"Stan" - ujeme .. Kyrgyzstan, (Kirgizsko) Kazachstan, Uzbekistan, Tadžikistan

 Takže ideme "stan"-ovať 

Samozrejme  len obrazne povedané, lebo som sa vybrala do Strednej Ázie do štátov, ktoré majú v oficiálnom názve slovo stan. Cieľom bolo navštíviť štáty, mestá a územia tzv. Hodvábnej cesty. Síce ja som už  v  Uzbekistane  bola, robila som tzv. veľký okruh, na tomto zájazde však som mala len návštevu Taškentu. O Uzbekistane píšem v samostatnom blogu:  https://damynacestach.blogspot.com/2023/11/hodvabnou-cestou-cez-ozbekiston-alebo.html  

Odlet z Viedne do hlavného mesta Kirgizska do Bishkeku bol s prestupom v Isbanbule, kde bolo akurát toľko času, aby som vypila dobrú kávu. Zase som nemala čas na návštevu reštaurácie Saltbae, ktorá bola asi pred pol rokom otvorená na letisku. 

Pár slov k histórii:

Kirgizsko je vnútrozemský štát vo východnej Strednej Ázii, ktorá leží v pohoriach Tian Shan a Pamir. Biškek je hlavné a najväčšie mesto. Kirgizsko susedí s Kazachstanom na severe, Uzbekistanom na západe, Tadžikistanom na juhu a Čínou na východe a juhovýchode. Kirgizsko je krajina hôr, júrt a koní so silným nomádskym duchom.

História Kirgizska zahŕňa množstvo kultúr a ríš. Hoci je Kirgizsko geograficky izolované vysoko hornatým terénom, bolo na križovatke niekoľkých veľkých civilizácií ako súčasť Hodvábnej cesty spolu s ďalšími obchodnými cestami. Kirgizsko, obývané radom kmeňov a klanov, pravidelne upadalo pod väčšiu nadvládu, napríklad pod turkickými kočovníkmi, ktorých pôvod je v mnohých turkických štátoch. Najprv bol založený ako Jenisejský kirgizský kaganát. Neskôr  bolo Kirgizsko dobyté Mongolskou ríšou a pod niekoľkými mongolskými dynastiami; znovu získalo nezávislosť, no neskôr ho napadol Dzungar chanát. Po páde Džungarov boli Kirgizovia a Kipčaci neoddeliteľnou súčasťou Kokand chanát. Potom  sa Kirgizsko stalo súčasťou Ruskej ríše a v tridsiatich rokoch minulého storočia bola  vytvorená Kirgizská sovietska socialistická republika, ktorá sa stala konštitučnou republikou Sovietskeho zväzu. Kirgizsko získalo suverenitu ako národný štát po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991.

Vraj  slovo Kirgiz je odvodená z turkického slova pre „Máme štyridsať“, pričom sa verí, že odkazuje na štyridsať klanov Manasa, legendárneho hrdinu, ktorý zjednotil štyridsať regionálnych klanov. Perzská prípona -stan znamená "miesto".

Po získaní nezávislosti bolo Kirgizsko oficiálne unitárnou prezidentskou republikou. Po tulipánovej revolúcii (známa aj ako prvá kirgizska revolúcia), kde  názov kvetu mal evokovať nenásilnosť,  sa stalo unitárnou parlamentnou republikou; v roku 2021 sa vrátili k prezidentskému systému. Počas svojej existencie krajina naďalej znášala etnické konflikty, ekonomické problémy, prechodné vlády a politické konflikty.

V hlavnom meste Bishkek sme pristáli v skorých ranných hodinách.  Biškek, predtým známy ako Frunze, a predtým Pishpek. Odkiaľ pochádza názov Pishpek alebo Pišpek ?  Kokand chanát  založil pevnosť Pishpek, aby kontrolovala miestne cesty karaván a zbierala poplatky od kirgizských kmeňov. Neskôr Kara-Kirgizská autonómna oblasť založená v ruskom Turkestane  povýšila Pišpek  za svoje hlavné mesto. Vraj preto názov Pišpek, lebo po ceste do Šimkentu bolo 5 pevností a práve v tomto meste bol ten piaty "pišpek".  Za čias Sovietskeho zväzu premenovali mesto na Frunze podľa boľševického vojenského vodcu Michaila Frunzeho, ktorý sa tam narodil. 

A môžeme začať preskúmávať krásnu hornatú krajinu. Začíname v  oblasti Balasagun, ktoré bolo staroveké sogdské mesto, ktoré sa nachádzalo v údolí Chu (slovo znamená voda) medzi Biškekom a jazerom Issyk-Kul. Ruiny mesta, ktoré sa nachádzajú pozdĺž Hodvábnej cesty, boli v roku 2014 zapísané na Zoznam svetového dedičstva UNESCO ako súčasť svetového dedičstva Hodvábne cesty: sieť trás koridoru Chang'an-Tianshan. Zóna Burana,  bola západným koncom starovekého mesta. Zahŕňa vežu Burana a pole kamenných petroglyfov, stél Kurgan. Burana Tower je minaret postavený v 11. storočí na ruinách antického mesta Balasagun. Terajšia výška je 24 metrov, pôvodne presiahol aj  46 metrov.  

A ideme ďalej pozdlž rieky Chu v údolí Chu.... ( slovo po kirgizsky znamená vodu, podobne ako v tureckom jazyku su)  A kto sa chcel okúpať v jazere mal možnosť na našej druhej zastávke. Síce som plavky mala so sebou, ale nemali sme dostatok časového priestoru a potom nás čakala ďalšia cesta klimatizovaným autobusom a to ma odradilo. 

Issyk-Kul ( "Teplé jazero") je endorheické (t. j. bez odtoku) slané jazero v západnom pohorí Ťan-šan. Je to ôsme najhlbšie jazero na svete, jedenáste najväčšie jazero na svete podľa objemu (aj keď nie podľa plochy), druhé najväčšie horské jazero na svete za jazerom Titicaca v Južnej Amerike  a tretie - najväčšie slané jazero. Issyk-Kul znamená v kirgizskom jazyku „teplé jazero“; hoci sa nachádza v nadmorskej výške 1 607 metrov a počas zimy je vystavený silnému chladu, len zriedka zamrzne kvôli vysokej salinite. Jazero je ramsarskou lokalitou s celosvetovo významnou biodiverzitou.

Cestou naspäť do hlavného mesta sme sa zastavili pozrieť na skalné kresby, kde je niekoľko dobre zachovaných  petroglyfov.  Tento skanzen, niekedy prezývaný aj „kamenná záhrada“, je veľmi dôležitým historickým miestom. Nachádza sa na území s rozlohou 42 ha , ktoré zahŕňa petroglyfy, obrazy vytesané do kameňov, ako aj prehistorické stavby a pamiatky. Niektoré z týchto petroglyfov pochádzajú z konca doby bronzovej (okolo roku 1500 pred Kristom), ale väčšina z nich bolo vytesaných od 8. storočia pred Kristom do 1. storočia pred Kristom. 

Ráno nás čaká slnkom zaliate mesto Biškek.  Biškek je jedno z menej zaujímavých miest Strednej Ázie. Bol založený len v roku 1868, takže nemá bohatú históriu. V meste je dominantná sovietska architektúra, stavby staršie ako za sovietskej éry sú zriedkavé. 

Začíname na hlavnom námestí Ala - Too kde je obrovská socha Manasa na koni,  vodcu Kirgizov. Existuje o ňom veľa legiend a dohromady tvoria najväčšiu epickú báseň na svete. Mýtus, legenda, kto ako chce.....Historici nemôžu dokázať, že skutočne žil, no Kirgizi veria, že ide o skutočnú osobu. Za sochou Manasa sa nachádza budova Kirgizského národného múzea. Vo svojej dobe to bola možno veľmi moderná stavba, no dnes je to skôr veľká kamenná kocka.

Väčšina budov je monumentálnych rozmerov, na niektorých sú viditeľné stopy socialistického realizmu.  Ale stretli sme milých ľudí, bábušku oblečenú do miestneho kroja, a tí odvážnejší mohli ochutnať aj kvas, a iné "dobroty". Ale našli sme aj sochu Lenina. aj on patrí do histórie tohto štátu. 

A ide sa ďalej po Hodvábnej ceste!

Po hodine jazdy autobusom prekračujeme hranice Ak-Žol / Kordal a Qosh Keldinizde  Kazachstan. (Vitajte v Kazachstane)  Ďalšie dve a pol hodinky a sme sa dostali do mesta jabĺk, do Alma - Ata alebo ako tu hovoria Almaty. 

Kde sme?

Kazachstan Na severe a západe susedí s Ruskom na východe s Čínou, na juhovýchode s Kirgiskom, na juhu s Uzbekistanom  a na juhozápade s Turkménskom, pričom pobrežie sa tiahne pozdĺž Kaspického mora. Síce hlavným mestom je Astana (predtým Nursultna)  ale najväčším mestom a hlavným kultúrnym a obchodným centrom  je Almaty. Kazachstan je deviatou najväčšou krajinou na svete podľa rozlohy. Oficiálne sekulárny Kazachstan je väčšinovo moslimskou krajinou, hoci etnickí Rusi v krajine tvoria početnú kresťanskú komunitu.

Kazachstan je osídlený už od paleolitu. V staroveku na tomto území dominovali rôzne kočovné iránske národy, Neskôr sa tu dostali turkickí nomádi. Potom bola podmanená Mongolskou ríšou pod vedením Džingischána. Po rozpade Zlatej hordy  vznikol na území približne zodpovedajúcom dnešnému Kazachstanu Kazašský chanát. V polovici 19. storočia bol celý Kazachstan  pod ruskou vládou a neskôr sa stal súčasťou ZSSR. Bol poslednou sovietskou republikou, ktorá vyhlásila nezávislosť  po rozpade Sovietskeho zväzu.

Názov pochádza zo staroturkického slova „kazák“ („slobodný“), ktoré odrážalo nomádsky spôsob života obyvateľstva. Prvok názvu „-stan“ znamená „krajina, miesto, región“, má iránsky pôvod a je rozšírený na východe, preto možno názov „Kazachstan“ doslovne preložiť ako „krajina slobodných ľudí“. Názov „kazák“  zmenil na „kazach“, pričom sa posledné písmeno „k“ nahradilo písmenami „ch“, aby sa zabránilo zámene medzi triedou kozákov a obyvateľmi kazáchov.

Kazachstan hospodársky  dominuje v Strednej Ázii vďaka svojmu ropnému a plynárenskému priemyslu; má tiež rozsiahle nerastné zdroje.  De iure je to demokratická, republika  ; de facto je to však autoritatívny režim.

Tak zahryznime do veľkého jablka!!!! Je to najväčšie mesto Kazachstanu, ale nie jeho hlavné mesto. Názov znamená : mesto jabĺk. 

Almaty, nádherne umiestnená metropola s majestátnymi hrebeňmi zasneženého pohoria Tien-San na obzore, obklopené horami. Almaty bolo hlavným mestom krajiny až do roku 1997, kedy bol štatút hlavného mesta prenesený na vtedy novovybudované mesto Nur-Sultan (podľa bývalého prezidenta Nursultana Nazerbajeva)  na severe, ktoré sa v súčasnosti volá Astana. Almaty je však stále ekonomickým, obchodným a kultúrnym centrom Kazachstanu.

Na druhý deň sme začali v parku Panfilova ( tu musím trochu na vysvetlenie uviesť že Park bol pomenovaný po generálovi Panfilovovi, ktorý bojoval v II.svetovej vojne) v  mestskom parku v oblasti obklopujúcej katedrálu Nanebovstúpenia Panny Márie.  Pamätník slávy s väčným ohňom  vzdáva účtu bojovníkom tak prvej ako aj druhej svetovej vojny.

Vo východnej časti parku sa nachádza múzeum národných hudobných nástrojov. Táto drevená budova bola postavená v roku 1908 súčasne s katedrálou Nanebovzatia Panny Márie. 

A za monumentom sa nám vynorí nádherný chrám tzv. Zenkov chrám, ( podľa architekta)  alebo oficiálne katedrála Nanebovstúpenia Panny Márie. Katedrála  bola postavená výlučne z dreva. 50 metrov vysoké veže a farebné sklenené okná katedrály sú považované za vrchol vtedajšej architektúry. Katedrála prežila zemetrasenie v roku 1911.  Krásny chrám s fascinujúcou ikonostas, stenou s ikonami, je dych berúci či zvonku alebo zvnútra. Pred chrámom na obrovskom námestí s človek cíti ako v Benátkach na námestí svätého Marka, je tam plno holubov, ale dievčatá sa môžu cítiť ako princezné, lebo je možnosť sa voziť v rozprávkovom koči Popolušky. 

Po krátkej prechádzke sa dostávame na Zelený bazar - Kok bazar, síce ja na takýchto cestách sa bazárom a trhoviskám vyhýbam, ale tu som bola zvedavá na "koninu" , teda na výrobky z konského mäsa, a veru som aj našla stánok a aj som salámu kúpila. Chutila vynikajúco. Ale v budove bazáru bolo všetko, zelenina, ovocie, mäso a mäsové výrobky, textil a suveníry... ale prekvapivo čisto tam bolo (žiadny smrad alebo nechutné vône) a veľmi pekne bol tovar usporiadaný. Niekto skúsil kumys (konské mlieko)  a možno niekto aj šubat (ťavie mlieko).

Po krátkom osviežení na bazáre ( čerstvá šťava z granátového  jablka) sme sa vydali k obrovskej mestskej centrálnej mešite.  Je najvyššou zo 40 mešít mesta.

Centrálna mešita Almaty, oficiálne známa ako Mešita dlhého života a šťastia, sa nachádza v centre mesta Almaty a je jednou z najväčších mešít v Kazachstane. Plocha budovy zaberá viac ako 11 000 metrov štvorcových a môže naraz prijať  viac ako 7 000 ľudí. Fasáda mešity nadväzuje na islamské architektonické tradície s krásnou harmóniou kupol, oblúkov a vyrezávaných detailov. Výška minaretov  presahuje 50 metrov.

Je čas na ochutnávku miestnych špecialít v krásnej reštaurácii Navat, kde medzi hosťami boli aj dievčatá oblečené v tradičných odevoch. 

Samozrejme sme vyskúšali aj metro... nie je tak nádherné ako moskovské alebo petrohradské, ale je pekné, každá stanica s iným motívom a hlavne žiadne smetie nikde, a nikto dekorácie neničí. Zase musím poznamenať, že mládež ešte tu pozná úctu, akonáhle sme nastúpili hneď nám uvoľnili miesto. 

Metrom sme sa dostali na Námestie Republiky.  Obrovský monument -Pamätník nezávislosti alebo  Pamätník Okno do Ázie v strede námestia púta pozornosť už z diaľky a  je medzi turistami obľúbeným fotografickým miestom. Na vrchole 30 metrov vysokého stĺpu je umiestnená replika  Zlatého muža stojaceho na okrídlenom snežnom leopardovi. Okolo jeho základne sú sochy kazašskej rodiny; vzadu je polkruhová stena s nízkym reliéfom bronzových sôch zobrazujúcich výjavy z histórie Kazachstanu, od čias Zlatého muža na ľavom konci až po Nazarbajeva napravo. Nechýba ani odtlačok dlane Nazarbajeva. 

Na vzialenej strane námestia je Centrálne štátne múzeum v Almaty s dlhou históriou a bohatými kultúrnymi hodnotami, ktorého cieľom je zachovať a prezentovať históriu a kultúrne dedičstvo krajiny. Zbierky múzea obsahujú viac ako 300 000 predmetov, od archeologických nálezov cez etnografické a historické predmety až po diela výtvarného umenia. 

A ide sa lanovkou na kopec zvaný Kok Tobe, teda zelený vrch  nad mestom! (už vieme že kok znamená zelený) A aj tu je všetko venované jablku a v diaľke sa pýši televízna veža, z druhej strany vidíme mesto, ktoré zázrakom v ten deň nie je zaliaty smogom, a z každej strany nás obklopujú štíty hôr pokryté snehom. 

Ďalší deň sa ide ešte vyššie a to na Shymbulak (Šimbulak) zo základnej stanice do stanice  Medeu (výška 1960 m n. m.) a potom do strednej stanice 2260 m n. m. pričom sa dalo ísť ešte ďalších 20 minút lanovkou do výšky nad 3000 metrov, ale bez vhodnej obuvi sa už tam hore neodporúča. Krása krás bola aj vo výške nad 2000 metrov, sadla som si vonku na slnko a vychutnávala hru oblakov nad vrcholmi hôr a sem tam som čakala na vhodnú foto príležitosť. A takto z tejto výšky sme sa lúčili s krásnym mestom jabĺk na trase Hodvábnej cesty.

 A ide sa na vlak!

Veru tak... na centrálny "vokzal" teda na hlavnú stanicu a nočným vlakom sa presúvame do Šymkentu. A aby som nezabudla!  Jazykové okienko... Máme ďalšie výrazy a to: slovo šim znamená tráva alebo zeleň, teda šim - bulak znamená trávnatý vodný prameň vo voľnom preklade. A ideme teraz vlakom do Shymkentu, alebo Šimkentu ... čiže vieme že šim znamená tráva alebo zeleň a kent  zase mesto tak si to vieme poskladať že cestujeme do mesta so zeleňou.  A po 11 hodinovej príjemnej jazde vlakom, kde skutočne počas celej jazdy boli toalety udržiavané perfektne, každý vozeň mal samostatného "konduktora" sprievodcu, ktorý dohliadal na poriadok a fungoval aj jedálenský vozeň so širokým sortimentom jedál a nápojov. ČIže za ranného šera nás krásny a poriadne dlhý vlak pristál v stanici Šimkent, kde nás už čakal šofér s autobusom, a hneď sa urobili malú prehliadku mesta, totiž odtiaľ sme mierili na hranice s Uzbekistanom. 

Tento hraničný prechod bol najdlhší zo všetkých totiž všetky prechody sme absolvovala pešo teda autobus nás vyložil pred hraničným prechodom prešli sme pešo a potom nás už druhý z daného štátu čakal na druhej strane. Pečiatky len tak lietali do pasov.. každý "pasovák" sa len usmieval a pečiatkoval.  

A sme došli do Uzbekistanu... a mierime do hlavného mesta Taškentu... keď už vieme že kent je mesto tak čo znamená taš?  Skala, kameň.. takže Taškent je Kamenné mesto alebo mesto kameňa. Ako som už písala vyššie ja som už v Uzbekistane bola tak teraz tu v Taškente bola len taká medzi zastávka smerom do Tadžikistanu. Blog o Uzbekistane viete prečítať tu:

https://damynacestach.blogspot.com/2023/11/hodvabnou-cestou-cez-ozbekiston-alebo.html  

Ale predsa som našla v Taškente aj niečo nové čo som minule nevidela a to Yangi Tashkent,  Nový Taškent, ktorý bude postavený na koncepte záhradného mesta. Na základe myšlienky zeleného údolia vzniknú zelené koridory, parky, kanály a zelené prstence.  Zásobovanie čistou pitnou vodou bude z horských riek a prameňov. Bude to inteligentné mesto, kde budú obytné, dopravné, servisné, riadiace a infraštruktúrne siete regulované prostredníctvom jedinej databázy. Takže stavia  sa mesto budúcnosti .. zatiaľ z toho sme videli len časť a to zábavnú zónu ale aj tá je obrovská. 

V Taškente napriek tomu, že som tu už po druhý krát sa mi nepodarilo ani teraz sa dostať na televíznu vežu do točiacej sa reštaurácie. Napriek tomu, že na ich web stránke bolo napísané, že majú otvorené, tak skutočnosť bola taká, že sme viacerí, aj domáci odchádzali sklamane od vchodu. Možno na tretice to vyjde!

 Ale tradične som sa previezla metrom, kde každá stanica ukrýva poklad v podobe úžasných kompozícií na stenách.

Na ďalší deň nás čakal krásny výlet do Tadžikistanu a to do mesta Khujand alebo Chudžand, mesta na Hodvábnej ceste a na brehu rieky Syrdarja. Po tradičnom pešom prekročení hranice a výmene miestnej meny somony, viedla naša cesta pozdĺž  vysokých hôr Kurama a Mogoltau do centra mesta Khujand.. 

Bez peňazí sa nedá nič kúpiť tak sme si za hranicami hneď vymenili peniaze …

Najmenšia stredoázijská republika, je veľmi hornatá. Pohoria, ktoré zaberajú 90 % územia, patria k Ťanšanu, Altaju a Pamíru. Mnoho štítov prevyšuje 6 000 m n. m. Horské chrbty sú od výšky 4 – 5 000 metrov pokryté ľadovcami.

Naša prvá cesta viedla do Historického múzea, kde sme sa mali možnosť oboznámiť s dejinami tohto štátu. Múzeum bolo postavené v rámci pevnosti Khujand, zrekonštruovanej v roku 1999 na juhovýchodnom rohu starých mestských hradieb. Múzeum ponúka širokú škálu artefaktov a exponátov súvisiacich s históriou regiónu Sughd, vrátane vzácnych tadžických ručne tkaných kobercov, tadžických výšiviek a kostýmov. Pohľad späť v čase sú diorámy prehistorického života, moderné mramorové mozaiky zobrazujúce život Alexandra Macedónskeho, ktorý neďaleko postavil najvzdialenejšie zo svojich miest, a socha Timura Malika, ktorý sa preslávil tým, že odolal mongolskej invázii v rokoch 1219 a 1220.

Tadžici sú jedným z najstarších národov sveta. Patria do iránskej jazykovej skupiny, sú však jediný indoeurópsky národ v Strednej Ázii. Tadžici sú potomkami obyvateľov starovekej Baktrie (oblasť stredného toku Amudarje) a Sogdiany (povodie Zeravšanu), ktoré sa v oblasti rozprestierali v 6. – 4. storočí pred Kr. Pôvodne obývali rozsiahle oblasti Strednej Ázie a Iránu. Začiatkom 4. storočia si tieto štáty podmanil Alexander Macedónsky..

Cez toto územie prechádzala dôležitá Hodvábna cesta.V 7.-8. storočí Tadžici podľahli Arabom, ktorí ich násilne islamizovali.V 9. storočí vznikol nezávislý tadžický štátny útvar Sámánovcov. Rozvíjala sa kultúra, remeslá, obchod, baníctvo, vznikli početné mestá. V tomto období boli položené základy perzsko-tadžickej literatúry a vedy. V 12. stor. krajinu ovládli Seldžuckí Turci, o storočie neskôr Mongoli, neskôr sa stal štát súčasťou Timurovej ríše. Od 16. stor. patril do Bucharského emirátu a Kokandského chanátu. V 19. storočí ovládlo Strednú Áziu Rusko a Bucharský emirát sa stal vazalskou oblasťou.  v roku 1929 vznikla Tadžická SSR, ktorá sa stala súčasťou ZSSR. Po osamostatnení roku  1991 vypukla v krajine medzietnická občianska vojna ktorá trvala do roku 1997. V súčasnosti sa stav v krajine normalizuje, to však nič nemení na tom že krajina je najchudobnejšia v regióne.

Khujand mohol byť miestom Cyropolis, ktorý bol založený, keď kráľ Cyrus Veľký založil mesto počas svojej poslednej výpravy proti kmeňu Saka z Massagetae krátko pred svojou smrťou. Khujand, predtým známy ako Leninabad  je jedným z najstarších miest v Strednej Ázii, ktorého história siaha približne 2500 rokov do obdobia Perzskej ríše. Mesto sa  nachádza na rieke Syrdarja v ústí údolia Fergana a bolo hlavným mestom pozdĺž starovekej Hodvábnej cesty. Po dobytí Alexandrom Veľkým v roku 329 pred Kristom bola premenovaná na Alexandria Eschate alebo „Alexandria The Furthest“ a odvtedy bola súčasťou rôznych ríš v histórii, ktorá mesto dobila tej ríši práve patrilo. 

Jednou z pozoruhodných pamiatok v meste Khujand v Tadžikistane je veľkolepá  mešita Masjidi Jami, nazývaná aj ako Piatková mešita,  zaujímavá a  elegantná  s tridsiatimi stĺpmi. Pomerne moderná mešita Jami je najväčším bohoslužobným miestom v meste. Masjid Jami sa môže pochváliť pôsobivou stavbou s veľkým, zdobeným vstupným portálom a pozoruhodnými minaretmi, ktoré odrážajú historické islamské vplyvy regiónu. Mešita pochádzajúca z 10. storočia bola niekoľkokrát rekonštruovaná a renovovaná v dôsledku rôznych historických udalostí, vrátane zemetrasení. Súčasná štruktúra odráža najmä renovácie z 19. storočia.  Nachádza sa tu aj atraktívny minaret z 19. storočia z nepálených tehál, vysoký 21 m, z tohto vyhliadkového bodu je úchvatný výhľad na mesto.

Mešita Masjid Jami a mauzóleum šejka Muslihiddina, ktoré sa nachádzajú na námestí Registan, by mali byť prvou zastávkou pre všetkých turistov, ktorí navštívia Khujand. Mauzóleum bolo postavené na hrobke Muslihiddina Khujandiho. Tento vládca Chudžandu z 12. storočia bol tiež básnikom. Za Mauzóleom sa stavia obrovská Knižnica. 

Na druhej strane námestia Registan je trh Panjshanbe, najväčší v regióne. Panjshanbe v preklade znamená štvrtok a je to skutočne najlepší deň na preskúmanie a vyskúšanie miestnej kuchyne vrátane kurutu (jogurtových guľôčok), ako aj nakladaných šalátov, sušeného ovocia a čerstvého ovocia a zeleniny. Rozľahlá ružová budova s ​​atraktívnou bielou omietkou a stredovou polokupolou vyzerá, akoby mala byť kulisou pre rozprávkovú svadbu alebo kráľovský ples z 18. storočia, no v skutočnosti pochádza z roku 1964 a vždy bola určená pre trhovisko, obchodníkov a ich tovar.

Po opätovnom prekročení rieky Syrdarja cez most sme sa dostali v monumentálnej soche Lenina. Keďže Khujand bol počas sovietskych čias pomenovaný Leninabad, mestu bola udelená najvyššia socha Lenina v Strednej Ázii. Khujand's Lenin má výšku 22 metrov. Na rozdiel od iných bývalých sovietskych krajín, ktoré odstránili všetky stopy sôch venovaných sovietskym vodcom, Khujand si ponechal svojho Lenina a jednoducho ho presťahoval z centra mesta do Parku víťazstva na pravom brehu rieky Syrdarja.A samozrejme že som nevynechala  "pohladenie" rieky Syrdarja. 

Leninovo bývalé miesto zabrala socha Ismaila Somoniho, vládcu Samanidov. Ich ríša sa rozprestierala na území dnešného Iránu, Uzbekistanu, Turkménska, Afganistanu a Tadžikistanu. Po nezávislosti Tadžikistanu sa Ismail Somoni stal jedným z nových národných hrdinov krajiny. Z parku Somoni dá vyviezť lanovkou ponad rieku Syr Darya.

Niekoľko fotiek sme urobili aj u vyhliadkovej veži Stella Khujand, novopostavenej  veži na severnej strane mesta, neďaleko Štátnej univerzity.

A ešte na záver ochutnávka…

Po návrate do Taškentu sme sa pobalili a naša cesta tajomnou Strednou Áziou sa skončila. Samozrejme len na určitú dobu, veď sú tu ešte štáty, ktoré som zatiaľ nenavštívila.

Takže "stan"-ovanie sa určite ešte neskončilo!