Latinská Amerika - časť prvá

Nastal čas sa presunúť na ďalší kontinent!

Latinská Amerika je Mexiko a krajiny nachádzajúce sa v Južnej Amerike, Strednej Amerike a karibskej oblasti. Toto označenie zahŕňa krajiny, v ktorých sa používa prevažne španielčina alebo portugalčina (jazyky, ktoré vznikli z latinčiny). Do Latinskej Ameriky sa preto nezvyknú zaraďovať anglicky hovoriace krajiny (Jamajka. Belize, Guyana). Tie patria do severnej časti amerického kontinentu a označujeme ich pojmom Angloamerika.

Takže som sa rozhodla, že návštevu štátov latinskej Amerika nebudem robiť po jednotlivých štátoch a cestovať tam a naspäť, ale skúsim viaceré krajiny jedných ťahom. Mám zásadu, že nechcem vidieť v každom štáte tzv, každý strom, ale sústreďujem sa na významné body. Prípadne, keď ma niečo niekde zaujme veľmi je možné sa tam kedykoľvek aj po rokoch vrátiť a preskúmať krajinu podrobne.

Cesta z Viedne prestupom v Madride nás zaviedla do Peru a to konkrétne do hlavného mesta Lima. A sme sa ocitli na území Inkov.

Inkovia je moderné označenie pre tvorcov inkskej ríše, jedinej veľkej ríše indiánskych kmeňov kmeňov. Slovo „inka“ bolo pôvodne názvom rodu Indiánov hovoriacich kečuánčinou v oblasti Cusco (Peru), neskôr to bol titul najvyššieho vládcu, a napokon si tento titul privlastnili aj vládnuce klany ríše. Podľa tradície vznikla inkská ríša zhruba okolo roku 1200 a založil ju legendárny Manco Capac. Prvými vládcami Inkov boli náčelníci vládnuci malému územiu okolo Cusca. Historické (t. j. už nie legendárne) obdobie Inkov sa začína vládou (tzv. deviateho inku) Pachacutiho. Za jeho vlády došlo k značnému rozšíreniu územia, bol zavedený kult boha slnka (Inti) a vznikli veľkorysé stavby a došlo k hospodárskemu rozmachu. Jeho nástupcovia ríšu ďalej rozširovali. Celá ríša sa ťahala od Equadoru smerom na juh cez Peru, Bolíviu, Chile a Argentínu.

Sídlom vládcu a najväčším náboženským centrom bolo Cusco na území Peru.

Absolútny vládca inkov bol prakticky považovaný za boha. Patrila mu všetka pôda, iba časť z nej venoval kniežatstvu a ľudu, hlavnú časť si ponechával pre seba a pre svoju šľachtu.

V štáte mal každý právo na obrábateľnú pôdu veľkú asi 100-krát 50 m, v čase neúrody živili obyvateľov štátne sýpky. Okrem toho mal každý právo na stravu. Vyspelá bola aj starostlivosť o vdovy a siroty.

Štátne náboženstvo bolo spájanie, miešanie alebo splývanie rôznych, často protichodných prvkov, myšlienok, náboženských systémov či filozofických smerov do nového, jednotného celku. Medzi pospolitým ľudom sa obľube tešila Pachamama – matka zeme, ktorú dodnes uctievajú v horách.

Tak začíname v Peru!

Územie Peru osídľovali jedna z najstarších svetových kultúr Norte Chico a neskôr Inkská ríša, najväčší štát pred kolumbovskej Ameriky. Toto územie podrobilo v 16. storočí Španielske impérium a založilo Vicekráľovstvo Peru, pod ktoré patrila väčšina jeho juhoamerických kolónií. Po získaní nezávislosti v roku prešlo Peru obdobiami politických nepokojov, finančných kríz ako aj fázami stability a hospodárskeho rastu.

Začíname v hlavnom meste Lima. Názov Lima je španielskou adaptáciou kečuánskeho slova Rímac, ktoré znamená „hovoriaci“ alebo „rozprávač“. Pôvodne sa spájal s miestnou veštkyňou a riekou známou svojím hlasným, bublajúcim zvukom.

Hlavné námestie, Plaza San Martín každého očarí nádhernými budovami, kostolmi a sochami. Námestie je pomenované po osloboditeľovi Peru, Josém de San Martínovi, ktorý sedí obkročmo na koni v jeho strede. Námestie je obklopené extravagantnými budovami v európskom barokovom štýle z začiatku 20. storočia, vrátane historického hotela Bolivar alebo kostolom zo 16.storočia Recoleta a La Merced.

Prechádzkou v parku de la Muralla sa nám na druhej strane objavili farebné domčeky chudobných obyvateľov hlavného mesta. Síce z diaľky to vyzerá pekne, ale neodporúča sa tam ísť ani cez deň na prechádzku. Taktiež ani do časti mesta Rimac, kde sú síce pekné budovy ale stačí sa na to pozrieť krátkou prechádzkou.

Po chutnom obede nás čakala prechádzka v parku Miguel Grau, je to štvrť s modernými apartmánovými domami priamo na breho Tichého oceánu.

Podvečer som sa zásobila čajom z listov Koka, totiž nás čakala cesta do vyšších výšok a nevedela som ako na mňa zapôsobí „výšková choroba“.

Ráno sme absolvovali vnútroštátny prelet do mesta Cusco a hneď sme sa ocitli vo výške 3990 metrov nad morom! Pokračovali sme do mestečka Ollantaytambo Je to dominanta Urubambskej plošiny v úrodnom údolí naplavenín rieky Urubamby. Predpokladá sa, že to bolo jedno zo strategických miest, odkiaľ bolo možné kontrolovať dopravu na najdôležitejších cestách v ríši. Žilo tu asi 10 000 ľudí, bolo jedným zo sídiel Inku a bolo tiež administratívnym centrom. Na sedemnástich terasách sa pestovali kvety pre dekoratívne účely. Nachádza sa tu veľké množstvo nedokončených stavieb, medzi najvýznamnejšie z nich patrí Chrám Slnka. Z chrámu ostal kamenný múr, ktorý tvorí šesť monolitov vysokých 4 metre. Kamene na stavbu sa dopravovali z lomu na druhom brehu rieky. V tesnej blízkosti Ollantaytambo sa nachádzajú ďalšie inkské pamiatky ako je pevnosť Intihuatana, ktorá slúžila na pozorovanie Slnka. Pre svoj urbanistický aj architektonický dizajn je Ollantaytambo pravdepodobne jednou z najsofistikovanejších stavieb Inkov. Leží „ len vo výške“ 2886m n.m. , čiže vyššie ako Gerlachovský štít.

A na druhý deň ráno sa začalo dobrodružstvo! Ide sa na Machu Picchu!!! Vlak s vozňami, ktoré majú panoramatické okná, odchádza z miestnej stanice. Je tu možnosť vystúpiť aj v polceste a potom pokračovať prečo na Machu Picchu, ale to nebol náš prípad! Nasadli sme si do elegantného vlaku, pozorovali sme tok rieky a krásnu prírodu a vlak nás doviezol na konečnú, do Machu Picchu Pueblo. Odtiaľ pre nás boli podľa času vstupu prichystané autobusy. Autobusy prekonávajú výškový rozdiel približne 400 metrov po serpentínach, čo je sama o sebe zážitkom. Cesta je úzka a kľukatá a autobusy sa musia často vyhýbať, a tie nás vyviezli cez serpentíny aj k vstupnej bráne.

Veľmi som ocenila, že tu nebola tlačeníca, ale každý sa dostal na rad pri vstupe podľa toho, na ktorú hodinu mal vstupenku. A objavila sa predo mnou tá nádhera! Machu Picchu!!! Slovami sa to nedá opísať. Machu Picchu, známe aj ako Stratené mesto Inkov je mesto, ktoré vytvorili Inkovia, vo výške 2 430 m n. m. na horskom hrebeni nad údolím Urubamba. Postavili ho v polovici 15. storočia, no neskôr ho opustili na dlhých 400 rokov. Ale len preto, aby ho znovuobjavil začiatkom minulého storočia americký archeológ Hiram Bingham. Od tej doby fascinuje milióny návštevníkov z celého sveta. Svojimi kamennými štruktúrami, ktoré odolali stáročiam a mnohým zemetraseniam, Machu Picchu predstavuje dokonalé zlúčenie technológie a duchovnosti. Chrámy, oltáre, jaskyne či námestia robia z tohto mesta miesto plné tajomstiev a symbolizmu. Aktuálne je denný limit návštevníkov obmedzený na 4 500 ľudí, počas hlavnej sezóny (od 19. júna do 2. novembra) je počet o niečo vyšší - 5 600 návštevníkov. Ročne navštívi Machu Picchu až 5 miliónov turistov, čo z neho robí jedno z najnavštevovanejších miest vôbec v celej Južnej Amerike. Machu Picchu pravdepodobne malo viacero funkcií, nielen obyčajného inkského mesta. Kráľovské útočisko, Náboženské centrum, Astronomické observatórium, Pohrebisko, Pútnické miesto, Hospodárske centrum.

Výstavba Machu Picchu, ako ho vidíme dnes, trvala približne 30 rokov, začínajúc a vlády najvýznamnejšieho inkského vládcu Pachacuteca. Mesto bolo postavené bez použitia železných nástrojov, ťažných zvierat a malty. Inkovia použili techniku nazývanú ashlar, spájajúc mohutné bloky kameňov bez použitia malty tak dokonale, že medzi jednotlivé bloky nemožno vložiť ani čepeľ noža. Je dôležité poznamenať, že Machu Picchu nebolo izolované, ako si mnohí myslia. V skutočnosti bolo veľmi dobre prepojené s inými osídleniami v regióne, vrátane miest v dažďovom pralese, v údoliach. Wakay Willka , posvätná andská hora považovaná za "posvätnú slzu" alebo "posvätnú pannu", obklopuje Machu Picchu. Ako družka (konsort) hory Apu Salkantay plní dôležitú ceremoniálnu úlohu ako ochrankyňa poľnohospodárstva a úrody, pričom sa jej obetujú obrady na zabezpečenie dobrej úrody.

Napriek mnohým teóriám zostáva presný účel Machu Picchu záhadou. Machu Picchu je zapísané na zozname svetového dedičstva UNESCO v roku 1983 na základe kultúrnych aj prírodných kritérií. Ale už tak či onak, Machu Picchu treba vidieť!!!

Po tomto krásnom zážitku sa vraciame naspäť do mesta Cusco, aby sme ho podrobne preskúmali. Cusco je zaradené do zoznamu UNESCO.

Cusco založili okolo roku Manco Capac so sestrou na pokyn svojho otca, ktorým bol Veľký Con Ticci Viracocha (boh stvoriteľ, hlavný boh Inkov a obyvateľov ich ríše). Podľa legendy je Cusco postavené v strede sveta a preklad jeho názvu doslova znamená "Pupok sveta". Cusco sa stalo prepychovým hlavným mestom mocnej ríše Inkov a vládlo úspešne nad 6 miliónmi obyvateľov. Toto obdobie pripomínajú mohutné hradby Sachayhuamán, ktoré sa nachádzajú 200 metrov nad mestom. Cusco bolo vybudované do podoby posvätného zvieraťa – pumy, ktorej brucho tvorilo rozsiahle námestie. Dnes toto námestie obklopujú arkády postavené v koloniálnom štýle, slávna katedrála s čiernym Kristom, jezuitský chrám. Budovy sú postavené na základoch inkských palácov, ktoré boli vybudované bez použitia malty z obrovských kamenných kvádrov, ktoré boli opracované tak, že sa medzi ne nedá vložiť čepeľ noža. Kresťanský kostol a dominikánsky kláštor Santo Domingo stoja na základoch, ktoré kedysi patrili najkrajšiemu a najvýznamnejšiemu chrámu inkskej ríše – Zlatý dvor.

Keď do mesta prišiel Francisco Pizarro so svojou hordou dobrodruhov, ktorá sa hnala za zlatom, a striebrom, všetko, čo bolo zo zlata a striebra roztavili, zdemolovali paláce a umelecky zdobené stavby a kameň z nich použili na výstavbu svojich kresťanských chrámov. Na pôvodne slávnostnom a kultovom námestí Inkov vzniklo námestie Plaza de Armas nového španielskeho mesta a dodnes je stredobodom Cusca. Tu stojí aj katedrála, ktorú postavili v 16. a 17. storočí na základoch paláca vládcu.

Na ďalší deň sme sa vybrali autobusom naprieč krajinou smerom na juh, keďže na nás čaká dlhá cesta, tak sa zastavujeme po 2-3 hodinách na zaujímavých miestach. Naša prvá zastávka je v mestečku Andahuaylillas , kde sme sa pozreli na kostol, ktorý síce zvonku ničím neohúri, ale zato vo vnútri to už stojí za to. Je nazývaný „Sixtínskou kaplnkou Ameriky“ a v istom zmysle je toto prirovnanie opodstatnené: táto architektúra je jedným z najvýraznejších a najkrajších prejavov náboženského umenia, tichým svedectvom o andskom ľude.

Ďalšou zastávkou je mestečko Checacupe a kostol Templo de la Virgen Inmaculada, Tento kostol slúži nielen ako miesto uctievania, ale aj ako kultúrna pamiatka odrážajúca bohaté tradície regiónu.

Prechádzame cez Východné Kordillery prechádzame cez vysokohorský priesmyk v Andách zastavujeme sa na odpočívadle Abra la Raya, ktorý sa nachádza vo výške približne 4 335 až 4 338 metrov nad morom na hranici regiónov Cusco a Puno. Je to najvyšší bod na ceste a železničnej trati spájajúcej tieto dve mestá, ktorý ponúka panoramatické výhľady, zasnežené vrchy (vrátane Chimboya) a je populárnou zastávkou na fotenie s predajom miestnych remeselných výrobkov. Lámy a alpaky sa pasú na neďalekých pasienkách.

Po dobrom obede v motoreste pri ceste pokračujeme ďalej cez mesto Juliaca do mesta Puno, ktoré sa nachádza na brehu známeho jazera Titikaka. Keďže sme prešli do mesta v nedeľu večer priam sa núkali pohľady do kostolov, kde prebiehali omše.

A ráno nás čaká plavba po jazere Titikaka. Titicaca je najväčšie jazero v Južnej Amerike s rozlohou 8 800 km² a s nadmorskou výškou 3 821 m n.m. zároveň najvyššie položené jazero s obchodnou lodnou prepravou na svete a najväčšie sladkovodné jazero v Južnej Amerike. Je bezodtokové a vulkanického pôvodu.

Leží v Andách na hraniciach Peru a Bolívie. Priemerná hĺbka je medzi 140 a 180 m, najväčšia 304 m. Ústi do neho viac ako 25 riek a rieka Desaquadero vytvára spojnicu so susedným jazerom Poopó. Má 41 ostrovov, niektoré z nich sú husto obývané.

Na jazere žije populácia Urov na 27 umelých ostrovoch, vyrobených z plávajúcich zväzkov trstiny totora. Navštívili sme ich obydlia a kúpili sme aj nejaké suveníry.

Smerujeme ďalej na ostrov Taquile, nachádzajúci sa v tzv. Lago Mayor (Veľkom Jazere) na ktorom mládenci svojou čiapkou dávajú dievčatám signál, či sú slobodní a majú záujem s dievčinou komunikovať. Ak sa im nejaká nepozdáva, jednoducho si svoj brmbolec na čapici prehodia na inú stranu a hrajú mŕtveho chrobáka.

Po 2,5 hodine plavby sme zakotvili v hlavnom prístave tohto idylického ostrova. Dĺžka ostrova je 5,8 km a šírka 1,6 km, a tak sa radí k druhému najväčšiemu ostrovu na peruánskom území. Najvyššie položený bod ostrova leží v nadmorskej výške 4050 m. Po vylodení sa v prístave nás čakalo zdolanie 533 schodov

Stúpanie začalo v nadmorskej výške približne 3800 m a končilo vo viac ako 3930 m n. m. Kamenný chodník nás pomalými krokmi doviedol na hlavné námestie ostrova, ktoré nám ponúklo nezameniteľný panoramatický výhľad na pokojnú hladinu jazera Titicaca a zasnežené končiare Ánd.

Samotný názov ostrova je odvodený od jeho prvého španielskeho vlastníka, ktorým bol Pedro Gonzales de Taquila. Približne 500 žijúcich rodín na ostrove sa nazývajú Taquileños a ich primárnym jazykom je kečuánčina, ktorou sa dorozumievajú najmä v domácej sfére a v rámci komunity a sekundárnym jazykom ostáva španielčina pre verejný styk. Hospodárstvo v tejto komunite je založené na poľnohospodárstve a od konca 20. stor. je dôležitou súčasťou ich hospodárstva aj turistický ruch. Nesmieme samozrejme vynechať ich jedinečnú textilnú výrobu, ktorá bola spoločne s celým ostrovom v roku 2005 vyhlásená UNESCO -m za „Majstrovské dielo ústneho a nehmotného dedičstva ľudstva“.

Na druhý deň sme s našim autobusom presunuli na peruánsko- bolivijské hranice a pešo sme prešli colnú a pasovú kontrolu a sme sa ocitli v Bolívii. Smerujeme do mesta La Paz, nie je to hlavné mesto ale najväčšie mesto.

Našu prehliadku začíname zhora, teda presúvame sa lanovkami, ktoré sú tu považované ako jedna z firiem mestskej hromadnej dopravy. A výhľad je skutočne krásny. La Paz leží v údolí ale aj tak v nadmorskej výške okolo 3640 m n.m.

La Paz,hoci oficiálnym hlavným mestom Bolívie je Sucre, Mesto s názvom Nuestra Señora de La Paz (Naša Pani Mieru) založil na mieste pôvodnej indiánskej osady Chuguiago Alonso de Mendoza. Názov mal pripomínať mier po vzbure Gonzala Pizarra a ďalších conquistadorov proti Blascovi Núñez Velovi, prvému miestokráľovi Peru. Názov mesta sa na La Paz de Ayacucho (Ayacuchský mier) zmenil po rozhodujúcom víťazstve republikánov nad španielskou armádou pri Ayacuche.

La Paz je najvyššie položené administratívne hlavné mesto. Prestupmi z jednej na druhú linky lanovky sme sa dostali do centra mesta ma samotné námestie, kde sme navštívili katedrálu a vyfotili vládne budovy a postupne sme sa presunuli cez pestré uličky až k hotelu.

Okrem uličiek so suvenírmi som navštívila aj Koka múzeum, kde človek vie nahliadnúť do pestovania tejto rastliny, na pôvodné medicínske využitie ale žial bol ilustrovaný aj obchod s drogami, ktoré poznačia nejeden ľudský život. Ochutnala som koka cappuccino, dokonca aj poldeci s prísadou koka listov.

A ako som znášala výškové rozdiely, ako na mňa vplývala výšková choroba? Tak na moje veľké prekvapenie vôbec som nemala žiadny problém, síce ja som so sebou zobrala z domu aj iontové nápoje, aj C vitamín aj magnezium a k tomu som užívala ešte aj koka cukríky a čaj z koka listov, tak nič negatívne som nepociťovala. A musím povedať, že poniektorí mali problémy so spánkom a celkovo neboli vo forme.