Temperamentná Andalúzia a skalnatý Gibraltár

 

Misia pre dobrú vec v Tengenenge

"Dávajte a bude vám dané. Mieru dobrú, natlačenú, natrasenú a vrchom nasypanú dajú vám do lona; lebo akou mierou meriate, takou vám bude namerané. " ( Lukáš 6:38)

Každý z nás rád prijíma darčeky. Od malička, keď sme boli deti, tak nás rodičia každé narodeniny, Vianoce, meniny obdarovávali. Vybudovali v nás zvyk, očakávanie daru. Keď nás niekto obdaruje, tak nás to poteší.

 

Konzum, ktorý je dnes všadeprítomný, nás vedie len k tomu aby sme prijímali, prijímali a prijímali. Avšak sme zabudli v tom  zhone na to, že treba aj  dávať!  Nehovoríme  len o materiálnych statkoch a peniazoch. Dávať môžeme lásku, môžeme rozdávať úsmev a povzbudenie, môžeme šíriť okolo seba dobrú náladu, dobrý postoj k životu. Dávať znamená aj podať pomocnú ruku alebo prejaviť záujem o pocity druhého človeka.

 

Častokrát čakáme, kedy nás niekto povzbudí, kedy sa na nás niekto usmeje, kedy mne niekto pomôže alebo sa ma spýta ako sa mám. Daj a bude ti dané. Urob tento krok práve tam, kde cítiš najväčší nedostatok. Rozhodni sa darovať úsmev a uvidíš, že ľudia sa budú na teba usmievať. Rozhodni sa darovať povzbudenie a uvidíš, že ťa ľudia povzbudia. Daj to, čo najviac potrebuješ a dostaneš aj ty, čo najviac potrebuješ.

 

Pred niekoľkými rokmi som spoznala pani PhDr. Mariu Imbrovú, orientalistku a afrikanistku, ktorá dlhé roky pôsobila vo funkciách ako zástupca veľvyslanca, 2. tajomník, Veľvyslanectva ČR, v Keni a ako zástupca veľvyslanca, 1. tajomník, Veľvyslanectva Českej republiky v Harare, Zimbabwe a Chargé d'affaires, poverená vedením Veľvyslanectva Českej republiky v  Harare, Zimbabwe. Už počas pôsobenia v Afrike aktívne pomáhala tamojším ľuďom a po ukončení funkcie v roku 2009 založila „Klub přátel Tengenenge, z.s.“, ktorý teraz už viac ako 10 rokov pomáha v Zimbabwe. Spolok financoval výstavbu predškolského zariadenia v dedine Tengenenge, kde dodnes zamestnáva a financuje miestnu učiteľku, ktorá učí deti hlavne anglicky a pripravuje ich na školskú dochádzku v štátnych školách, kde je podmienka ovládať anglický jazyk. Školákom zo sociálne slabších rodín hradí spolok školné, uniformy a učebné pomôcky. Najlepším z nich tiež hradí poplatok za záverečné skúšky a posiela ich na internátne stredné školy. Vychováva tak prvú generáciu detí s dokončenou školskou dochádzkou.  

 

Sledovala som jej prospešnú  prácu ako aj cesty do sochárskej dedinky Tengenenge a nakoniec sa mi naskytla možnosť vycestovať s ňou do Tengenenge, ktorá sa nachádza 130 km severne od hlavného mesta Harare.

 

V kocke o Tengenenge:

 

Komunitu sochárov  Tengenenge založil Tom Blomefield v roku 1966. Vlastnil pôvodne tabakovú farmu a baňu na chróm, ale zistil, že to bolo neekonomické kvôli medzinárodným sankciám proti bielej vláde Rodézie vedenej Ianom Smithom, ktorý vyhlásil jednostrannú Deklarácia nezávislosti v roku 1965. Blomefield hľadal alternatívny zdroj príjmu pre svoju pracovnú silu, čo sa zhmotnilo, keď ho navštívil sochár Crispen Chakanyuka a poukázal na to, že farmu obkopuje výbežok z tvrdého hadovitého kameňa (časť Veľkej hrádze), na ktorý Blomefield získal práva na ťažbu na použitie na sochárstvo.

 

Tengenenge v miestnom korekorskom dialekte jazyka Shona znamená „Začiatok začiatku“ Diela „prvej generácie“ sochárov v Tengenenge sa pripojili k dielam, ktoré vytvorili iní, ktorí pracovali v Národnej galérii Rhodesia v Salisbury, kde vtedajší riaditeľ organizoval výstavy na národnej aj medzinárodnej úrovni. Vznikla tak skupina umelcov, ktorých diela vyhľadávali zberatelia a ktorí urobili mená mnohým, vrátane Fanizani Akuda, Amali Malola, Bernard Matemera, Leman Moses, Sylvester Mubayi, Henry Munyaradzi a Bernard Takawira. Blomefield povzbudil mnohých individuálnych umelcov z mnohých krajín vrátane Angoly, Malawi a Mozambiku, aby sa pripojili k miestnej komunite prevažne šonského etnika a nezaujímalo ho, či majú formálne vzdelanie.

Blomefield pokračoval vo svojej úlohe vTengenenge až do roku 2007, kedy ho vystriedal Dominic Benhura, ktorý je tiež známym sochárom. V roku 2011 sa vytvoril manažérsky tím piatich umelcov.

Tom Blomefield zomrel 8. apríla 2020 vo veku 95 rokov v Holandsku; jeho popol bol pochovaný v Tengenenge 6. decembra 2020.

 

Dnes v Tengenenge tvorí viac ako stovka sochárov. Väčšina sochárov býva s rodinami priamo v Tengenenge. Niektorí sochári žijú v okolitých dedinách a do Tengenenge dochádzajú pracovať na svojich sochách.

 

A dlhá cesta sa začína :

 

Keďže cieľom tejto charitattívnej misie bola v prvom rade pomoc deťom tak samozrejmosťčou bolo že som nakúpila oblečenie ako aj školské pomôcky, ktoré som niesla v dvoch veľkých kufroch. Cestu sme s kamarátom Alexom začali v Budapešti odkiaľ s prestupom vo Frankfurte a v Addis Abeba (kde bola vynikajúca pauza na kávičku v Haro cafe, kde „moja kamoška časníčka “ ma už čakala s dobrou kávou) sa priletelo do Harare, hlavného mesta Zimbabwe, ktoré leži nad Obratníkom Kozorožca v južnej časti Afriky, alebo Alkebulan -Matka ľudstva. Takže cesta trvala 24 dodín. Na letisku v Harare sa vybavili víza, kedže bol plán ísť aj do Zambie tak Double Entry Visa ktoré umožňujú 2x vstup do krajiny.

 

A už nás čakala Marie a tiež Ondra, dlhoročný zberateľ sôch a majiuteľ kaviarne Art´n Cafe vPrahe, ktorý prišiel vybrať zopár bední sôch, ktoré ľoďou poputujú za pár mesiacov do Hamburgu a odtiaľ do Čiech. A začala sa naša cesta mikrobusom do Tengenenge.

Dedina síce leží  okolo 130 km od Harare,  prechádzali sme  malebnou krajinou plnej zelene a vodných nádrží, ale cesta predsa bola dlhá. A nakoniec sa pred nami objavila rozkošná dedinka Tengenenge,  najväčšiu galéria kamenných sôch pod holým nebom na svete.

Dedinka sa rozprestiera na úpätí pohoria Great Dyke, ktoré je bohaté na kovové rudy. Sochárov zásobuje kvalitným kameňom pre ich prácu. V okolí sa ťaží serpentinit alebo zastarano hadec, druh premenenej horniny, ktorá vzniká metamorfózou peridotitu,  ale aj springstone, tvrdý, tmavý serpentinitový kameň z čoho miestni sochádri tvoria. 

Ubytovali sme sa v tradičných chaletoch teda domčekoch vybudovaných z ílu, hliny, dreva a slamy s veľkou slamenou strechou. Murovamá anglická toaleta a sprcha bola v inej časti dvora ale to nám žiadny problém nerobil. Trochu sme sa vrátili do detských čias, keď sme letá trávili na vidieku u starých rodičov.

Čo sa týka jedla, nevedeli sme čo nás bude čakať, ale boli sme veľmi milo prekvapení, lebo mieste ženy sochárka Maudy a učiteľka Stella, ktoré sa o nás starali, varili výborne. Voda bola pitná zo studne takže po stránke hygieny a stratovania sme nemali počas pobytu žiadny problém

Čakali nás návštevy škôl a škôlky a tak sme druhý deň pobytu v dedine začali návštevou miestnej základnej školy, ktorá má viac ako 500 žiakov a len 14 učiteľov. Škola je tzv. zbernou školu pre priľahné dedinky a od Tengenenge je vzdialená asi 2 kilometre, a žiaci samozrejme chodia pešo do školy.

Do tejto školy boli kúpené z vyzbieraných finančných darov Klubu učebnice a učebné pomôcky a tiež sme sa tu stretli s dvoma vynikajúcimi žiačkami Slyleen Tembo a Shantel Chinochema ktoré dostali ešte naviac darčeky za vynikjaúce výsledky.

Ďalší deň sme navštívili strednú školu Kondo  Secondary School  vzdialenú asi na dobrú hodinu cesty  od dediny. V škole sme sa stretli  s vynikajúcou žiačkou Memory Tembo, ktorú Klub podporuje od narodenia a to sa začalo vybavovaním rodného listu. Dievča je ambiciózne a podľa jej vyjadrenia by rada študovala aj na vysokej škole. Dostala ako darček mobilný telefón a mnoho iných praktických vecí.

A najmilšia návšteva nás čakala v druhej polovičke dňa a to predškolské zariadenie priamo v dedine, ktorú dal vybudovať Klub v roku 2010 a bola už od tej doby 2x rekonštruovaná a teraz je v správe dediny. Detičky chodia samé prípadne ich odnesie starší súrodenec alebo rodič. Učiteľka Stella sa stará o viac ako 30 detičiek a učí ich po anglicky, čo je podmienkou nástupu na záklanú školu. Detičky mali radosť z oblečenia ale aj v malého pikniku ktorý sa im usporiadal na dvore v tráve a tiež sa tešili z „bublifuku“ a veselo naháňali bublinky.

Počas pobytu v dedine samozrejme sme ju prešli celú, teda tak starú časť ako aj novú časť dediny.Prechádzali sme sa medzi hlinenými domčekmi so slamenými strechami, pričom niektoré z nich boli krásne vyzdobené prípadne do stien boli vsadené aj sochy. Všade bolo čisto, ženy usilovne pracovali okolo domu, zametali, prali, varili, teda klasické domáce práce. Mali sme možnosť aj „nakuknúť“ do niektorých domčekov, a mali skutočne pekne zariadené svoje ubydlia a hlavne všade bolo čisto. Vodu majú z prameňa teda čistú a nezávadnú, ktorá sa dá piť. Niektorí chovajú sliepky, iní zase sa venujú aj farmárčeniu. Vybehli sme aj ponad dedinu na prechádzaku a odtiaľ sa nám naskytol skutočne rozprávkový obraz na malebnú dedinku.

Nehovoriac o tom, že celá dedina je jedna galéria, všade, kde sa človek pozrie sú sochy, a od rána do západu slnka počuť klopkanie kladiviek majstrov sochárov, ktorí v prírode tvoria svoje diela. Samozrejme že sa aj nám podarilo vybrať zopár menších kúskov do bytu. Treba povedať, že viacero miestnych sochárov už mali svoje diela na výstavách či už v rámci krajiny alerbo v zahraničí a  ich diela sú predávané  do celého sveta. Niekedy doslova tvoria na objednávku.  

Miestne ženy denne poobede chodili na pokec pričom usilovne šili malých flísových sloníkov, ktoré pani Marie odniesla do Čiech a výťažok z predaja potom poputuje na účet Klubu Tengenenge, z čoho zase bude možné zakúpiť užitočné veci pre dedinu.

To úžasné ticho a čistý vzduch človeku poskytne najlepší relax aký je len možný. Tu si človek uvedomí, že aj bez extrémnych technických vymožeností dnešnej doby sa dá zaobísť a pritom byť šťastný a veselý.

Po ukončení pobytu v krásnej dedinke sochárov sme sa ešte vybrali (prelet z Harare do Victoria Falls) na najširšie vodopády sveta so šírkou 1 708 m, a to na Victoria Falls - Viktóriine vodopády ( Mosi-oa-Tunya, „Hromiaci dym“;“) ktorý je  na rieke Zambezi, poskytuji biotop pre niekoľko jedinečných druhov rastlín a živočíchov, nachádzajúcim  sa na hranici medzi Zambiou a Zimbabwe. Vodopád je krajší zo strany Zimbabwe ale je pekný aj zo strany Zambie, hlavne v období keď nie je veľa vody je možné navštíviť tzv. Devil´s Pool, kde sa človeku naskytne dychberúci zážitok keď sa pozrie dole do hlbky vyše 90 metrov. Pred návštevou vodopádov sme nevynechali ani “veľký strom” obrovský viac ako tisíc ročný baobab (chlebovník).

V meste Victoria Falls sme boli na krásnom predstavení  divadla pod holým nebom, Simunye, kde sme videli krásne spracovaný príbeh  Bomaniho, syna náčelníka Ekanja, vyhnaného z kmeňa Kimba, ako sa túla po africkom vnútrozemí pri hľadaní domova v sprievode svojho verného slonieho priateľa Ndlovu. Táto inscenácia, ktorú uvádza Victoria Falls Theatre Company, kombinuje ohromujúci vizuál, hudbu, divadlo a tanec.

Východ slnka bolo krásne pozorovať priamo z mosta, spájajúceho Zimbabwe so Zambiou, kde nás odviezla dobová električka Bamba Tram. Prešli sme sa aj na zambijskú stranu odkiaľ sme videli most, ktorý bol otvordený v roku 1905, v plnej kráse. Ideovým otcom bol Cecil Rhodes, ktorý mal myšlienku    „ Cape to Cairo“ teda vlakového spojenia Capského mesta so severom Afriky s Káhirou.

Poldenná návšteva mesta Livingstone v Zambii bola venovaná  Múzeu, kde sa človek dozvie veľa o dejinách ale aj o vodopáde, ktorého objaviteľom bol David Livingstone a tiež aj o českej spojitosti s vodpádmi, teda o  Dr. Emilovi  Holubovi, ktorý ako prvý zmapoval rieku Zambezi a ktorého busta vďaka práve Dr.Imbrovej je umiestnaná pred múzeom.

Podvečer sme trávili pozorovaním byvolov afrických, ktorí sa prišli napiť  v blízkosti hotela Safari Lodge a potom sme sa cez park plný zvierat presunuli do reštaurácue Boma diner and drums, kde sme mali večeru spojenú s nádherným tanečným  predstavením v sprievode bubnov, pričom sme mohli ochutnať špeciality africkej gastronómie. (byvolí steak, perkelt z antilopy, krododílí chvost ako predjedlo a mnoho iných špecialít.. skutočná gurmánska lahôdka)

Týždeň v Zimbabwe ubehol a jedna kapitola našej misie  sa skončila,  totiž v podpore detičiek v dedinke Tengenenge budem aj naďalej pokračovať a keď sa zase naskytne príležitosť pôjdem sa na nich pozrieť zase aj osobne.

Podporovať môže každý človek s dobrým srdcom a to zaslaním hoci aj menšej finančnej čiastky  na účet Klubu přátel Tengenenge.