Latinská Amerika – časť 2, Bolívia , Chile

Latinská Amerika – časť 2

Latinská Amerika je Mexiko a krajiny nachádzajúce sa v Južnej Amerike, Strednej Amerike a karibskej oblasti. Toto označenie zahŕňa krajiny, v ktorých sa používa prevažne španielčina alebo portugalčina (jazyky, ktoré vznikli z latinčiny). Do Latinskej Ameriky sa preto nezvyknú zaraďovať anglicky hovoriace krajiny (Jamajka. Belize, Guyana). Tie patria do severnej časti amerického kontinentu a označujeme ich pojmom Angloamerika.

Takže som sa rozhodla, že návrtevu štátov latinskej Amerika nebudem robiť po jednotlivách štátoch a cestovať tam a naspäť, ale skúsim viaceré krajiny jedných ťahom.Mám zásadu, že nechcem vidieť v každom štáte tzv. každý strom, ale sústreďujem sa na významné body. Prípadne, keď ma niečo niekde zaujme veľmi je možné sa tam kedykoľvek aj po rokoch vrátiť a preskúmať krajinu podrobne.

Najviac času sme venovala Peru, veď tam je veľa pamiatok z dôb Inkov, ktoré sú atraktívne pre turistov.

O tom píšem vo svojom blogu :

:https://damynacestach.blogspot.com/2025/12/latinska-amerika-cast-prva.html

A teraz poďme ďalej na ďalšie krajiny Latinskej Ameriky. Z Peru sme sa letecky presunuli do Bolívie.

Časť španielskeho kráľovstva Rio de la Plata, nazývajúca sa Horné Peru, vyhlásila v roku 1825 nezávislosť. Nový štát bol pomenovaný podľa juhoamerického bojovníka za slobodu, Simóna Bolivara.

Prvé osídlenie územia dnešnej Bolívie je známe z rokov 200 pred Kr.- 600 n. l., kedy v stredných Andách vzniklo kultúrne centrum Tiahuanaco. Mesto sa stalo centrom ríše, ktorá pokrývala vedľa panvy pri jazere Titicaca aj rozsiahle časti bolívijských pohorí a časť pobrežia Tichého oceánu. Bolívia disponuje nesmiernym nerastným bohatstvom vrátane rozsiahlych ložísk rúd striebra. Práve tie sem privábili Španielov, ktorí tu vládli od 16. storočia až do chvíle, kedy povstala so zbraňou v ruke a v roku 1825 získala nezávislosť.

Bolívia je jeden z najchudobnejších štátov Latinskej Ameriky. Vinou politickej nestability štátu však väčšina jej obyvateľov, a hlavne Indiánov, dodnes žije v značnej chudobe. Bolívia vyváža hlavne nerasty vrátane cínu. Je strediskom rozsiahleho ilegálneho obchodu s kokainom.

Prileteli sme do mesta La Paz. Letisko sa so svojou nadmorskou výškou 4 061 m.n.m. pýši titulom „Najvyššie položené medzinárodné letisko na svete“. La Paz, celým názvom Nuestra Señora de La Paz (v preklade Našej Panny Márie mierotvornej),síce nie je hlavným mestom štrátu, (hlavné mesto je Sucre) ale sídlia tu významné vládne úrady..

Zaujímavosťou mesta je to, že mestská hromadná doprava, vzhľadom na hustotu osídlenia mesta, je riešená aj lanovkami. Teleférico je najdlhším svojho druhu na svete (viac ako 30 km lanových dráh) a je zapísaný v Guinessovej knihe rekordov. Sú v prevádzke od mája 2014 a spustených je aktuálne desať dráh. Navyše, La Paz ako prvé mesto na svete spustilo svoje lanovky ako nosný systém verejnej dopravy (a nie iba ako doplnok k iným formám, ako to býva v iných mestách).A prečo nevyskúšať tento spôsob dopravy? Z letiska nás minibus doviezol na neďalekú stanicu kde sa stretáva modrá a strieborná linka a potom sme prestúpili na červenú linku, ktorá nás odviezla najbližšie k centru mesta.

Zhora bol nádherný pohľad na mesto, La Paz leží v údolí rieky Choqueyapu, pod náhornou plošinou, v nadmorskej výške 3650 metrov. Je to najvyššie položené mesto sveta, obklopené 5 a 6-tisícovými zasneženými štítmi Chacaltaya a Illimani. Mesto vybralo National Geographic ako jeden z 10 mestských divov sveta. Medzi mestom El Alto, odkiaľ sme začali jazdu lanovkou a samotným La Pazom, je výškový rozdiel až do 400 metrov.

Začali sme malým osviežením v miestnej kaviarni, kde okrem kávy bola príležitosť aj na poldeci s obsahom koka. A takto posilnení sme postupone kľukatými uličkami dostali do centra mesta a námestie Plaza Murillo, ktoré je druhé z dvoch hlavných námestí, kde sa nachádzajú všetky dôležité vládne budovy. Uprostred námestia sa týči socha muža, ktorý dal námestiu meno.

Pedro Domingo Murillo bol kľúčovou postavou v boji za nezávislosť Horného Peru. Keď sa postavíte čelom k soche Pedra Murilla, po pravej strane sa nachádza budova zo začiatku 20. storočia, takzvaný Legislatívny alebo Zákonodarný Palác - niekdajšie sídlo bolívijského parlamentu. Hneď za touto historickou budovou vyrástla nová výšková budova v tvare veľkej kocky, ktorá v auguste 2020, teda po dostavbe, prevzala túto funkciu.

Napravo od budovy kongresu sa nachádza prezidentský palác Palacio del Gobierno, prezývaný aj Palacio Quemado (v preklade Spálený palác), ktorý si tento názov vyslúžil po poslednom veľkom požiari v roku 1875. Dnes slúži ako úrad prezidenta, kde sa vykonáva aj prijímanie oficiálnych návštev.

Napravo od paláca sa nachádza katedrála, Catedral La Paz - neoklasicistická katedrála z 19. storočia. Námestie je živé miesto, kde sa stretávajú obyvatelia tejto bolívijskej metropoly a kde sa štátni úradníci v oblekoch míňajú s miestnymi domorodými tetuškami Cholitas v tradičných krojoch s klobúčikom zvaným Bombín.

Na ďalšom námesti Plaza San Francisco, teda na mieste, na ktorom mesto založili, dnes môžeme obdivovať baziliku Sv. Františka, prípadne aj kláštor, v ktorom sídli múzeum.

Pokračujeme ďalej na Mercado de las Brujas (v preklade Trh čarodejníc) - na ulici Calle Linares. Nájdeme tu rôzne stánky, ezoterického/duchovného zamerania, ako napr. výrobky z koky, rôzne mastičky, časti lám a iné. Ale aj veci pre bielu a čiernu mágiu.. nič pre mňa!

V druhej časti ulice sú obchody so suvenírmi, typickými bolívijskými hudobnými nástrojmi a predávajú tu všeličo čo si len človek zmyslí.

Z reštaurácie hotela bol nádherný výhľad na mesto.

Počas voľna som navštívila aj Múzeum koky. Dozvieme sa všetko zaujímavé o koke - od sadenia cez zber až po rôzne účinky tejto andskej rastlinky. Ako bonus je možnosť zakúpiť si špeciálne cukríky z koky, ktoré výborne zaberajú aj na malátnosť z nadmorskej výšky a aj takto sa lepšie človek aklimatizuje, ale to sme už vyskúšali aj v Peru. A vedľa múzea je malá kaviarnička, kde som si dala cappuccino s koka. No proste tu sa všetko točí okolo koky. La Paz je, napriek svojim krásam a magickým miestam, stále pomerne neobjavený a turistov sa po meste pohybuje málo.

Po dvoch dňoch sa presúvame ďalej a to do Chile, ale vzhľadom na to, že priame lety do Chile z Bolívie nie sú, tak letíme do Limy a odtiaľ do hlavného mesta Santiago. Názov mesta "Santiago del Nuevo Extremo" na poctu svojmu rodnému kraju a svätému Jakubovi.

V krajine v 19. storočí začal postupný boj o nezávislosť, do boja za nezávislosť sa zapojila väčšina obyvateľov. Vojsko vedené José de San Martínom porazilo Španielov pri Chacabuco a neskôr bola vyhlásená nezávislosť krajiny. V priebehu 19. storočia bolo Čile niekoľkokrát vo vojne. Nezávislosť krajina úspešne uhájila, dokonca získala rozsiahle územie na severe. Po I. svetovej vojne začalo hospodárstvo krajiny upadať. Od 60. rokov 20. storočia rástla politická nestabilita. Vláda bola v 70. rokoch vojenským pučom Augusta Pinocheta Ugarte zvrhnutá a nasledovala vojenská diktatúra. Až v 80. rokoch odstúpil z funkcie Pinochet.

V Čile žije zmes rôznych etnických skupín, predovšetkým potomkov európskych kolonizátorov. Obyvatelia z európskych štátov sa usídlili v Čile na prelome 19. a 20. storočia. Najmä Nemci,.Francúzi, Íri, Poliaci, Taliani, Španieli, Rusi, Chorvíti, Srbi.

Časť vyťažených surovín sa vyváža, druhú časť spracúva rozvíjajúce sa hutníctvo farebných kovov a chemický priemysel.Významné je bavlnárstvo, teda spracovanie vlny a koží ale aj potravinárstvo. V strednej časti územia je rozvinuté poľnohospodárstvo, pestuje sa hrozno, ciitrusy, jablká, figy, orechy ale aj pšenica, zamiaky a strukoviny. Kto z nás nepozná lahodné čilské víno.... ?!

Tak poďme objaviť krásne hlavné mesto Santiago....

Hlavné mesto Čile má vďaka svojmu špecifickému prostrediu jedinečnú atmosféru. Santiago možno považovať za modernú metropolu aj za mesto, ktoré si uchováva čilskú históriu.

Má jedinečné geografické črty: na západe ho obmýva Tichý oceán a na východe mohutné pohorie And. Táto výnimočná poloha poskytuje nielen úchvatnú panorámu, ale aj rozmanitú klímu.

Začíname zase z hora a to pozemnou lanovkou, ktorá oslavovala sté výročie v roku 2025, sa vyvezieme na horu San Cristobal, odkiaľ máme nádherný výhľad na mesto. Na vrchole kopca stojí 22 metrov vysoká socha Immaculata, ktorá je symbolom Santiaga a pútnickým miestom.

Pokračujeme minibusom a potom pešo do centra mesta a prechádzame okolo nádherných budov ako je Národné muzeum umenia až kým sa dostaneme na Plaza de Armas (Prehliadkové námestie)

Centrum Santiaga slúži ako hlavné námestie mesta od vtedy, keď ho založil Pedro de Valdivia. Na námestí stojí aj jeho socha. Bol to španielsky conquistador a účastník dobytia ríše Inkov. Stal sa prvým kráľovským guvernérom Čile. Bol zakladateľom miest Santiago, Concepción a Valdivia.

Námestie je obklopené najvýznamnejšími historickými budovami Santiaga vrátane Metropolitnej katedrály s neogotickou fasádou a klasicistickej budovy Národného historického múzea. Námestie, v tieni paliem: je miestom stretávania sa pouličných umelcov, šachistov a miestnych obyvateľov.

Jeho jedinečnosť spočíva v tom, že je to jediné miesto v Santiagu, kde je možné z jedného námestia vidieť päť storočí histórie mesta. Okrem pamiatok koloniálnej éry sa v architektúre odrážajú aj európske vplyvy 19. storočia a moderného Čile. Cez víkendy sa tu často konajú kultúrne podujatia, koncerty a výstavy.

Prechádzame okolo Budovy Národného kongresu a záhrad, ktoré ju obklopujú.

Na námestí Montt-Varas zase je nádherná budova Najvyššieho súdu.

A touto krásnou prechádzkou sme sa aj dostali do historického centra mesta. Tu sa nachádza aj Palác La Moneda. Čilský prezidentský palác je jednou z najkrajších neoklasicistických budov v Latinskej Amerike, pôvodne postavený ako mincovňa.

Názov budovy pochádza zo španielskeho slova „moneda“ (peniaze), ktoré odkazuje na jej pôvodnú funkciu. Slúži ako sídlo vlády a bol dejiskom tragickej smrti prezidenta Salvadora Allendeho počas vojenského prevratu.

Fasáda paláca je dlhá 171 metrov a je najdôležitejším symbolom čilskej moci. Centrálne nádvorie, Patio de Honor, je obklopené 21 iónskymi stĺpmi, zatiaľ čo Patio de Cañones je čiastočne obsadené historickými delami. Budova je dodnes sídlom vlády, kde súčasný prezident pracuje a prijíma zahraničných hostí. Palác je práve v rekonštrrukcii takže sa dala fotiť len jedna strana.

Na druhý deň sme sa vybrali na vidiek do mesta Valparaíso, a cestou sme sa zastavili aj vo vinárstve na malú ochutnávku dobrého čilského vína. Vinárstvo sa nachádza v mestečku Casablanca, teda biely dom. Údolie Casablanca je vinársky región. Údolie je pomenované podľa obce Casablanca. Vinič tu bol prvýkrát vysadený v polovici 80. rokov 20. storočia počas revitalizácie čilského vinárskeho priemyslu a rýchlo sa stalo známym svojimi bielymi vínami, najmä Sauvignon Blanc a Chardonnay, ako aj Pinot Noir, ktorému sa v chladnejšom podnebí darí. Hoci sa údolie nachádza oveľa bližšie k rovníku ako ktorýkoľvek európsky vinohrad, pestovanie viniča je tu možné vďaka chladivému vplyvu Tichého oceánu v podobe chladnej rannej hmly a väčšej oblačnosti ako inde na severe Čile.

Príjemne nadopovaní sme prišli do mesta Valparaíso, ktoré je druhé najväčšie čilské mesto a najvýznamnejší prístav na pobreží Tichého oceánu.

Názov mesta vznikol zo španielskeho výrazu pre „Rajské údolie“.

Hoci hlavným mestom štátu je Santiago, Národný kongres sídli tu. V meste je napríklad najstaršia burza v Latinskej Amerike, prvý zbor dobrovoľných hasičov na celom kontinente, alebo prvá čilská verejná knižnica.

Čilský kongres potvrdil Valparaíso ako kultúrne centrum Čile a jeho historické centrum je zapísané na zozname svetového dedičstva UNESCO. S deviatimi univerzitami je mesto dôležitým vzdelávacím centrom.

Pri prechádzke chaotickými, kopcovitými ulicami Valparaíso si užívame výhľady, atmosféru, prístav, farebné domy a pozemné lanovky.

Túlaním sa medzi farebnými domami v štvrti Cerro Alegre sme na každom rohu objavovali nové pouličné umenie – miestny umelec práve dokončil svoju najnovšiu nástennú maľbu a s nadšením o nej hovoril.