Japonsko - krajina vychádzajúceho slnka (Tokyo a Hiroshima 2025)

Japonsko – krajina vychádzajúceho slnka

こんにちは – Konnichiwa! – Dobrý deň!

Tešila som sa na cestu do Japonska,krorú som si naplánovala už pred 4 rokmi, kedy som bola v Emirátoch na výstave EXPO. Tu som sa dozvedela, že nasledujúce EXPO sa má konať v Japonsku, a to bolo apropo k tomu, aby som si túto cestu naplánovala práve na čas, kedy sa koná EXPO 2025. Ale samozrejme som si to skombinovala aj s obdobím kvitnúcich sakúr.

Ale predtým niekoľko faktov, ktoré možno neviete o Japonsku:

1. Japonsko tvorí 14 125 ostrovov, pričom štyri najväčšie sú Honšú, Hokkaidó, Kjúšú a Šikoku.

2. Krajina zažije ročne asi 1 500 zemetrasení, aj keď väčšina z nich je mierna.

3. Hora Fuji, najvyššia hora Japonska, je aktívny stratovulkán a posvätný symbol v japonskej kultúre.

4. Tokio, hlavné mesto, je najľudnatejšia metropolitná oblasť na svete s viac ako 38 miliónmi obyvateľov.

5. Japonsko má jednu z najvyšších priemerných dĺžok života na svete s priemerom 84 rokov.

6. Čerešňové kvety (sakura) sú národným symbolom a v krajine sa počas obdobia kvitnutia konajú početné festivaly.

7. Sushi, jedno z najznámejších japonských jedál, sa datuje do 8. storočia ako spôsob konzervovania rýb.

8. Japonsko je domovom shinkanzenov alebo vlakov s guľkami, ktoré cestujú rýchlosťou až 320 km/h a sú známe svojou presnosťou.

9. Krajina má vyše 80 000 svätýň a chrámov, pričom dominantnými náboženstvami sú šintoizmus a budhizmus.

10. Japonsko má jedinečnú kultúru predajných automatov s viac ako 5 miliónmi predajných automatov, ktoré predávajú všetko od občerstvenia po dáždniky.

11. Koi ryby, často spájané s japonskými záhradami, symbolizujú v japonskej kultúre vytrvalosť a silu.

12. Japonská prax lesného kúpania alebo „shinrin-yoku“ zahŕňa trávenie času v lesoch na podporu pohody.

13. Japonský vzdelávací systém kladie dôraz na disciplínu a skupinovú harmóniu, pričom študenti ako súčasť svojej rutiny upratujú triedy.

14. Ostrov Okinawa je známy ako jedna zo svetových „modrých zón“, kde ľudia žijú podstatne dlhšie, ako je priemer.

15. Japonský systém písania používa tri písma: Kanji, Hiragana a Katakana.

16. Kapsulové hotely, jedinečný japonský koncept, ponúkajú cenovo dostupné a priestorovo efektívne ubytovanie pre cestovateľov.

17. Japonský animačný priemysel, vrátane anime a mangy, je globálnym kultúrnym fenoménom, ktorý ovplyvňuje zábavu na celom svete.

Trochu histórie:

Japonsko (Nippon – Nippon-koku alebo Nihon-koku) leží na východnom okraji ázijského kontinentu. Meno Japonska doslova znamená Zem vychádzajúceho slnka: 日 (ni, slnko) 本 (hon, pôvod) 国 (koku, zem). Japonsko je 2. najľudnatejšou ostrovnou krajinou sveta. Ako starý názov sa používal "Yamato", alias "Veľká harmónia".

Japonsko bolo obývané už v období mladého paleolitu. Prvá písomná zmienka o Japonsku sa nachádza v textoch rímskych historikov z 1.sotorčia. Dejiny Japonska sú typické striedaním období otvorenosti a prijímania cudzích vplyvov (historicky hlavne z Číny, od 19. storočia z Európy, po roku 1945 z USA) a etapami silného izolacionizmu. Od 12. storočia bolo Japonsko ovládané miestnymi feudálmi nazývanými šóguni, ktorí formálne vládli v mene cisára. Titul šogún v Japonsku znamená najvyššieho generála samurajov – čestnú a významnú vojenskú hodnosť, teda je historickým titulom v Japonsku.

Neskôr získal cisár vďaka pomoci niekoľkých klanov reálnu politickú moc a vzniklo Japonské cisárstvo.

Niekoľko vojenských triumfov (čínsko-japonská vojna, rusko-japonská vojna) posilnilo moc armády, ktorý prežil svoj vrchol počas druhej svetovej vojny, v ktorej Japonci nakoniec prehrali. Najsmutnejšou udalosťou bolo, keď Američania napokon 6. a 9. augusta 1945 zhodili na japonské mestá Hirošimu a Nagasaki atómovú bombu.

Od roku 1947 je Japonsko unitárnou parlamentnou konštitučnou monarchiou s cisárom ako hlavou štátu, avšak s čisto ceremoniálnou funkciou.

Ekonomický vývoj po druhej svetovej vojne je niekedy označovaný ako „japonský ekonomický zázrak“. Japonsko sa stalo technologickým lídrom, japonské elektronické výrobky či autá zaplavili celý svet. V súčasnosti hlavným konkurentom je však Čína.

A cestujeme: Viedeň – Doha necelých 6 hodín a potom dlhší let viac ako 11 hodín do hlavného mesta. Hotel na prvých pár dní v Tokiu sme mali blízko metra ale aj obchodov a čo je dôležité v týchto destináciách, že existujú obchody 7/24, kde sa dajú nakúpiť základné veci, či už potraviny, nápoje alebo hocičo iné, a tie sú vždy situované okolo hotelov. V nich sa dá platiť kartou alebo miestnou menou. Hotel bol obrovský vyše 3500 izieb, dôsledok čoho sme ale pocítili pri raňajkách keďže napriek tomu, že ich podávali vo viacerých reštauráciách všade sa tvorili dlhé rady. Ešte dobre že pri registrácii na raňajky sa rozdávali kartičky, ktoré sme položili na stôl a prakticky sme mali miesto obsadené a mohli sme si ísť vybrať z ponuky jedál.

Ale Japonci majú radi postávanie v radoch, všade sme stáli v radoch, či už na metro, alebo v obchodoch, alebo na záchod... no záchody to je kategória samo o sebe, všade mali vyhrievané záchodové dosky a všade boli zabudované bidetové sprchy, a to aj vo verejných záchodoch..... to je ok, ale to že majú málo pohyblivých schodov a vôbec výťahov v metrách, na staniciach, to už je druhá vec, všade len po schodoch!!!

Čiže sú tu určité nepochopiteľné veci, nehovoriac o hotelových izbách ktoré sú miniatúrne.

Mládež sa ani neobzrie, hľadia len do mobilu, vrazia do Vás, neuvoľnia miesto v dopravnom prostriedku. No a sprievodcovia v MDH to je skutočne zvláštna vec, alebo nástup zadnými dverami, výstup vpredu, čiže treba sa doslova prebojovať dopredu a potom zaplatiť v hotovosti do kasičky ujovi vodičovi. A všade automaty, a plno plastov! Už malé detičky sa hrajú na automatoch, akože sa snažia vyhrať svoje plyšové zvieratko, inde v herniach manažeri po práci ešte v oblekoch búchajú do strojov, hádžu peniaze aby niečo vyhrali. Smetné koše nikde nemajú, a to horko ťažko ich človek nájde v kaviarňach, alebo na záchodoch. No čudná krajina!!!!

Na druhá deň ráno sme sa vydali na juh a už počas cesty z autobusu sme videli horu Fuji!

Absolvovali sme krásnu plavbou po jazere Ashinoko, vzniklo asi pred 3 000 rokmi. Tu sme už aj uvideli obrovskú Torii bránu v jazere. Viete čo je Torii brána?

Torii je tradičná japonská brána, ktorá sa najčastejšie nachádza pri vchode do šintoistickej svätyne alebo v nej, kde symbolicky označuje prechod od všedného k posvätnému a miesto, kde sú kami vítaní a cez ktoré sa predpokladá, že prechádzajú. Kami je japonské slovo pre božstvo, božstvo alebo ducha. Používa sa na opis mysle, Boha, najvyššej bytosti, jedného zo šintoistických božstiev, podobizne, princípu a všetkého, čo je uctievané. Prítomnosť torii pri vchode je zvyčajne najjednoduchší spôsob, ako identifikovať šintoistické svätyne. Brány Torii sa tradične vyrábali z dreva alebo kameňa, ale dnes môžu byť vyrobené aj zo železobetónu, nehrdzavejúcej ocele alebo iných materiálov. Väčšinou sú buď nelakované, alebo natreté farbou vermilion, jasný červeno-oranžový odtieň, ktorý vraj odháňa zlých duchov a katastrofy. Ako je naznačené použitými kandži (písmeno), poslaním brán torii je poskytovať miesto odpočinku pre vtákov, ktorí sú v šintoizme považovaní za poslov bohov.

V Japonsku sú najpopulárnejšie dve náboženstvá - šintoizmus a budhizmus, ktoré sa tu navzájom prelínajú. Rozdiel medzi šintoistickými svätyňami a budhistickými chrámami laicky vieme rozoznať tak, že do budhistických chrámov vedie vždy vstupná brána. V nej sa nachádzajú strašidelné vyzerajúci strážcovia, ktorých sa boja aj zlí duchovia. Do šintoistických svätýň naopak musíme najskôr prejsť popod torii bránu, ktorá označuje posvätné šintoistické územie. Inak vyzerajú budhistické chrámy a šintoistické svätyne na prvý pohľad dosť podobne.

Po plavbe sme sa lanovkou vyviezli na Mount Hakone s najvyšším vrchom Mount Kami (1 438 metrov), ktorá je komplexná sopka s dvoma prekrývajúcimi sa kalderami.

Hakone, vulkanický komplex,a vulkanické údolie Owakudani sa nachádza asi 25 km juhovýchodne od najznámejšej japonskej sopky Fudži. Komplex je tvorený niekoľkými lávovými dómami a dvoma prekrývajúcimi sa kalderami, kde juhozápadný okraj kaldery tvorí práve jazero Aši.

Oblasť Hakone je známa aj výskytom početných termálnych prameňov a je to obľúbené výletné a turistické miesto. Z tejto časti hory sa dymí od poslednej sopečnej erupcie Mount Hakone, asi pred 3000 rokmi. Tieto oblaky sa skladajú hlavne z vodnej pary, oxidu uhličitého a oxidu siričitého. Táto posledná látka vydáva nepríjemný zápach pripomínajúci skazené vajcia.

Odtiaľ je pri peknom počasí aj krásny výhľad na horu Fuji... no pred nami sa schovala, preto sa hovorí tejto hore aj hanblivá hora, lebo ráno je viditeľná ale cez deň si nasadí klobúk a vidieť len polovičku hory.

Ale čo je zaujímavé tak sa tu predávajú čierne vajíčka. Čo ich však robí čiernymi? Sopečné vody sú veľmi bohaté na síru a železo, ktoré reaguje so škrupinou vajíčka, vďaka čomu majú zaujímavú čiernu farbu. Vraj sa dá od nich omladnúť o 7 rokov!

Cestou naspäť do Tokia sme navštívili chrám Kotoku - in v meste Kamakura. Kamakura – kedysi hlavné mesto, sa často nazýva aj Kjóto východného Japonska. Počas obdobia Edo (1603 - 1867) sa Kamakura stala obľúbenou destináciou pre ľudí z Edo (dnešné Tokio) pre svoje svätyne, chrámy a pláže s úžasným výhľadom na horu Fuji. Prístup z Tokia sa stal pohodlnejším, keď boli na konci 19. storočia vybudované železnice. Ideme k 11-metrovej soche Veľkého Budhu, na mieste, kde stál kedysi chrám Kotokuin. Socha Veľkého Budhu na mieste bývalého chrámu Kotokuin sa pôvodne sa nachádzala vo veľkej chrámovej sále. Chrámové budovy zničené tajfúnmi a vlnami cunami. S impozantnou výškou jedenásť metrov je už dlhodobo druhou najväčšou bronzovou sochou Budhu v Japonsku.

V nádhernej záhrade kvitnú sakury a nedá sa to obísť bez viacerých fotiek

Odtiaľ mierime do Tsurugaoka Hachimangu, ktorý je najdôležitejší šintoistický objekt mesta. Svätyňa je zasvätená Hachimanovi – patrónovi rodu Minamoto a všeobecne samurajom. Súčasná svätyňa vďačí za svoj vzhľad i polohu potomkovi, prvého šogúna kamakurskej vlády, ktorý založil Kamakurský šógunát.

Svätyňa Tsurugaoka Hachimangu sa nachádza na kopci, vedie k nej viac ako sedemdesiat schodov.

Vedľa schodiska do svätyne je 1000-ročný strom gingko, ktorý tu vyrástol pri vzniku svätyne a nachádzal sa na všetkých výtlačkoch z tej doby. Osudný mu bol rok 2010, kedy bol značne poškodený kvôli hnilobe. No jeho kmeň tam dodnes zostal.

Po ľavej strane od stromu gingko sú umiestnené tradičné sudy, v ktorých sa kedysi skladovalo saké. Samozrejme, dnes už sú barely už prázdne, a tak sa s nimi môžeme len odfotiť. A čo je vlastne saké?? V prvom rade by sme si mali vysvetliť význam slova saké. Toto slovo totiž v japončine označuje akýkoľvek alkoholický nápoj. Podľa japonských zákonov sa nápoj, ktorý my nazývame saké, označuje ako “seishu”. Saké chuťou trochu pripomína víno, možno aj preto sa mu nesprávne, aj keď sami Japonci ho tak občas volajú, hovorí ryžové víno. Pokiaľ ale ide o proces výroby, ten sa od výroby vína značne líši, a skôr podobá výrobe piva. Základom kvalitného saké je pochopiteľne ryža. Ryža na výrobu saké sa od jedlej ryže líši tým, že má výrazne menej proteínov a lipidov a má väčšie a silnejšie zrná. Je doslova nejedlá, využíva sa výhradne na výrobu saké. Voda je ďalší základ . Celý proces výroby saké začína obrúsením ryžových zŕn. Po niekoľkohodinovom následnom máčaní vo vode je ryža pripravená na ďalší dôležitý proces - naparovanie, pri ktorom sa ryža uvarí. Po naparení a ochladení sa ryža rozdelí na dve časti. Jedna časť putuje do kvasných nádob, druhá časť sa posype špeciálnou plesňou. Tento proces trvá približne 5 až 7 dní, po tomto prvotnom stupni fermentácie sa do ryže pridá voda a kvasinková kultúra a nechá sa fermentovať ďalších 7 dní. Počas tejto fázy sa do hmoty pridáva ďalšia voda a zvyšná predkvasená časť ryže, ktorá sa po naparení oddelila. Finálna hmota a nechá ďalej fermentovať pri 15–20 °C po dobu 2-3 týždňov kedy je hmota pripravená na filtráciu – proces, ktorým sa z hmoty získava samotné saké. Filtráciou získané saké má spravidla obsah alkoholu okolo 20%, riedi sa preto vodou na finálnych 15-16%. Tak teda .. na zdravie .. kanpai! No mne to sake nejako nechutilo...

A zase všade krásne rozkvitnuté sakury, okolo jazierka sa fotia dievčatá odeté ako maiko alebo geisha... krásna alej s kvitnúcimi sakurami priam volá na prechádzku.

A Keď sme sa vynadívali na krásu sakúr tak cestou naspäť do hotela sa zastavíme ešte na známej križovatke Shibuya crossing, kde sa „premelie“ neskutočné množstvo ľudí, a samozrejme každý sa tam fotí, vyšla som teda hore do kaviarne Starbucks, odkiaľ bol krásny výhľad na tento slávny prechod pre chodcov.

A nemohla som zabudnúť ani na verného psíka Hachiko, ktorý má sochu práve neďaleko tejto križovatky. Príbeh asi každý pozná, tak to nebudem tu rozpisovať.

A odtiaľ šup na hotel metrom! No to nie je jednoduché, už aj vzhľadom na to, že skoro všetko je vypísané japonsky a dosť nezrozumiteľne... ale nakoniec sa podarilo vystúpiť na správnej stanici a vyliezť z metra tým správnym východom.

Ďalší deň – ďalšie zážitky, ktoré sa začali o 6:30 raňajkami, kde už ľudia stáli v rade od 6 hodiny... preto raňajky trvali niekedy aj hodinu.

Teraz sme mierili na sever od hlavného mesta do Národného parku Nikko, kde vedú krásne serpentíny. Pozreli sme Kegon vodopády, nádhernú Torii bránu pri jazere Chuzenji a ochutnali sme v miestnej rodinnej reštaurácii vynikajúce jedlo tempura soba udon teda rezancová polievka s opraženou rybou. Ináč mám rada jesť paličkami, to mi nikdy problém nerobilo, a dokonca keď doma si objednám ázijské jedlo aj to jem paličkami.

Našou ďalšou zastávkou bol šintoistický komplex svätýň Toshogu Nikkō. Tōshō-gū spolu so svätyňou Futarasan a Rinnō-ji tvorí svätyne a chrámy Nikkō svetového dedičstva UNESCO, pričom do nominácie je zahrnutých 42 štruktúr svätyne. Päť z nich je označených ako národné poklady Japonska a tri ďalšie ako dôležité kultúrne pamiatky. Zaujímavá je jedna svätyňa, ktorá pod vplyvom vlhkosti vzduchu sa zmenšuje alebo zväčšuje, keďže je postavená tzv. hamonikovou metódou.

Tōshō-gū je zasvätený Tokugawovi, zakladateľovi šógunátu Tokugawa. Počas obdobia Edo šógunát Tokugawa uskutočňoval majestátne procesie z Eda do Nikkó Tōshō-gū pozdĺž Nikkó Kaido. Každoročné jarné a jesenné festivaly vo svätyni pripomínajú tieto príležitosti a sú známe ako „procesie tisícok bojovníkov“. Brána je zdobená zlatom. Cédrové stromy lemujú cestu, ktorá sa nazýva Cedar Avenue of Nikko.

Stajňa posvätných koní svätyne má vyrezávané tri múdre opice, ktoré počujú, hovoria a nevidia zlo, čo je tradičný symbol v japonskej kultúre, ktorý je odvodený z citátu v Analectoch.

Pôvodná päťposchodová pagoda, pri požiari vyhorela a bola prestavaná. Každé poschodie predstavuje prvok – zem, vodu, oheň, vietor a éter (alebo prázdnotu) – vo vzostupnom poradí. Vo vnútri pagody visí centrálny stĺp shinbashira z reťazí, aby sa minimalizovali škody spôsobené zemetraseniami.

Mesto Nikko je známe svojimi svätyňami a chrámami, konkrétne skupinou 103 svätýň a chrámov vysokej umeleckej a historickej hodnoty, ktoré boli spolu s prírodným prostredím v roku 1999 zapísané do svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

A na ďalší deň nás čakala samotná prehliadka mesta Tokyo. Tokio pôvodne vzniklo ako malá rybárska dedina s názvom Edo okolo 12. storočia. Počas obnovy Meidži v roku 1868 sa názov mesta zmenil na Tokio (東京, z 東 tō „východ“ a 京 kyō „hlavné mesto“), keď sa stalo novým cisárskym hlavným mestom.

Pri prehliadke Tokia sme boli skoro v každej štvrti a pozreli sme tie najzaujímavejšie miesta a pamiatky, ochutnali najlepší ramen, čerstvé sushi, či lahodné saké. Ráno sme sa vybrali metrom na rybí trh Tsukiji, ja osobne nemám rada síce tržnice, ale hodinu som vedela tu pobudnúť a pozrieť sa na pestrú ponuku. Od nožov cez sladkosti, wasabi, iné koreniny, ponúkali aj jedlo sushi, alebo kobe hovädzie mäso.. ale mali tu aj zmrzlinu s príchuťou sakury, alebo sakuramochi, cukrovinka pozostávajúca zo sladkého, ružovo sfarbeného ryžového koláča s náplňou z červenej fazule, zabalenú v nakladanom liste čerešňového kvetu, ktorý sa môže alebo nemusí jesť. Alebo cukrovinka pozostávajúca zo sladkého, ryžového koláča s jahodou, a množstvo iných zaujímavých sladkostí, ktoré niekedy pôsobili na mňa veľmi umelo. Prečo sa zmrzlina neroztápa? Čo asi obsahuje?

Po tejto gastro odbočke sme sa ocitli v neďalekej nákupnej štvrti alebo Fashion street Ginza, kde sa nachádzajú všetky možné svetové módne značky. No a keď značky tak nemohla som vynechať nákup v obľúbenom obchode.

Odtiaľ zase monorail-om teda magnetickou jednokoľajkou cez Dúhový most sme sa presunuli do časti Odaiba, kde sa nachádza aj Fuji televízna stanica a tu sme si mohli dať obed vo veľkom obchodnom centre Central Plaza, kde bolo v časti food court-u „milión ľudí“.

Na ceste naspäť sme sa zastavili v časti Asakusa odkiaľ bol krásny výhľad na rieku Sumida ako aj na Televíznu vežu (ktorú som aj navštívila)

Aj tu je „v móde“ rikša, ale ťahaná ľudskou silou, nie ako vo Vietname kde to majú kombinované bicyklami.

Krátkou prechádzkou sme sa dostali k chrámu Senso-ji, predtým Pagoda piatych príbehov. Ide o najstarší miestny budhistický chrám, ktorý leží kúsok od brehu najznámejšej tokijskej rieky Sumida. A práve s ňou je úzko spätá aj história tohto chrámu. Legenda hovorí, že v roku 628 dvaja rybári vytiahli z rieky sošku menom Kannon, v budhistickej náuke známu ako bódhisatvu - bytosť na ceste k osvieteniu, ktorá zasvätila život súcitu a pomoci všetkým živým stvoreniam. Vtedajší starosta dedinky na brehu Sumidy rozoznal v soške jej posvätnosť a vystavil ju vo svojom vlastnom dome, ktorý prebudoval na malý chrám. K chrámu vedie “kilometrový” koridor suvenírových obchodov, kde kúpite všetko čo len chcete, niekedy aj gýčové ale niekedy natrafíte na pekné veci.

A zase som ochutnala niečo zaujímavé, melónový chlieb so šľahačkou ... no celkom dobré to bolo tak na olovrant. Aspoň prekladač mi to preložil tak, že je to melónový chlieb.

A ideme ďalej metrom do ďalšej štvrti s názvom Akihabara, a dostávame sa do pekla! Sú tu herne a automaty, kde hrá hlučná hudba, automaty pískajú a ľudia do nich hádžu peniaze a hrajú. A to nielen dospelý! Detičky s rodičmi prichádzajú hrať o svoj plyšák...už v útlom veku sa buduje závislosť. Do herní lákajú milé mladé dievčatá hráčov....Boli sme v 6 poschodovej budove, kde od spodu na vrch sú samé automaty, kde hrajú rôzne vekové kategórie. Smutné a bez komentu, úsudok si urobí každý sám!

A večer som zakončila na Tokyo Skytree Tower - na veži Nebeský Strom, s výškou 634 metrov, pričom jeden výťah vyvezie návštevníkov do výšky 350 metrov a druhý do výšky 450 metrov, pričom na samom vrchole je „The Sorakara Point“, najvyššie dostupné miesto vo veži s výškou 451,2 metra. Nádherný výhľad na gigantické mesto. Táto neofuturistická stavba prechádza z trojuholníkovej základne do kruhového dizajnu je najvyššiu stavbu Japonska.Výška, 634, je symbolická – keď sa vysloví v japončine, znie ako „MUSASHI“, čím vzdáva poctu historickej provincii Musashi, kde sa kedysi nachádzalo Tokio. Vysokorýchlostný výťah nás vyvezie na palubu Tembo za menej ako minútu, pričom stúpame 350 metrov rýchlosťou 600 metrov za minútu. Jazda nie je len rýchla – je čarovná. Sezónne dekorácie inšpirované jarou, letom, jeseňou a zimou robia z cesty vizuálny zážitok. So svojou výškou je najvyššou konštrukčnou stavbou sveta.(nie budovou)

A na druhý deň hurá na shinkanzen!! Vraj rýchlosť 285km/h ... no Milano – Firenze bola tiež taká rýchlosť tak som nebola až tak unesená! Batožinu sme nechali v Tokiu odkiaľ nám až do Kyota doniesli a cestovali sme rýchlovlakom len s ruksakom na 2 dni.... ináč aká malá bola izba v Hiroshime ani sa nečudujem že nám poradili cestovať bez kufra, nehovoriac o tých, ktorí mali „lodné kufre“.Ja cestujem len cabin bag ale aj tak to bolo pohodlnejšie. Z Tokia do Hiroshima sme sa dostali so shinkanzenom Nazomi za 4 hodiny je je to 816 kilometrov. V roku 1589 Terumoto Mori začal s výstavbou hradu v delte na mieste, ktoré sa vtedy nazývalo Goka (alebo Gokason, „Päť dedín“) a oblasť dostala názov Hirošima („Široký ostrov“).

A ide sa na prehliadku mesta! Nastupujeme na električku, kde je aj sprievodca, a vystupujeme na brehu rieky Motoyasu, odkiaľ pešo prechádzame cez most k Parku pamätníka mieru. Kde inde by sme mohli začať, ako spomienkou na smutnú históriu z konca 2. svetovej vojny, keď Američania zhodili atómovú bombu na toto mesto.. V Múzeu sa nám naskytne pohľad na mesto pred zhodením atómovej bomby ale aj smutný pohľad po zásahu. Pričom jedna z mála budov, ktoré „prežili“ bombu bola budova projektovaný architektom českého pôvodu Janom Letzelom, ktorá teraz je nazývaná A-bomb Dome, a predtým slúžila na účely obchodnej výstavnej siene.

V samotnom parku je viac pamätníkov, venovaných tejto smutnej udalosti a krátkou prechádzkou sme sa dostali aj na miesto epicentra kde bomba explodovala.

Mladý chlapec nesie na chrbte bezvládne telo svojho mladšieho brata v zdevastovanom meste Nagasaki po páde atómovej bomby. Americký vojenský fotograf Joe O'Donnell ho odfotil, ako stoicky stojí v blízkosti kremačnej jamy. Meno chlapca nikto nepozná, no fotografia sa stala ikonickým obrazom ľudskej tragédie jadrovej vojny.

Našu prechádzku ukončujeme ochutnávkou miestnej špeciality a to : Okonomiyaki, čo by sme mohli charakterizovať ako palacinkové slané cestou na ktoré sa naloží kapusta, vajíčko, cibuľa, rôzne druhy korenia a podľa výberu mäso alebo morské plody.. robia sa rôzne varianty a tým, že to šéf robil pred nami na horúcej platni sme videli celý proces. Dobré pivo po dobrom jedle chutilo ešte viac.

V Hiroshime sme pokračovali na ďalší deň krásnym výletom na hradný zámok odkiaľ bol tiež krásny výhľad na mesto a na kvitnúce sakury. Hirošimský hradný, niekedy nazývaný aj Kaprový hrad bol sídlom daimjó (feudálneho pána) z hirošimskej domény. Hrad bol pôvodne postavený v 90. rokoch 16. storočia, ale bol do značnej miery zničený pri atómovom bombardovaní 6. augusta 1945. Hlavná pevnosť bola prestavaná v roku 1958, replika originálu, ktorá teraz slúži ako múzeum histórie Hirošimy pred druhou svetovou vojnou, a odvtedy boli zrekonštruované ďalšie hradné budovy.Vo vode ktorý oblieha múr vidíme Koi kapry, avšak samotné koi znamená doslova "kapor" alebo presnejšie "brokátový kapor", farebné odrody kaprov ktoré sa chovajú na dekoratívne účely alebo na vodné záhradné jazierka s koi. Výstavné priestory nám dávajú možnosť nazrieť do dávnej histórie Japoncov.

Po krásnej prechádzke zámockým parkom plný sakúr sa presunieme naspäť asi 20 minút na stanicu odkiaľ mierime vlakom do prístavu Miyajimaguchi, a trajektom sa prevezieme na ostrov Miyajima, kde z diaľky vo vode už vidíme obrovskú Torii bránu, ktorá pri odlive je odhalená aj časťou hlboko vo vode ale pri prílive vidieť len oranžovo natretú časť. Pohľad na bránu v popredí hory Misen je považovaný za jednu z „Troch scenérií Japonska“.

Blížime sa k ostrovu a už z trajektu vidíme dominantnú bránu torii, ktorá patrí miestnej svätyni Icukušima. Ostrov nesie rovnaký názov, známy je však aj pod prezývkou Mijadžma, čo v preklade znamená ostrov svätýň.

Ostrov Mijadžima je považovaný za posvätný už od dávnych čias. Legenda hovorí, že v roku 806 budhistický mních Kukai, ktorý sa práve vrátil z Číny, navštívil tento ostrov na svojej ceste do Kyota. Pocítil tu duchovnú energiu a dospel k záveru, že ostrov je svätým miestom. Na jeho najvyššej hore Misen postavil prvý chrám, resp. halu, v ktorej sto dní meditoval a vykonával rôzne rituály. Oheň, ktorý používal, nazývaný „Kiezu-no-hi” horí v hale Misen Reikado dodnes.

A akonáhle vstúpime na ostrov hneď uvidíme srnky, resp. jelene, konkrétne druh Sika . Sú milé, krotké, fotogenické... ale pozor! Stačí chvíľka nepozornosti už vám vyťahujú jedlo z ruky.Ostrov je domovom viac ako 500 voľne žijúcich srniek.

Prechádzame sa po ostrove až k torii bráne, ktorej pri odlive sa možno aj dotknúť.

Brána torii tu stála už od roku založenia svätyne, ale v súčasnej podobe existuje od roku 1875. Je vyrobená z gáfrového dreva, má výšku 16 metrov a pre zvýšenie stability vo vode má ku svojím stĺpom pridané ďalšie 4 nohy.

Plávajúca svätyňa je ikonou ostrova. Prvá písomná zmienka o miestnej svätyni ktorá pochádza z roku 881 hovorí, že na tomto mieste svätyňa stála už od roku 593, kedy ju dal za vlády cisárovnej Suiko postaviť vtedajší miestny správca ostrova.

Malými zmenami prešla pri rekonštrukciách po požiaroch avšak od tejto doby sa tvar svätyne prakticky nezmenil a udržuje sa dodnes. Od roku 1996 je svätyňa spolu s okolitými lesmi hory Misen zapísaná v Zozname svetového dedičstva UNESCO.

Prechádzaním svätyňou obdivujeme klasickú japonskú architektúru. Vďaka okolitej vode je často svätyňa prezývaná „plávajúca". V čase prílivu môžete priamo pod vašimi nohami pozorovať ryby, pri odlive zase zo svojich skrýš vylezú kraby.

Za bránou chrámového areálu je skrytá ulička, ktorú lemujú desiatky malých sôch. Sú to takzvaní Jizo (džizo), ochranné božstvo malých detí a detských duší. Japonci veria, že ich duša musí po smrti preplávať rieku a dostať sa na druhý breh, zatiaľ čo zlí duchovia a démoni sa im v tom snažia zabrániť. Dospelá duša je dosť silná, aby si s démonmi poradila, no detské duše potrebujú pomoc. A práve títo malí usmievaví mnísi tieto detské duše chránia. Jizo tu patrí medzi najobľúbenejšie božstvá, Japonci ich milujú a vyrábajú im rôzne čiapky, plášte, podbradníky...

Samozrejme keďže času bolo dosť, sme využili aj možnosť lanovkou sa previesť na najvyšší bod ostrova na 535 metrov vysokú horu Misen. Spôsobov, ako sa naň dostať je viacero. Okolité lesy ponúkajú niekoľko peších trás, ale prečo sa nevyviesť lanovkou alebo lanovkami, teda jednej úsek je s lanovkami pre 8 osôb a druhý pre 30 osôb. Z vrchu bol nádherný výhľad na samotné mesto Hatsukaichi ale v diaľke bolo vidieť aj Hiroshimu.