Silvester v Senegale

 

Silvester v Senegale

 

Na  africkom kontinente je prijemne počasie na konci roka, preto som sa rozhodla, že prelom roka strávim v Senegale.

Po Vianociach som strávila ešte večer na nádhernom koncerte v Budapešti a na druhý deň už som bola na ceste na letisko do Viedne. Odtiaľ s prestupom v Bruseli som sa dostala do Dakaru, kde ma už čakal miestny vodič, ktorý ma odviezol do hotela Royal Horizon Baobab v zátoke Somone. Tento hotel som mala trochu prebádaný cez webovú stránku ale v realite je oveľa krajší a útulnejši ako na fotkách.

 Na obrovskej ploche v nádhernej záhrade sú domčeky so slamenou strechou s výhľadom na more alebo do záhrady. To ticho bolo nezameniteľné! Len šum Oceánu, spievajúce vtáčiky a sem tam sa objavil aj páví pár.

Po štýlovej silvestrovskej oslave a prehupnuti sa do roka 2026 už som začala plánovať výlety, keďže dlho na pláži nevydržím.

Na úvod niečo o Senegale:

Senegal, západoafrická krajina, ktorá patrí medzi najmenšie krajiny v afrických pomeroch, sa nachádza na pobreží Atlantického oceánu. Jej susedmi sú Mauritánia na severe, Mali na východe, Guinea a Guinea-Bissau na juhu a Gambia na západe, ktorá je vtesnaná do krajiny. Vzhľadom na históriu je francúzština úradným jazykom, ale hovorí ňou len malý počet ľudí. V krajine sa hovorí viac ako 30 jazykmi, z ktorých najrozšírenejší je wolofčina. Národy žijúce na dnešnom území krajiny postupne konvertovali na islam na začiatku stredoveku pod vplyvom Arabov. Krajinu objavili Portugalci a bola postupne francúzskou, anglickou ale aj holandskou kolóniou, ktorí obchodovali hlavne s otrokmi, ktorých vyvážali do Ameriky.

Štát získal v roku 1960 nezávislosť, prvým prezidentom tejto moslimskej krajiny sa stal kresťan, ktorý bol v úrade 20 rokov. Napriek tomu, že ide o chudobnejšiu krajinu v Afrike, turizmus sa postupne rozvíja.

Keďže národne parky, safari a podobne atrakcie už z Afriky poznám (a sú krajšie než tu a viac zvierat) tak som si vybrala pre mňa zaujímavé výlety.

Výlet na ostrov mušlí bol skutočný zážitok ….. Najprv sme sa pozreli čím sa živí miestna komunita, vyrábajú drevené uhlie, olejčeky a suveníry a to všetko pripravujú vlastnoručne.

Fadiouth je ostrovná dedina a pomerne unikátna. Je tiež známa ako Ostrov mušlí a dôvod je celkom zrejmý; je postavená na viacerých  vrstvách mušlí. Tie sa hromadili v priebehu stáročí, keďže miestni obyvatelia sa živili lovom srdcoviek v plytčinách mangrovových lagún a mušle jednoducho vyhadzovali alebo ich používali ako stavebný materiál. Dedina Joal-Fadiouth leží na senegalskom pobreží severne od oblasti delty Sine-Saloum. Pozostáva z veľkej a pomerne obyčajnej dediny s názvom Joal, kde sme sa pozreli čím sa živí miestna komunita, vyrábajú drevené uhlie, olejčeky a suveníry a to všetko pripravujú vlastnoručne.

Táto dedina je dreveným mostom prepojená  s menšou, oveľa zaujímavejšou dedinou  s názvom Fadiouth. Takže kráčame cez 500 metrov dlhý drevený most, ktorý  používajú  iba chodci a záprahy ťahané oslom alebo koňmi.

Kľukatá prechádzka po mnohých uliciach dediny; a po všetkých sme kráčali po mušliach. Keďže sa nebolo treba starať o žiadne autá a boli tam malé domy, zdalo sa mi, že mnohí miestni obyvatelia žijú väčšinu svojho života na týchto uliciach; nielenže si vybavujú svoje záležitosti (pracujú, nakupujú atď.), ale aj sa stretávajú s priateľmi na klebetenie alebo si jednoducho oddýchnu.

Tiež sa mi zdalo, možno nespravodlivo, že väčšinu práce robia ženy a muži väčšinu sedia a klebetia! Ale nemala by som súdiť len na základe niekoľko hodinovej návštevy a videla som jedného muža tkať. Vedľa seba boli postavené mešity a kostolíky. Dominantou sú veľký katolícky kostol a veľká mešita a najstarší baobab. Miestne dievčatá ma viedli za ruku do kostola, usmievali sa a s radosťou sa fotili.

Na konci dediny vedie další most na cintorín, ktorý je spoločný pre kresťanov a moslimov a samozrejme všade je plno mušlí. Na najvyššom bode tohto malého ostrovčeka (vysoký je relatívny pojem – hovoríme o nadmorskej výške len niekoľkých metrov) sa nachádza veľký kríž. Odtiaľto sme mali rozsiahly výhľad späť na dedinu a na neďaleké staré sýpky, ktoré sa týčili na koloch nad vodou

Naspäť sme už nešli cez mosty, ale viezla nás naspäť piroga, je to typ jednoduchého, úzkeho a dlhého člna, ktorý sa tradične vyrába vydlabaním jedného kmeňa stromu (tzv. monoxyl) a poháňa sa veslami  alebo dlhou palicou. Tak sme sa  plavili cez krištáľovo čistú vodu obklopenu mangrovnikmi. V diaľke stoja vo vode muži ktorí lovia krabov. Z koruny stromov vyrastajú pokrútené konáre baobabov – tmavý kontrast s jasnou modrou oblohou. Z konára baobabu kričí zobákorožec  červenozobý, než odletí, zatiaľ čo chrumkanie mušlí oznamuje, že čln pristál na brehu.

Hoci sa príbeh o pôvode Fadioutha stratil v čase, Guelowarovci z ríše Kaabu sa tu pravdepodobne usadili medzi 16. a 18. storočím. Významný rozdiel medzi Fadiouthom a väčšinou ostatných senegalských dedín spočíva v tom, že náboženská rovnováha je tu presným opakom v krajine ako celku, s 90 % kresťanov (rímskokatolíkov) a 10 % moslimov, pričom tieto dve náboženstvá žijú vedľa seba v harmónii, ako je to vo všeobecnosti v Senegale. Keď bola pred niekoľkými rokmi zničená strecha kostola v búrke, celá dedina sa problémom zaoberala; všetci prispeli k jej oprave a zvyšné finančné prostriedky boli neskôr použité na reštaurátorské práce v Piatkovej mešite. Ale staršia ako ktorékoľvek z týchto náboženstiev je starobylá viera animizmu, ktorá sa do istej miery praktizuje dodnes. Kresťania aj moslimovia prekrývajú svoje oficiálne uctievanie s tradičnými prvkami; a posvätný baobab stojí vedľa seba s pôsobivou Kalváriou na hlavnom námestí. Na pohreboch sa telo prenáša ulicami a prináša sem, aby bolo požehnané podľa zvykov oboch vierovyznaní. Ďalšia vec, ktorá ma tu zaujala, bol veľký počet ošípaných; keďže prevažne kresťanské obyvateľstvo samozrejme rado je bravčové mäso. Tie sa voľne potulujú po uliciach – skutočne mäso z „voľného chovu“!

Bol to skutočný zážitok!

Další deň a samozrejme další výlet!

Gorée je malý ostrov s približne tisíckou obyvateľov a malebnými uličkami. . Ostrov objavili Portugalci, neskôr tu prišli aj ďalší kolonizátori a Holanďania dali terajší názov ostrovu podľa ostrova s podobným názvom v Holandsku.

Ostrov Gorée, malý ostrov pri Dakare v Senegale, je zapísaný na zozname svetového dedičstva UNESCO a je známy ako dojímavý symbol a historické centrum transatlantického obchodu s otrokmi. Slúžil ako dôležité miesto na zhromažďovanie a nalodenie od 15. do 19. storočia. Nie je tu žiadna automobilová premávka. Je to nádherný malý klenot koloniálnej architektúry s farebnými domami, kovanými balkónmi a úzkymi uličkami, v ktorých maliari a umelci predávajú svoj tovar.

Z Dakaru sme sa tu vybrali trajektom, cela plavba trvala asi 15 minút. Začali sme návštevou pevnosti, ktorú vybudovali Portugalci a kde sa dnes nachádza múzeum histórie. Pred múzeum stojí socha Pamätník Almadies, venovaný pamiatke zotročených.

Pokračovali sme do centra ostrova kde bol kedysi vládny palác miestneho guvernéra, ktorý je ale vo veľmi zlom stave a rekonštrukcia takýmto tempom ktovie dokedy bude hotová.

Hlavnou atrakciou mesta je bývalé „centrum“ obchodu s otrokmi, Dom otrokov,  z ktorého podľa legendy boli ľudia posielaní priamo na lode cez dvere vedúce do mora („Dvere, odkiaľ niet návratu“). . 

Cely pre otrokov boli veľké len 2,6 m na 2,6 a vošlo sa do nich 15 až 20 mužov, ktorí sedeli chrbtom k stene a boli spútaní okolo krku a paží. Medzi nohami a rukami im viseli veľké železné gule. Otroci v celách čakali až tri mesiace, kým boli z ostrova na lodiach odvezení. O tom, kam otroci poputujú rozhodovali kupci. Muži boli väčšinou odvážaní do Louisiany v Spojených štátoch amerických, ženy do Brazílie či na Kubu a deti na Haiti alebo do Západnej Indie.

Otroci boli do ciel rozdeľovaní podľa veku a pohlavia. Vek detí musel byť určovaný podľa zubov, pretože nemali žiadne rodné listy. Mladé dievčatá boli od zvyšku žien separované a na trhu sa predávali za vyššie ceny. Hodnota žien bola určovaná podľa stavu ich poprsia a panenstva. Cena mužov bola určovaná podľa ich váhy. Minimálna váha, ktorú musel otrok mať, bola 60 kg. Pokiaľ niektorý vážil menej, bol umiestnený do cely, kde bol vykrmovaný tunajšími bôbmi.

Niektorí obchodníci s otrokmi mali pomer s mladými otrokyňami a keď tieto dievčatá otehotneli boli prepustené na ostrov alebo do neďalekého Saint Louis. A tak sa samé zajaté dievčatá obchodníkom ponúkali, pretože to bola jediná cesta ako zachrániť svoje životy. Tieto dievčatá zmiešanej pleti boli bežne nazývané signares a postupne vytvorili na ostrove vládnucu vrstvu.

Budova bola postavená okolo roku 1776 Nicolasom Pépinom, bratom vplyvnej signárky Anny Pépinovej. Senegalské signárky boli bohaté obchodníčky z koloniálneho obdobia. Rodina Pépinovcov vlastnila niekoľko lodí a podieľala sa na obchode s otrokmi, pričom dom slúžil ako záchytné centrum na vývoz zotročených Afričanov.

V roku 1962 bol Dom otrokov zrekonštruovaný a otvorený ako múzeum …..dverami domu prešlo viac ako milión zotročených ľudí. Tento dom je  pochmúrnou pripomienkou ľudského vykorisťovania, miestom na spomienku a miestom zmierenia.

Väčšina hlavných budov v Gorée bola postavená v druhej polovici osemnásteho storočia. Hlavnými budovami sú dom otrokov; škola Williama Pontyho; námorné múzeum; pevnosť Fort d'Estrées, pôvodne nazývaná severná batéria, v ktorej sa dnes nachádza Historické múzeum Senegalu; vládny palác (palais du Government) z ktorý obýval prvý generálny guvernér Senegalu.

Dnes je to pokojný ostrov bez áut s pulzujúcim cestovným ruchom, umeleckými galériami a miestnym životom, ktorý slúži ako útočisko pre reflexiu a kultúrnu výmenu a priťahuje návštevníkov, ktorí sa chcú učiť z jeho minulosti.

Vrátili sme sa trajektom do Dakaru a pokračovali sme s prehliadkou mesta, hoci až tak veľa k videniu v meste nie je. Africký pamätník (Mémorial de la Renaissance Africaine): Monumentálna socha symbolizujúca africkú renesanciu.

Železničná stanica Dakar (Gare de Dakar): Architektonická pamiatka z koloniálnych čias.

Mešita božstva (Mosquée de la Divinité): Jedinečná, moderná mešita neďaleko pobrežia.

Ale sú tu aj iné budovy z koloniálnej éry, ale aj štadióny, univerzity, nemocnice…

Z Dakaru vedie diaľnica az na juh Senegalu a sú tu aj moderne štadióny a samozrejme elegantné hotely a množstvo univerzít. Cesty celkove nie sú až tak v dobrom stave. Ešte dobre že z hotelového komplexu na druhé najväčšie letisko je to len necelá hodina autom.

Nádherný výlet som absolvovala v lagúne Somone, táto prírodná rezervácia bola vytvorená v roku 1990 a sa rozprestiera na ploche 700 hektárov. Zahŕňa tri  dediny (Guérew, Thiafoura, Soro Khassap) na severnom pobreží a jednu  obec (Somone) na južnom pobreží a nachádza sa v ústí rieky Somone.

Počas plavby loďou alebo kanoe po lagúne môžeme pozorovať pelikány, volavky strieborné, volavky biele, kormorány, plameniaky a iné vtáky, ktoré sa prechádzajú po vode plnej mangrovových porastov.

Táto prírodná rezervácia sa vďaka svojmu ekosystému vyznačuje bohatou a rozmanitou biodiverzitou. Preto sa v nej nachádza niekoľko rastlinných a živočíšnych druhov ako morské korytnačky, ale nájdeme tu aj šakala alebo opicu zelenú.

V ostatné dni som si užívala čerstvý vzduch, slnko, prechádzky v piesku na pobreží Oceánu a  regenerovala som si telo aj dušu.

 Celkove dojmy ? Krajina je pekná striedajú sa savany a lesy a sú tu aj menšie národné parky,  kde organizujú aj výlety. Jazero Retba, známe aj ako Lac Rose (čo znamená „ružové jazero“), pomenované podľa ružovej farby vody spôsobenej riasami, je známe vysokým obsahom soli. Jeho farba je zvyčajne obzvlášť intenzívna od konca januára do začiatku marca, počas obdobia sucha, a záplavy pred niekoľkými rokmi nielenže narušili ťažbu soli na jazere, ale tiež spôsobili, že jazero stratilo svoju farbu, čo malo negatívny vplyv na cestovný ruch. Vraj už od minulého roku postupne sa vracia aj farba jazera. Jazero som nenavštívila, keďže som vedela že tá farba ešte nie je tá pravá ružová.

 Žiaľ,napriek tomu, že viacero pamiatok patrí do zoznamu svetového dedičstva UNESCO nejako sa nevenuje pozornosť ich rekonštrukcii… a budovy chátrajú.  ( napr. vládny palác  na ostrove Gorée…)

Samotný rezort Royal Horizon Baobab ma nesklamal, je v nádhernom prostredí v zátoke Somone a ubytovanie v domčekoch v nádhernej záhrade na mňa zapôsobilo oveľa lepšie ako bývať v hotelovom komplexe. Strava a program boli na úrovni a to že personál hovoril senegalským nárečím alebo francúzsky ma nijako nevyrušovalo. . Všetky informácie boli k dispozícii aj v angličtine a recepcia ovládala anglicky jazyk.

Senegal je síce chudobná krajina západnej Afriky ale má čo ponúknuť turistom. A hlavne počas celého roka je tam počasie stabilné akurát letné mesiace sú daždivé ale ináč v pohode sa dá tam ísť na dovolenku.