Chivy. 

Nádherný je aj hotel kde bývame ale dych berúce je samotné mestečko, jedna budova je krajšia ako druhá, história z nich priamo dýcha na nás. Nazrieme do tajov výroby hodvábu, pozrieme sa ako bývali v jurte, ale aj do obydlia chánov a ich manželiek. A keď hodváb tak samozrejme že som si kúpila hodvábnu šatku a keďže sa mi roztrhlo ramienko na kabelke tak aj kabelku z ťavej kože.  A po vynikajúcej večeri sa ocitneme na ulici priamo vo víre tanca s miestnymi. Cestou naspäť k hoteli si ochutnáme aj vynikajúce pravé "moroženoje".  

Na ďalší deň nás čaká krásna cesta púšťou Kyzylkum popri rieke Amudarja. Bol to obrovský zážitok, veď niekedy dávno sme sa v škole na zemepise na mape  pozerali, kde sa púšť rozprestiera, vtedy to bol sen, a teraz sa ten sen stal skutočnosťou, že som sa mohla dotknúť piesku.  Aspoň trochu piesku z tej púšte som si zobrala aj domov. Púšť Kyzylkum je 15. najväčšia púšť na svete. Jeho názov znamená v turkických jazykoch červený piesok. Nachádza sa v Strednej Ázii, v krajine medzi sútokmi riek Amudarja a Syrdarja, v regióne historicky známom ako Transoxania. Dnes je rozdelené medzi Kazachstan, Turkménsko a Uzbekistan. (Karakum- čierny piesok)

Zastavili sme na obrovských poliach s bavlnou a po obede v oáze sme sa dostali do mesta Buchara, ktoré je siedme najväčšie mesto v Uzbekistane. Materinský jazyk väčšiny ľudí v Buchare je tadžický dialekt perzského jazyka, hoci väčšina obyvateľov hovorí uzbečtinou ako druhým jazykom. Mesto, ktoré sa nachádza na Hodvábnej ceste, dlho slúžilo ako centrum obchodu, vzdelanosti, kultúry a náboženstva. Buchara slúžila ako hlavné mesto Samanidskej ríše, chanátu Buchara a emirátu Buchara. Bolo to rodisko učenca Imáma Bukhariho. Mesto bolo známe ako „Noble Bukhara“. Buchara má asi 140 architektonických pamiatok. UNESCO zaradilo historické centrum Buchary (ktoré obsahuje množstvo mešít a medres) na zoznam svetového dedičstva. A zase som sa ocitla v rozprávke 1000 a jednej noci!!!

Krásny hotel v centre pešej zóny nám poskytol ubytovanie počas pobytu v meste. A takto nebolo ďaleko k jednotlivým pamiatkam mesta. 

Najkrajší a najmonumentálnejší  je islamský náboženský komplex Po-i-Kalan alebo Poi Kalan. Skladá sa  z troch častí, mešity Kalan (Masjid-i Kalan), minaretu Kalan (Minâra-i Kalân), na ktorý názov odkazuje, a Madrasah Mir-i-Arab. Umiestnenie troch štruktúr vytvára v jeho strede štvorcové nádvorie. Námestie obklopené bazármi a súborom kúpeľov spojených s Minaretom na severnom a južnom konci.Zborová mešita v komplexe je jednou z najväčších mešít v Strednej Ázii.Minaret Kalan  alebo „Veľký minaret“ pôsobí ako dominantný vizuálny orientačný bod mesta Buchara ako celku.

Mešita Kalan (Masjid-i Kalan) bola dokončená v roku 1515 s pridaním veľkej modrej kupoly na vrchole mihrabu. Samotná mešita má rozmery 130 x 81 metrov a vďaka pôsobivej 30 metrovej výške modrej kupoly je táto stavba mimoriadne impozantná. Večer keď je lkrásne osvetlená pôsobí majestátne.

Madrasa Mir-i-Arab slúži svojej pôvodnej funkcii až do súčasnosti, čo z nej robí jedinú madrasu v Strednej Ázii s takou dlhou životnosťou. Vzhľadom na veľkosť medresy Mir-i-Arab a jej pokračujúce používanie ako funkčnej medresy v priebehu rokov boli ostatné zastarané medresy v Buchare nakoniec prerobené na provizórne nákupné centrá.

Pešopu prechádzkolu ďcalej nájdeme pevnosť Bucharská archa,kotrá  je mohutná pevnosť pôvodne postavená a obývaná okolo 5. storočia nášho letopočtu. Archa sa používala ako pevnosť, kým v roku 1920 nepripadla Rusku. V súčasnosti je archa turistickou atrakciou a nachádza sa v nej múzeá pokrývajúce jej históriu.] Múzeá a ďalšie zrekonštruované priestory zahŕňajú archeologické múzeum, trónnu sálu, prijímací a korunovačný dvor, miestne historické múzeum a dvornú mešitu.

Oproti pevnosti je vyhliadková veža z ktorej vidieť krásne celú Bucharu.

Pokiaľ sa prechdázame cez pešiu zónu kde predávajú svoje výrobky mladí a starí remeselníci a k dobrej nálade hrajú pouliční muzikanti, tak sa dostaneme ku komplexu Lab-i Hauz čo v perzštine znamená „pri bazéne“.Lab-i Hauz prežil, pretože je stredobodom veľkolepého architektonického súboru vytvoreného v 16. a 17. storočí, ktorý sa odvtedy výrazne nezmenil. Vo vnútri na nádvorí je vytorené posedenie kde pre turistov usporadúvajú program spojený s večerou ako aj módnou prehliadkou skutočne krásnych odevov. Nádvorie lemujú malé obchodíky so suvernírmi.

Pred komplexom v parku je umiestnená socha Nasruddina Hodžu, bystrého a srdečného muža, ktorý tvorí ústrednú postavu mnohých detských ľudových príbehov v Strednej Ázii, sediaceho na mulici s jednou rukou na srdci a druhý s nápisom „Všetko OK“ nad hlavou.

Prechdákou ďalej sa dostaneme k mešite Chor Minaret alebo Char Minor a tiež alternatívne známe ako Madrasah Khalifa Niyaz-kul, je budova zastrčená v uličke severovýchodne od komplexu Lyabi Hauz. Hlavnou budovou je mešita. Napriek svojmu neobvyklému vonkajšiemu tvaru má budova typický interiér pre mešitu v Strednej Ázii. Vďaka kupole budov má miestnosť dobré akustické vlastnosti, a preto nadobúda osobitný význam „dhikr-hana“ – miesto pre rituálne „dhikr“ obrady Sufi, ktorých liturgia často zahŕňa recitáciu, spev a inštrumentálnu hudbu.

Medzi krásne archutektonické skvosty partí aj Mešita Bolo Haouz, historická mešita postavená v roku 1712, ktorá je spolu s ostatnými časťami historického mesta zapísaná do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Slúžila ako piatková mešita v čase, keď bol bucharský emir v 20. rokoch podrobovaný boľševickej ruskej nadvláde. V roku 1917 boli k prednej časti iwanu (vchodu) pridané tenké stĺpy z maľovaného dreva, ktoré dodatočne podopierali vydutú strechu letnej modlitebne.

Či cez deň alebo večer Buchara je krásna stále.

A ideme ďalej hodvábnou cestou! Ďalšia zastávka je G´ijduvon, kde sa pozrieme na výrobu keramiky u miestneho výrobcu, kde sa táto tradícia dedí z otca na syna. 

Pokračujeme smerom na Navoj, kde za zastavíme  pozrieť na rezervoár vody,  pokrytý kupolou, studňu karavanserai Sardoba Malik, klenutú nádrž, ktorá zásobovala karavanserai vodou. Je zaujímavé sa oboznámiť sa takýmto dielom veď už dávno dávno vedeli ako treba zachytávať dažďovú vodu, a ako pracovať s ňou, aby ostala svieža. Rabati Malik je silne opevnený karavanserai z 11. storočia, na ochranu obchodníkov na Hodvábnej ceste, ich zvierat a obchodného tovaru v noci. Budova je na predbežnom zozname UNESCO  spolu s Sardoba Malik. Rabati Malik je z veľkej časti v ruinách v dôsledku zemetrasenia v roku 1968, ale 12 m vysoký portál stále stojí a bol čiastočne obnovený, rovnako ako kupola nádrže. Portál je zdobený vyrezávanou terakotou vrátane osemcípych hviezd a arabskou kaligrafiou.

Naša trasa po hovádnej ceste pokračuje z  Navoi  cez pohorie  Nuratau, ktoré  predstavuje jednu zo západných opor pohoria Gissar. Na severe hraničí s jazerom Aydar, na západe s mestom Nurata, na juhu s púšťou Kyzylkum a na východe s riekou Sanzar. Rozprestiera sa cez 170 km v smere východ-západ a vrcholí 2169 m horou Zargar. Tu sa zastavíme v meste Nurata, ktoré je známe ako moslimské pútnické miesto. Nurota bola založená ako staroveké mesto Nur v roku 327 pred Kristom Alexandrom Veľkým. Zvyšky jeho vojenskej pevnosti na juhu mesta sú dodnes viditeľné a vodovod, ktorý dal Alexander nainštalovať, je stále čiastočne využívaný.

Komplex náboženských stavieb „Chasma“ (tadžické slovo pre jar) zahŕňa prameň, studňu, mešitu „Djuma“ a khamom (kúpeľný dom). Okrúhla mešita Djuma bola postavená nad prameňom a má 40 stĺpov. Kupola s priemerom 16 metrov je jednou z najväčších v Strednej Ázii. Na juhovýchodnej časti areálu sa nachádza cintorín Nur-ata s pohrebiskom svätca.

Pokračujeme ďalej do hôr.... nad Jizzakh. Jizzakh bol dôležitým uzlom Hodvábnej cesty na ceste spájajúcej Samarkand s údolím Fergana. Nachádza sa na okraji Golodnajskej stepi a vedľa strategického priesmyku Jilanuti (Timurova brána) v pohorí Turkestan, ktorý kontroluje prístup do údolia Zeravshan, Samarkand a Buchara.

No a čo sa tu stane, náš autobus sa  pokazí, ale riešenie prichádza za malú chvíľu! Miestni podnikaví  taxikári nás ochotne vyvezú cestou necestou až do hôr, kde  naše ubytovanie bude v horskej chatke, umiestnenej v malebnom prostredí. Konečne žiadny signál, žiadny internet, len zvuky prírody! Na večeru boli domáce špeciality tradičné uzbecké jedlá a na raňajky, čerstvo nadojené mlieko, čerstvé vajíčka a ostatné dobroty.

Po krásnom oddychu v lone prírody pokračujeme po hodvábnej ceste ďalej do rozprávkového mesta Samarkand.

Samarkand je mesto známe ako centrum islamského vedeckého štúdia a rodisko Timuridskej renesancie. V 14. storočí z neho Timur (Tamerlán) urobil hlavné mesto svojej ríše a miesto svojho mauzólea, Gur-e Amir.

Registan (uzbecky: Registon) bol srdcom starobylého mesta Samarkand z Timuridskej ríše. Názov Rēgistan znamená v perzštine „piesočné miesto“ alebo „púšť“. Námestie Registan v Samarkande bolo starobylým centrom mesta a je ohraničené tromi monumentálnymi cirkevnými budovami. Mesto starostlivo zachovalo tradície starých remesiel: vyšívanie, zlatníctvo, tkanie hodvábu, medené rytie, keramiku, rezbárstvo a maľbu na drevo. V roku 2001 UNESCO zapísalo mesto do zoznamu svetového dedičstva ako Samarkand – križovatka kultúr.

Registan bol verejným námestím, kde sa ľudia schádzali, aby si vypočuli kráľovské proklamácie, ohlasované výbuchmi na obrovských medených rúrach nazývaných džarchis – a miestom verejných popráv. Je orámovaný tromi madrasami (islamskými školami) výraznej islamskej architektúry. Námestie bolo považované za centrum Timuridskej renesancie.

Tri madrasy Registanu sú Ulugh Beg Madrasah, Sher-Dor Madrasah a Tilya-Kori Madrasah. Madrasah je arabský výraz, ktorý znamená škola.

Na námestí to žije vo dne v noci, večer sa začína laserová show, ktorá na stenu námestia premieta históriu mesta.

Mešita Bibi-Khanym, prestavaná počas sovietskej éry, zostáva jednou z najvýznamnejších pamiatok mesta. Je považovaný za majstrovské dielo Timuridskej renesancie. V polovici 20. storočia sa z nej zachovala iba veľká ruina, ale hlavné časti mešity boli počas sovietskeho obdobia obnovené.

Timurov vnuk Ulugh Beg postavil madrasu v Samarkande, ktorá sa stala prvou budovou v architektonickom súbore Registan. Ulugh Beg pozval do tejto madrasy veľké množstvo astronómov a matematikov islamského sveta. Za Ulugh Bega sa Samarkand stal jedným zo svetových centier stredovekej vedy. V prvej polovici 15. storočia vznikla okolo Ulugha Bega celá vedecká škola, ktorá združovala prominentných astronómov a matematikov. Hlavným záujmom Ulugha Bega o vedu bola astronómia a v roku 1428 postavil observatórium. Jeho hlavným prístrojom bol nástenný kvadrant, čo bol svetový unikát. Bol známy ako "Fakhri Sextant" a mal polomer 40 metrov.

Gūr-i Amīr alebo Guri Amir je mauzóleum dobyvateľa Timura tiež známeho ako Tamerlane. Gur-e Amir je perzský pre „Hrobku kráľa“. Tento architektonický komplex s azúrovou kupolou obsahuje hrobky Tamerlána, jeho synov Shah Rukh a Miran Shah a vnukov Ulugha Bega a Muhammada Sultana. Miestom v hrobke je poctený aj Timurov učiteľ Sayyid Baraka.

Moderný Samarqand je rozdelený na dve časti: staré mesto a nové mesto, ktoré vzniklo v časoch Ruskej ríše a Sovietskeho zväzu. Staré mesto zahŕňa historické pamiatky, obchody a staré súkromné domy; súčasťou nového mesta sú administratívne budovy spolu s kultúrnymi centrami a vzdelávacími inštitúciami.

Zo Samarkandu sme sa rýchlovlakom tzv. Guľový vlak rýchlosťou až vyše 300km  dostali naspäť do Taškentu, kde sme sa ešte pozreli na krásne stanice metra, a potom sme sa presunuli na letisko a čakala nás spiatočná cesta  do Budapešti.

Krásna hodvábna cesta bola zdolaná síce na moderný spôsob a nie na ťavách ale bola nádherná, človek sa tu cíti ako v rozprávke..... v rozprávke ktorá sa stala skutočnosťou.