Balkánske dobrodružstvo 2025

 

Balkánske dobrodružstvo  2025

 

Nastal čas spoznať aj iné krajiny Balkánu ako len tie známe  výletné destinácie.

Štáty Balkánu zahŕňajú: Albánsko, Bosnu a Hercegovinu, Bulharsko, Čiernu Horu, Grécko, Chorvátsko, Severné Macedónsko, Srbsko, Slovinsko, Rumunsko (jeho južná časť leží na Balkánskom polostrove)  a európsku časť Turecka, pričom niektoré zdroje nezahŕňajú Slovinsko ani Rumunsko. Presná definícia "štátov Balkánu" sa môže líšiť v závislosti od geografických a historických kritérií, preto sa niekedy rozlišuje medzi krajinami ležiacimi úplne na Balkánskom polostrove a inými, ktoré sú s ním historicky alebo kultúrne prepojené, alebo sa na ňom rozprestiera len časť ich územia.  Balkánsky polostrov sa definuje ako územie južne od riek Sáva a Dunaj. 

Rumunsko sa dalo navštevovať aj za bývalého režimu, cestovať do Juhoslávie však už nebolo také jednoduché. Po rozpade bývalej Juhoslávie nastal veľký boom práve v turistickom ruchu Chorvátska a Slovinska, keďže tieto štáty bývalej Juhoslávie  boli najatraktívnejšie, ale aj najviac rozvinuté z hľadiska cestového ruchu. Môžeme povedať, že okrem  týchto štátov ako aj Grécka a Turecka iné štáty Balkánu neboli až také atraktívne a navštevované.

Postupne však sa to začína meniť a čoraz viac sa do popredia  dostáva turizmus či už poznávací alebo pobytový aj v ostatných štátoch Balkánu.

Tak som sa rozhodla objaviť tri z nich a to Albánsko, Kosovo a Severné Macedónsko.

Začíname v Albánsku.

Albánsko  leží na západnej  časti Balkánskeho polostrova,  na pobreží Jadranského a Iónskeho mora. V tejto hornatej krajine pohoria zaberajú väčšinu územia. A skutočné boli nádherné prejazdy cez serpentíny vysokých hôr. Zaujímavosťou je, že hranice prechádzajú aj cez veľké jazerá akým je Skadarské jazero na severe alebo Ochridské a Prespanské jazero na východe.

Prvými historicky doloženými obyvateľmi dnešného územia Albánska boli koncom druhého tisícročia pred našim letopočtom ilýrske kmene indoeurópskeho pôvodu.

Albánsko bolo na konci stredoveku a aj neskôr formálne v područí Osmanskej ríše. Albánsky ľud sa neustále usiloval vymaniť spod tureckej kontroly. Symbolom protitureckého odboja sa stal národný hrdina Gjergj Kastrioti, známe pod menom Skanderbeg, ktorý zabránil tureckým výbojom. Jeho centrum bol hrad v Kruji. Po jeho porážke sa Albánsko stalo opäť súčasťou Osmanskej ríše na viac než 400 rokov. Jeho erb je v súčasnosti štátnym znakom Albánska.

Po druhej svetovej vojne Albánsko nastúpilo na cestu budovania socializmu. K moci sa dostal Enver Hodža, ktorému sa podarilo vybudovať kult osobnosti.  Na začiatku 21.storočia sa Albánsko začalo otvárať svetu Ekonomika krajiny sa stabilizovala, v posledných rokoch sa rozvíja najmä poddimenzovaná infraštruktúra a cestovný ruch. 

Dnešní Albánci nazývajú svoju krajinu Shqipëri, čo znamená „krajina orlov“. Slovo Albánsko pochádza z gréčtiny, buď zo starovekého slova „alb“, ktoré znamená kopec, alebo z predpony „albho-“, ktorá znamená biely. Jeho názov mohol vzniknúť v 2. storočí s termínom „Albanoi“, čo bol názov ilýrskeho kmeňa v severo-centrálnej časti Albánska. História. Teda mohli by sme povedať aj to, že je to biela krajina. (v susedstve je zase Čierna Hora).

Čo bolo zaujímavé vidieť v Albánsku?

Hlavné mesto – Tirana

Tirana je mesto v centrálnej časti Albánska, 35 kilometrov od Jadranského mora, na úpätí 1613 metrov vysokej hory Dajti, na brehoch riek Lana a Tirana, v priemernej nadmorskej výške 110 metrov.

Začíname na veľkom námestí Skanderbeg s jeho sochou a historickou mešitou Et'hem Bey s ňou spojenú šahat-kulu (hodinovú vežu), z 17. storočia. Neďaleko sú hradby Toptani, ale  najväčšiu pozornosť priťahuje pozoruhodná budova Národného múzea z éry režimu Envera Hodžu.  Pôvodný prístrešok pre celebrity bol premenený na múzeum obetí albánskeho komunizmu, BunkArt 2.

Naša cesta vedie do historického mesta Kruje, ktoré je jedným z národných symbolov albánskeho ľudu, rodiskom a vojenským veliteľstvom Skanderbega. Pevnosť Krujë,  ktorej korene siahajú do prelomu 5. a 6. storočia. sa nachádza  v meste Krujë, ktoré bolo centrom Skanderbegovho povstania proti Osmanskej ríši. Názov mesta pochádza z albánskeho slova jar, krua.

Čakajú na nás tu pozostatky stredovekých hradných hradieb, zrekonštruovaná citadela. Vo vnútri pevnosti sa nachádza Teqe of Dollme of the Bektashi, Národné múzeum Skanderbeg, pozostatky mešity Fatih Sultan Mehmed a jej minaret, etnografické múzeum a turecké kúpele. Výstava veľmi  opisuje celú históriu Albánska. Odtiaľ boli počas 35 rokov úspešne odrážaní  Osmanskí Turci, pričom pevnosť bola  ubránená počas štyroch obkľúčení Osmanskými Turkami pred konečnou kapituláciou krátko po smrti albánskeho národného hrdinu Gjergje Kastriotiho (Skanderbega). Skanderbeg má sochu aj v Budapešti, keďže jeho veľkým priateľom bol Hunyadi János. János Hunyadi a Skanderbeg sa nikdy osobne nestretli, ale boli v neustálom písomnom kontakte, a tak národný hrdina Albáncov vedel informovať Hunyadiho, že turecká armáda sa pripravuje na útok na Belehrad. Z hradieb je krásny pohľad na celé okolie.

Je tu a jedna z hlavných atrakcií Albánska, úzky uličný bazár. Takmer každá atrakcia v meste je spojená s menom národného hrdinu Skanderbega. Okrem miestnych liehovín (raki), výšiviek, kobercov, šatiek, lyžíc vyrezávaných z olivového dreva, medených nádob a kusov starých národných krojov si môžete zakúpiť aj sochy Skanderbega v neobmedzenom množstve.

Mesto Elbasan

Založenie mesta sa datuje do 1.storočia, kedy bolo ešte rímske, nachádzalo sa na ceste  Via Egnatia a najväčší význam v ňom malo veľké trhovisko. Osmanský sultán Methmet II. upravil opevnenie, umiestnil tu významnú vojenskú posádku, a premenoval mesto na El Basan (slovensky pevnosť). Práve tu na začiatku 20. storočia prebehli demoštrácie, a  sa rozhodlo, že sa bude namiesto arabského písma  používať latinka. 

Mesto Berat

Berat v južnom Albánsku je jedným z najstarších osád v Albánsku. Toto opevnené sídlisko, ktoré už obývali Ilýri, založil macedónsky kráľ v roku 314 pred Kristom pod názvom Antipatreia. Po rímskej nadvláde ho dobyli Byzantínci. Od roku 1417 bolo pod nadvládou Osmanskej ríše až do vyhlásenia nezávislosti Albánska v roku 1912.

Berat je deviate najväčšie mesto v Albánsku. Je známa pestovaním fíg a olív. Historické časti mesta sú od roku 2008 súčasťou historických centier Beratu a Gjirokastry ako súčasť kultúrneho dedičstva UNESCO. Mesto Berat sa nachádza pozdĺž rieky Osum, obklopené dvoma horami, Tomorr a Shpirag, pričom posledné pomenované je po dvoch legendárnych obroch. Mesto kedysi nosilo slovanské meno Belograd, Belgrad, Beligrad či Beograd. Berat, známy ako mesto tisícich okien kvôli nezvyčajným oknám vsadeným do fasád jeho domovs červenými fasádami, je od roku 1961 pamiatkovo chránený, vďaka čomu boli historické domy obnovené.

Má dve časti: staré mesto, kde prevláda turecká architektúra a nové mesto s modernými budovami. Staré mesto má tri kompaktné časti Mangalem, (štvrť s budovami s oknami) Gorica, (historická štvrť, nachádzajúca sa na protiľahlom brehu rieky Osum oproti štvrti Mangalem, a je s ňou spojený  historickým mostom Gorica ), Kalaja, (hradná časť) veľa mešít a kostolov. Jedinečnú architektúru dopĺňa Onufriho múzeum, venované známemu maliarovi ikon. Hlavnou atrakciou Beratu je stále obývaná hradná štvrť (albánska Kala). Jej vonkajšie múry postavil Michal I. v 13. storočí. V tom čase bol dokončený takmer trojuholníkový pôdorys hradu, barbakan chrániaci hradnú bránu, obranná línia pozostávajúca z dvadsiatich štyroch veží, vnútorný hrad nachádzajúci sa na najvyššom bode kopca a jeho staré veže.

Oblasť okolo citadely ukrýva početné byzantské kostoly z 13. storočia a mešity z osmanskej éry.

Mesto Durrës  lebo Drač

Je najstaršie a druhé najväčšie mesto a zároveň významný námorný prístav, leží na pobreží Jadranského mora pri severnom okraji Dračskej zátoky.  Je obklopené mestskými hradbami postavenými koncom 5. storočia a opravenými a spevnenými v stredoveku a ranom novoveku. Mestské hradby boli postupne rekonštruované, bol odkrytý  amfiteáter, zachovávajú tak dedičstvo starých dôb pre budúce generácie.

Začiatkom 20.storočia bol hlavným mestom Albánska. Teraz sa postupne rozvíja ako turistické centrum, budujú sa hotelové komplexy na brehu Jadranského mora.

Ďalšia krajina Balkánu – Kosovo

Podľa ústavy Srbska je to autonómny kraj Kosovo a Metohija.  Kosovo  roku 2008 vyhlásilo jednostranne nezávislosť a podľa vlastného vyhlásenia je Kosovskou republikou. Úradnými jazykmi v Kosove sú podľa kosovskej ústavy albánčina, a srbčina, jazyka ako turečtina, bosniansky jazyk a  rómčina majú štatút úradných jazykov na komunálnej úrovni. Od roku 1999 Kosovo administratívne spravuje OSN a o bezpečnosť sa stará NATO cez misiu KFOR.

Názov Kosovo je odvodený od slovanského slova kos (drozd).

Kosovo a Metohija (alebo len Kosovo) zahŕňa dve oblasti – Kosovo a Metohiju.

Kosovo sa rozkladá na východe krajiny a leží v ňom hlavné mesto Priština a Kosovo pole, miesto, na ktorom sa odohrala významná bitka medzi Osmanskou ríšou a Srbskom so spojencami.

Metohija je v západnej časti a prilieha k hraniciam s Čiernou horou a Albánskom..

Mozaiky z Kosova

Najkrajšie mesto v Kosove je  Prizren. Starobylé centrum Prizrenu je miestom, kde sa prelína jeho história a súčasnosť. Krásne vydláždené ulice s domami typickej osmanskej architektúry. Prizren je mestom troch jazykov a troch etník, čo dokazujú nápisy s názvami ulíc a námestí, ktoré sú vždy trojjazyčné. Okrem albánskej populácie tu žijú aj členovia srbských a tureckých národností. Turecko sa odráža aj v miestnej kuchyni a turečtina je jedným z oficiálnych jazykov.

Kosovo je krajinou neznámych, no vzácnych pamiatok a presne medzi ne môžeme zaradiť aj historický mužský kláštor Visoki Dečani na západe krajiny. Leží v krásnej a pokojnej, kosovskej krajine, zhruba dva či tri kilometre od mesta menom Deçan, južne od mesta Peja. Visoki Dečan patrí k najdôležitejším kláštorom celého Kosova a tak niet divu, že sa dokonca v roku 2004 dostal aj na zozname kultúrneho dedičstva UNESCO. Kláštor Visoki Dečani má v sebe srbské kultúrne dedičstvo a vznikal medzi rokmi 1327 a 1335, kedy týmto končinám vládol srbský kráľ Stefan Dečanski. Kláštor nevznikol len ako svätostánok, ale za jeho uvedením do života sa skrýva ja túžba významnej dynastie Nemanjič vybudovať si svoje vlastné mauzóleum. Aj práve vďaka tomu venovali kláštornému komplexu veľkú pozornosť, a tak sa stal mimoriadnou ukážkou srbskej, stredovekej architektúry. Miešajú sa tu byzantské aj románske vplyvy, no samozrejme tie splynuli s typickými srbskými črtami a vytvorili tento unikát. Kláštorný komplex, pozostáva z  hlavného kláštora, niekoľkých menších kaplniek, a je tu aj  obranný múr a cely pre mníchov, ktorí tu žili už od stredoveku. Nielen zovňajšok kláštora je dokonalý, Rovnako na vás zapôsobí aj interiér so    starými  freskami. Na stenách so zobrazené biblické scény, svätcovia, príbehy Starého aj Nového zákona ale aj scény zo života srbských panovníkov. Fresky pochádzajú zo 14. storočia a zaberajú viac ako 1000 m2. V roke 2007 ostreľovali kláštor Albánci protiraketovými delami, od tej doby je pod ochranou jednotiek KFOR. Aj pri vstupe sme museli odovzdať cestovné pasy.

Prakticky na okraji hlavného mesta Priština sa nachádza ženský kláštor v Gračanici.  Patrí medzi skvosty sakrálneho umenia Srbskej pravoslávnej cirkvi a medzi pamiatky svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.  V súčasnosti tento chrám, ktorého steny tiež zdobia fresky zo 14. a 16. storočia je duchovným centrom Srbov v Kosove. Je to fungujúci pravoslávny chrám, v ktorom žijú a pracujú mníšky. Vo vnútri je zakázané fotiť, pričom sú tak nádherné fresky.

Hlavné mesto Priština

Priština má okolo  200-tisíc obyvateľov. Trochu chaotická architektúra mesta pripomína skôr socialistický realizmus. Priština toho veľa na pozeranie nemá, ale možno je tam viac zaujímavých vecí.

Skanderbegova socha – je kópiou sochy umiestnenej v albánskom meste Krujë,. Socha tu byla instalována v roce 2001 díky penězům Albánců žijících v zahraničí. Za Skanderbegovou sochou je kosovská vládna budova, sídlo premiéra.

New Born – nový pamätník vytvořený pri príležitosti vyhlásenia nezávislosti Kosova v roku 2008. Tento nepříliš výrazný pamätník je pomalovaný graffiti.

Za týmto nápisom hore schodmi sa nachádza Divadlo, budova ktoré tiež pripomína  éru socializmu.   

Tureckú atmosféru starého mesta dotvárajú aj tri mešity, z ktorých najznámejšia je  mešita, Imperial mosque postavená v 15. storočí sultánom Mehmedom II.

V 17. storočí tu bol pochovaný prvý albánsky spisovateľ a jedna z najvýznamnejších historických postáv, ktorého Osmani  spopolnili a jeho popol rozptýlili po uliciach Prištiny. Vedľa mešity sa nachádza aj turecký kúpeľ alebo hammam.

Národná univerzitná knižnica "Pjetër Bogdani" – sa nachádza  v areáli  univerzity. Zvláštna moderná stavba byla dokončená v roku 1981 a stala se výraznou súčasťou tváre mesta, lenže asi od tej doby nikto sa o budovu asi nestará, lebo by potrebovala minimálne „facelift“. Knižnica ináč má veľkú zbierku kníh, máp, novín a časopisov.     

Katedrála svätej Matky Terezy  je rímsko katolická katedrála postavená  v roku 2010. Z veže je výhľad na mesto, avšak samotná veža je veľmi poškodená grafitti a taktiež aj výťah vedúci na vyhliadku ale aj samotná vyhliadka. Síce je odtiaľ výhľad na mesto, hlavne večer som  čakala  aj niečo osvetlené, ale celkovo je dojem odrádzajúci.

 

Severne od Prištiny nachádzame ďalšiu atrakciu! Pamätník pripomínajúci prvú bitku pri Kosovo pole je dôležitým pútnickým miestom pre Srbov. Po porážke Srbov v  bitke Osmanská ríša vnikla do srdca Balkánu.

 

Tretia navštívená krajina Balkánu – Severné Macedónsko

Severné Macedónsko (do roku  2019: Macedónsko),  má hornaté územie, nachádza sa v ňom pohorie Prokletije. Hlavnou riekou je Vardar s prítokmi Bregalnica a Crna Nachádzajú sa tu jazerá Ochrid  a Prespan. Tu sa už používa cyrilika. Cyrilika sa často spája s Ruskom. V skutočnosti pochádza zo Severného Macedónska. Práve tu Cyril a Metod vynašli písmo. Ich hlavným cieľom bolo uľahčiť šírenie Svätého písma. Dohovoriť sa pre nás, ktorí sme sa učili ruský jazyk žiadny problém! Ale bežne sa dá dohovoriť chorvátsky.

Severné Macedónsko posunulo pestovanie maku na vrchol. Krajina je skutočnou morfínovou veľmocou. Mak pestovaný tu je najsilnejšou rastlinou obsahujúcou ópium na svete. Účinok maku pestovaného tu je v priemere dvakrát silnejší ako v Číne, Indii alebo Turecku.

Skopje ako mesto bolo známe už v období antiky a pomenované je po hrade Scupi.  

Cestou do mesta už z diaľky vidieť na vrchu Vodno, kde  sa nachádza najväčší kríž na Balkáne, ktorý je vysoký 76 metrov.

Veľkou ranou mestu bolo silné zemetrasenie v roku 1963, ktoré vážne poškodilo infraštruktúru, budovy, továrne a vyžiadalo si množstvo obetí. Na budove starej železničnej stanice, ktorá slúži v súčasnosti ako múzeum,  ostali hodiny, ktoré označujú čas veľkého zemetrasenia a zničená časť budovy ostala ako memento tejto hrozivej udalosti.

Po rozpade Juhoslávie sa pristúpilo k jeho zatraktívneniu a modernizácii. Bola vybudovaná a stále je rozširovaná moderná infraštruktúra (medzinárodné letisko, diaľnice) a v meste pribudlo množstvo sôch, múzeí a iných umeleckých objektov.

Napriek veľkému poškodeniu v minulosti a obnove je mesto charakteristické starobylou zástavbou z čias tureckej nadvlády, s najstaršími budovami zo 14.storočia. Táto časť mesta nebola počas zemetrasenia výraznejšie poškodená a teda ani stavebne upravovaná. Cez centrum, ktoré v rámci projektu Skopje 2014 bolo zmodernizované, preteká najväčšia rieka v Severnom Macedónsku - Vardar. Mimochodom, cez rieku Vardar vedie z hlavného námestia kamenný most. Tento most v podstate spája hlavné námestie so starým bazárom. Most bol postavený pred 550 rokmi a dnes sa stal jedným z hlavných symbolov mesta. Tento most zohráva takú dôležitú úlohu, že bol dokonca zaradený do erbu mesta.

Centrum mesta je zaujímavou kavalkádou, zmesou mnohých rôznych architektonických štýlov, ktoré môžu byť trochu chaotické, ale aj to mu dáva čaro. P

 Počas našej prehliadky mesta sa prejdeme aj cez Kamenný most postavený v roku 1300.

Svätá Terézia z Kalkaty, známejšia ako Matka Tereza, sa narodila v Skopje v roku 1910. Na jej počesť bolo neďaleko hlavného námestia v Skopje postavené múzeum. V spomienkovom dome Matky Terezy je možnosť vidieť výstavu, ktorá odráža jej  život od detstva.

V Skopje sa nachádza monumentálna socha Alexandra Veľkého na jeho koni Bukefalovi, ktorá bola súčasťou projektu Skopje 2014 a nachádza sa na hlavnom námestí mesta. Socha, vysoká 28 metrov, je kontroverzným symbolom, ktorý vyvolal odpor zo strany Grécka kvôli sporu o históriu, ale aj zo strany niektorých miestnych architektov, ktorí ju považovali za gýčovú. Socha bola postavená v rámci projektu Skopje 2014, ktorý zahŕňal aj výstavbu ďalších sôch a budov v hlavnom meste Macedónska. 

Len 17 kilometrov od hlavného mesta sa nachádza nádherný kaňon nazvaný Matka, ktorá  bola vyhĺbená  riekou Treska, ktorý je pravý prítok Vardaru. Tento očarujúci kaňon sa rozprestiera na ploche takmer  5000 ha a nachádza sa 17 km juhozápadne od severomacedónskej metropoly Skopje. Je dlhý cca 30 km. Ak by ste sa pozreli na zoznam najkrajších pamiatok Balkánu, kaňon Matka  by sa určite umiestnil na vysokom mieste. Môžete tu stráviť hodiny, ba aj dni turistikou a stále sa jej nenabažiť. V kaňone sa nachádza aj niekoľko kostolov a kláštorov. Najznámejší je kostol sv. Ondreja. Tento kostol bol postavený v roku 1389 a za malý vstupný poplatok si môžete pozrieť úžasné staroveké fresky.

Kaňon je vyhĺbený v krasovom podloží. Ústí do neho rad jaskynných systémov, ktoré majú dĺžku od dvadsiatich po 176 m. umelé jazero, ktoré kaňon zaplavilo, má hĺbku 35 m a je najstaršou na území Severnej Macedónie. Od svojho južného až po severný koniec kaňon prekonáva výškový rozdiel 1400 m n. Z celkového 1000 druhov rastlín, ktoré sa v kaňone a jeho okolí nachádzajú, je 20 % endemických. V lokalite kaňonu boli nájdené aj dva endemické druhy pavúkov a päť druhov škorpiónov. Výhľady sú nádherné.

Záver Macedónskeho okruhu patrí Ochridu. Od viacerých svojich priateľov som počula už o kráse Ochridského Jazera, ale až teraz som sa presvedčila o tom, že právom sa vyjadrovali v superlatívoch o tomto jazere. Tak tu sa skutočne oplatí prísť na oddych. Je tu všetko, čo človek k dovolenke potrebuje, krásne čisté jazero s možnosťou plávania, člnkovania sa, krásne pláž, bufety, a pekné hotely. Má rozlohu 348 km2. Je 30 kilometrov dlhé a maximálne 15 km široké. Dosahuje maximálnu hĺbku 285 metrov. Leží v nadmorskej výške 695 m n. m. Je obľúbenou letnou dovolenkovou destináciou nielen pre domácich. A je spojené leteckou linkou z Viedne, totiž Ochrid má vlastné letisko.

Ochridské jazero  je darom prírody pre malý macedónsky ľud a turistov, ktorí ho navštevujú. Ochridské jazero je najstaršie jazero na Balkánskom polostrove, ktoré vzniklo asi pred 5 miliónmi rokov. Ochrid, ktorý sa nachádza na severovýchodnom brehu jazera, bol od 10. storočia do roku 1767 dôležitým pravoslávnym cirkevným centrom a v čase svojho rozkvetu sa označoval ako „slovanský Jeruzalem“. Jeho krásne staré budovy dali mestu štatút svetového dedičstva. Ochridské jazero sa stalo svetovým dedičstvom UNESCO v roku 1979 a komplex budov v roku 1980. Symbolom mesta je citadela z 10. storočia, ktorej 3 km dlhý hradný múr je rozdelený 18 baštami a 4 hradnými bránami. Obielené domy starého mesta s mnohými oknami stoja na tomto mieste od 18. storočia. A keď už hovoríme o Ochridskom jazere, Ochridské jazero je najhlbšie a najstaršie jazero v Európe.

Voda priteká do jazera podzemnou riekou cez krasové dutiny v pohorí Galičica z vyššie položeného Prespanského jazera. Pri meste Struga vyteká z jazera rieka Čierny Drin do Jadranského mora. Voda v jazere je priezračne čistá (viditeľnosť až do 22 m  hĺbky). Teplota vody v lete dosahuje 18 až 24 °С.

Veľmi pekné je aj samotré staré mesto Ochrid s úzkymi uličkami, kamennými domčekmi, historickými kostolmi.  Samotný Ochrid ponúka mnoho pamiatok, ktoré sa dajú  preskúmať počas pešej prehliadky, vrátane jeho 365 kostolov. Ochrid má najviac kostolov na meter štvorcový na svete. Ochrid je súčasťou svetového aj kultúrneho dedičstva UNESCO.

Z Ochridu sme sa  vydali na výlety loďou po Ochridskom jazere k Kláštoru Svätého Nauma.

Cestou sme sa zastavili pozrieť Múzeum na vode, inak známe ako Zátoka kostí, Bay of Bones, archeologický komplex nachádzajúci sa na mieste vykopávok Ploca Micov Kamen, neďaleko Gradište a Peštani na pobreží Ochridu. Pôvodná prehistorická osada, ktorá sa datuje do obdobia medzi rokmi 1200 a 700 pred Kristom, zaberala plochu 8500 metrov štvorcových. Ochridské jazero, ktoré bolo v tomto období pomerne plytké, umožnilo postaviť nad vodou masívnu drevenú stavbu, ktorú mnohí považujú za jeden z najväčších prehistorických palácov.

Zátoka kostí je čiastočnou rekonštrukciou osady, ktorá dáva miestnym obyvateľom aj cudzincom jedinečnú príležitosť dozvedieť sa o živote v praveku.

Pravoslávny kláštor svätého Nauma bol založený v roku 905 mníchom sv. Naumom, žiakom  Cyrila a Metoda, a je tu aj pochovaný. Ľudia veria, že keď položíte ucho na mníchovu rakvu vo vnútri kostola, môžete stále počuť tlkot jeho srdca. Ikony v tomto kláštore sú jedny z najlepších v oblasti náboženského maliarstva na Balkáne. Centrálnou stavbou kláštorného komplexu je kostol Svätých archanjelov. V ňom sa nachádza vzácna ikona Nanebovzatia svätého Nauma. Ikonostas vo vnútri kostola pochádza z roku 1711 a fresky z 19. storočia. Kláštor je dodnes silne opevnený, takže budovy nie sú zvonku vidieť.

Čo dodať na záver? Balkán samo o sebe má čo ponúkať čo sa histórie, budov, pamiatok týka, ale má ešte dlhú cestu rozvoja pred sebou najmä čo sa týka infraštruktúry, rozvoja miest a vidieka a hlavne služieb cestovného ruchu.

Ale z týchto troch krajín u mňa boduje Macedonia hlavne Ochrid a Ochridské jazero.