Japonsko – krajina vychádzajúceho slnka- južná časť Japonska

 

Japonsko – krajina vychádzajúceho slnka- južné časť Japonska

こんにちは – Konnichiwa! – Dobrý deň!

 

Pokračujeme v ceste Japonskom, severná časť je opísaná v tomto blogu:

https://damynacestach.blogspot.com/2025/04/japonsko-krajina-vychadzajuceho-slnka.html

 

Pokračujeme  v dobrodružstve v mestách Kyoto, Nara a Osaka vrátane EXPO 2025.

Z Hiroshima sme  zase shinkanzenom za hodinu aj niečo prekonali vzdialenosť 340 km a dostali sa do bývalého hlavného mesta Kyoto. Na stanici počas čakania sme videli prechádzať aj shinkanzen Hello Kitty, ale my sme cestovali iným vlakom. Kyoto má krásnu a modernú stanicu spojenú s obchodným a zábavným centrom, kde sa nachádza tiež plno reštaurácií a kaviarní.

 

Kjóto alebo Kyoto je jednou z najstarších obcí v Japonsku, ktorú v roku 794 zvolil cisár Kanmu za nové sídlo japonského cisárskeho dvora. Japonskí cisári vládli z Kjóta, čo znamená hlavné mesto, v nasledujúcich jedenástich storočiach až do roku 1869. Hlavné mesto bolo premiestnené z Kjóta do Tokia po obnove Meidži, dokedy Tokio bolo nazývané Edo.  Ako hlavné mesto Japonska v rokoch 794 až 1868 sa Kjóto niekedy nazýva tisícročným hlavným mestom. Kjóto, ktoré slúžilo ako hlavné mesto Japonska viac ako tisíc rokov, sa doslova prekladá ako „hlavné mesto“. Dnes je staré hlavné mesto veľké, moderné mesto s viac ako miliónom obyvateľov, no v mnohých ohľadoch si stále dokáže zachovať eleganciu a tradície.V Kyote vidieť skutočné geishe, tu sa najviac zachovali tradície a mesto napriek tomu, že je veľké pôsobí vyrovnane a kľudne.

Kjóto je považované za kultúrne hlavné mesto Japonska a je hlavnou turistickou destináciou. Je domovom mnohých budhistických chrámov, šintoistických svätýň, palácov a záhrad, z ktorých niektoré boli spoločne zaradené do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. V Kyote a okolí je viac ako 1600 chrámov a 400 svätýň! Vybrať si, čo navštíviť, nemusí byť také jednoduché.Chrámy sú budhistické, často zenové chrámy rôznych siekt.

Naša prvá cesta po ubytovaní viedla do bambusového lesa Sagano bamboo forest blízko mesta. Drevené chodníky sa prepletajú cez hustú húštinu vysokých bambusových stoniek, ktoré siahajú desiatky metrov do neba a vytvárajú baldachýn. Keď vietor prechádza cez husté rastliny, drevo sa ohýba a vŕzga, lístie šuští a kmene  klopú a vytvárajú pokojný zvuk.  Teda, keď to neprehlušia hordy turistov.

 

Po dobrom obede nasledovala návšteva Ryoanji Temple  alebo  „Chrám mierumilovného draka“, ktorý  je zenový chrám. Od roku 1994 je chrám a jeho záhrady spolu s niekoľkými ďalšími pamiatkami v Kjóte zapísaný na Zoznam svetového dedičstva UNESCO pod názvom „Pamiatky na starobylé Kjóto“. Rjóandži patrí škole Mjóšindži odnože Rinzai šú zenového budhizmu. Pre mnoho ľudí je meno chrámu synonymom pre tunajšiu slávnu kamennú záhradu, ktorá je považovaná za jeden z najlepších dochovaných príkladov vycibreného japonského zenového chrámového záhradníctva kare-sansui (suchá krajina). Tento štýl sa obvykle vyznačuje výraznými väčšími kamennými útvarmi, ktoré sú rafinovane rozmiestnené na ploche tvorenej drobnými, starostlivo vybranými a vyleštenými hladkými kamienkami uhrabanými do lineárnych vzorov, ktoré uľahčujú meditáciu Hlinená stena zafarbená do oranžova a hneda  vyjadřuje "sabi", kým kamenná záhrada "wabi". Spoločne takto  vyjadrujú japonský svetonázor či estetiku "wabi-sabi". Z hľadiska materiálnej estetiky wabi-sabi sú charakteristické vlastnosti ako asymetria, drsnosť, nedokonalosť, nestálosť, neúplnosť, skromnosť, jednoduchosť, intimita, zemitosť, šerosť, neokázalosť. Nádherná a upokojujúca prechádzka v záhrade a pri jazierku bola skutočným balzamom na dušu. (len keby sa to dalo absolvovať bez zbytočných rečí turistov)

 

Ďalšou zastávkou bol Chrám zlatého pavilónu Kinkaku-ji , zen budhistický chrám, ktorý je označený ako miesto svetového dedičstva, a je jednou zo 17 historických pamiatok starovekého Kjóta. Dve horné poschodia sú potiahnuté 0,5 mikronovým plátkovým zlatom. Súčasný pavilón bol prestavaný v roku 1955 po tom, čo bol zničený pri podpaľačskom útoku. Budova  bola pôvodne vila, ktorá patrila mocnému štátnikovi, neskôr vilu odkúpil  shógun a premenil ju na komplex Kinkaku-ji. Keď  shógun zomrel, budovu premenil jeho syn na zenový chrám podľa jeho želania.  Zlato bolo dôležitým doplnkom pavilónu kvôli jeho základnému významu. Použité zlato bolo určené na zmiernenie a očistenie akéhokoľvek znečistenia alebo negatívnych myšlienok a pocitov k smrti. Slnečné lúče sa odrážajú od celého pavilónu a vytvárajú nádherný efekt odrazom celej budovy na hladine jazierka.

Cestou naspäť do hotela som ešte vyskúšala aj Skywalk na stanici odkiaľ je krásny pohľad aj na Nidec Kyoto Tower, kde som samozrejme  išla. Štýlové zakončenie dňa v originálnej sushi reštaurácii s vynikajúcim jedlom.

 

Ďalší deň sme začali vo svätyni Fushimi Inari Taisha Shrine  ktorá je  hlavná šintoistická svätyňa kami (tj božstva) Inari, Hlavné svätyňa sa nachádza na úpätí 233 m vysokej hory pomenované rovnako ako Inari. Lesné chodníky sú lemované mnohými červeno-oranžovo (rumelkovo- vermelion ) sfarbenými bránami torii. Už od počiatku bolo Fušimi-Inari vyhradené bohom (kami) saké, ryže a poľnohospodárstva, ale obchodníci ho uctievajú aj ako patróna obchodu a prosperity. Pre prilákanie priazne týchto kami, a tým získanie úspechu vo svojom podnikaní, sponzoruje mnoho firiem, obchodníkov ale aj jednotlivcov vznik nových brán. Na každej bráne je potom zaznamenané kedy a kto ju daroval. Vďaka obľube sa táto svätyňa stala hlavným sídlom pre desaťtisíce ďalších svätýň božstva Inari po celom Japonsku. Brán torii je tu viac než 10 000!!! . Jedným z hlavných a neprehliadnuteľných symbolov svätyne sú všadeprítomné sochy líšok – kicune. Líšky sú v japonskej mytológii považované za pozitívne postavy, ktoré v tomto prípade slúžia ako poslovia božstva Inari. Sochy kicune majú v tlamách často rôzne predmety ako kľúče, zvitky, klenoty , ktoré symbolizujú rôzne posolstvá. Na získanie ich priazne ich ľudia často obliekajú napr. čiapkami, šálami alebo podbradníkom.

Ďalšia zasávka viedla k Kijomizu-dera (kláštor čistej vody) ,ktorý je budhistický chrám nachádzajúci sa vo východnom Kyote.  Chrám je súčasťou svetového dedičstva UNESCO a patrí medzi historické pamiatky starovekého Kyota.

Prechádzka ukončená vynikajúcim obedom v miestnej rodinnej malej reštaurácii a potom bol čas aj na ochutnávku rôznych maškŕt v miestnych predajniach.

Prechádzkami ikonických starých ulíc mesta sme ukončili program na daný deň, ale ja som mala vstupenku na predstavenie tradičného japonského divadla tanca, spevu, preto som do doby začiatku predstavenia chcela si dať kávu. 

A tak prechádzkou po uličkách som natrafila na malý lokálny barík, J.House,  kde hrala hudba 60-tych rokov, totiž ako som sa dozvedela majiteľ pán Jun  je fanúšikom práve tohto obdobia a zberateľom platní. Tak miesto kávy, keďže v Japonsku až taká veľká tradícia konzumácie  kávy nie je, som ochutnala japonské whisky.

 

A potom už len prejsť do divadla Gion Corner,  kde ma čakalo nádherné predstavenie, škoda že sa fotiť nedalo, ale v programe bol tam spev maiko, tradícia prípravy čaju, malé komediálne divadlo, Koto hudba, aranžovanie kvetov, Bugadu tanec.

A potom som využila MHD naspäť do hotela, totiž neďaleko od divadla bola zastávka autobusu, ktorý nás priamo odniesol na stanicu odkiaľ sme mali na druhej strane hotel.

Ďalší deň sme cestovali ďalej ale už len autobusom  a prvá zastávka bola Nara. Čo treba vedieť o meste Nara? Nara bola hlavným mestom Japonska počas obdobia Nara v rokoch 710 až 784 ako sídlo cisára. Keďže cisári sa radi sťahovali tak bolo v určitých obdobiach určené aj  iné mestá ako hlavné mestá.  (Po Nara boli ešte dve a potom Kyoto a neskôr Tokyo). Nara je domovom ôsmich významných historických chrámov, svätýň a pamiatok, konkrétne Tódai-dži, Saidai-dži, Kófuku-dži, svätyne Kasuga, Gangó-ji, Yakushi-ji, Tōshōdai-ji a paláca Heijō spolu s pralesom Kasugayama, ktorý je súčasťou svetového dedičstva UNESCO.

Park Nara, sa nachádza na úpätí hory Wakakusa a je  jedným z najstarších parkov v Japonsku. Park je jedným z „miest scénickej krásy“, ktoré určilo Ministerstvo v Japonsku. Viac ako 1200 voľne žijúcich jeleňov sika, ktoré sa voľne potulujú po parku, je klasifikované ako prírodný poklad. Veľkosť parku je asi 660 hektárov. Už pri vstupe do parku nás vítajú jelen, ktoré majú radi kŕmenie, síce sú trochu „voňavé“ a ke´d nedostanú jedlo sú schodné aj kusnúť „hostiteľa“.

Objavuje sa pred nami obrovská brána Nandaimonská brána, veľká drevená brána, na ktorú dohliadajú dve divoko vyzerajúce sochy. Sochy, ktoré predstavujú kráľov strážcov Nio, sú spolu so samotnou bránou vyhlásené za národné poklady. Veľká južná brána je hlavnou bránou Tōdai-ji.  Osemnásť obrovských stĺpov, ktoré podopierajú strechu, meria 19,058 metra a celá konštrukcia sa týči 25,46 metra nad kamenným soklom, na ktorom spočíva. Veľká južná brána je najväčšia vstupná brána do chrámu v Japonsku, ktorá sa svojou mierou hodí k Veľkej sieni Budhu.

Tódaidži -Veľký východný chrám,  budhistický chrám, poskytuje prístrešie gigantickej soche Budhu Vairóčana, v Japonsku známom jednoducho ako Daibucu  „veľký Budha“. Tódaidži je počítaný medzi sedem veľkých narských chrámov . Pôvodný komplex obsahoval dve 7-poschodové pagody, najväčšie vôbec v Japonsku.

 

Todai-ji Sorin

Sorin je v podstate veža ktorá je na vrchole pagody. Asi pred 1200 rokmi bola v Todai-ji 7-poschodová pagoda. Tento sorin bol vyrobený pre repliku pagody a vystavený na EXPO v roku 1970. Je vysoký viac ako 10 metrov, čo ma núti čudovať sa, ako niečo také mohlo niekedy stáť na vrchole pagody takej veľkosti. Úžasné.

 

Zvonica  v Todai-dži ku ktorej vedie krásna cesta lemovaná sakurami a kde sa oplatilo tiež vyliezť.

Krásna prechádzka v parku vedie cez čistinky a mostíky a dostaneme sa v doprovode jeleňov a vyše tritisíc lampášov lemujúcich cestu k Kasugataisha Shrine- k šintoistickej svätyni. Torii v Kasuga-taisha je jednou z najstarších v šintoistickom štýle a pomohla ovplyvniť štýl Torii, ktorý sa vyskytuje vo veľkej časti Japonska. Svätyňa Kasuga a pri nej prales Kasugayama sú zapísané do zoznamu svetového dedičstva UNESCO ako súčasť „Historických pamiatok starovekej Nary“.

Po takejto pešej prechádzke kde človek prejde aj 15000 krokov určite dobre padne obed a keď ide o sushi tak to chutí ešte lepšie. A zase sme našli perfektnú sushi reštauráciu!

 

A posilnená dobrým obedom sa ide do cieľa .. do mesta Osaka!!! Mesto nás čaká rozkvitnutými sakurami a našou prvou zastávkou je hrad resp. hradná záhrada a konečne si viem dať vynikajúce presso v hradnej kaviarni.

 

Tak niečo o Osake! Osaka alebo „veľký kopec“ je tradične považované za ekonomické centrum krajiny. Osaka je očarujúce mesto, ktoré je najviac  známe svojím jedlom, zábavou a nočným životom – s trochou histórie a kultúry. Osaka súperí s Hiroshimou v jedle okonomiyaki, lebo v Hiroshime všetky ingrediencie naložia na základ teda na slané palacinkové cesto a potom zapečú ale  v Osake ingrediencie zmiešajú a potom to položia na základ a zapečú. Ale môžem povedať že čo sa jedla a hlavne sushi týka tak Osaka je jednička, majú vynikajúce reštaurácie.

Večer sa ide na Umeda Sky Building a to na observatórium Kuchu Teien kde sa dostaneme „plávajúcimi“ alebo visiacimi pohyblivými schodmi ktoré spájajú Tower East  a Tower West na 39., 40.  a strešné poschodie. Panorámu mesta Osaka z vtáčej perspektívy z výšky 173 metrov nad zemou z 360-stupňovej strechy pod holým nebom je očarujúca!.

Na druhý deň objavujem rušné centrum mesta a to časť Dotombori ktorá je pulzujúcou časťou mesta. Reklamy, obchody, reštaurácie a kaviarne... časť kde to žije vo dne v noci a hlavne v noci.

Keď vyjdeme z rušných ulíc v bočnej uličke objavíme budhistický chrám Pure Land Hozenji. Atmosféra sa dramaticky mení zo živého mesta na pokojné nádvorie vydláždené dlažobnými kockami, kde sa nachádzajú rôzne budovy, ako sú okrem iného Konpirado Hall, Niga Byakudo Hall a Ohatsu Daigongen.Medzi nimi je najznámejší Fudo Myo-o orientovaný na západ, obalený zeleným machom známy ako Mizukake Fudo Son. Tradícia oblievania sochy vraj začala po vojne, keď žena nabrala ponúknutú vodu a pokropila ňou sochu, a takto vlastne na soche sa začal vytvárať mach. Medzi výhody pripisované rituálu nalievania vody patrí liečenie chorôb, prosperita v podnikaní.

Krásna prechádza popri rieke Dotombori po ktorej sa plavia výletné lode a nakoniec vynikajúce sushi  pred veľkolepým sumo show. 

Sumoimpact je show kde sa predstavia zápasníci sumo, ale aj hudobníci a obecenstvu predvedú jednotlivé používané techniky, na obrazovke sú vypísané jednotlivé sumo postoje a zápasníci ich prakticky predvedú, dá sa povedať, že to boli základy oboznámenia sa s technikami sumo.  Samozrejme že bol aj  zápas. Bola možnosť aj z obecenstva sa postaviť voči sumo zápasníkovi, čo využili mladí chlapci,  čiže celá show mala vynikajúcu atmosféru, v cene lístka bolo aj sushi ale aj ramen a nápoj.  Sumo patrí tiež k tradícii v Japonsku a keď som tu tak prečo by som sa na to nepozrela.

Podvečer som išla na vyhliadkovú budovu Harukas 300, teda v Japonsku som bola na troch  najvyšších vyhliadkach a to na Skytree v Tokyu (634m), na Umeda Sky Building v Osake ( 173m) a na Harukas 300 (300m). Aj táto budova je krásna a na 59.poschodí sú reštaurácie kde si človek môže sám pripraviť BBQ. Aj odtiaľ boli krásne výhľady na samotné mesto. A ako ináč by sa mal deň skončiť ako dobrým sushi priamo v budove Harukas.

A na druhý deň sa začalo EXPO 2025, ktoré bude trvať pol roka a na výstave je prítomných 158 štátov z celého sveta, pričom niektoré majú impozantné samostatné pavilóny a niektoré ako aj Slovensko má výstavný priestor v spoločnom pavilóne.

V Japonsku a práve v Osake už sa konala celosvetová výstava 1970, vôbec prvá medzinárodná výstava v Ázii. Jedna z najuznávanejších svetových výstav v histórii, francúzska Exposition Universelle, sa konala v Paríži v roku 1889. Najväčšou atrakciou odhalenou na výstave v roku 1889 bola nepochybne Eiffelova veža, vtedy najvyššia budova planéty.

Pri ceste na výstavisko ma zaujala zaujímavá budova v štýle Hundertwassera, a skutočne keď som to vygooglila, tak architektom je Hundertwasser a ide o budovu spaľovne, podobná je aj vo Viedni. Je to celkom zaujímavý nápad, ako oživiť fádnu budovu.

Ináč výstavisko je pripravené na umelo vybudovanom ostrove z odpadu, preto je neďaleko aj spaľovňa. 

Mottom je: Designing Future Society for our Lives... teda  Vytváranie budúcej spoločnosti pre naše životy...

Ústrednou postavičkou alebo maskotom je Myaku – Myaku ktorá v červenej hlavičke reprezentuje bunky ako život a modré telo symbolizuje vodu, ktorá patrí tiež k životu.

Grand ring - Veľký okruh je symbolická brána, ktorá víta návštevníkov, teda veľký okruh kde sa dá prechádzať popod konštrukciu alebo sa dá vyviesť výťahom hore a prechádzať sa na okruhu a sledovať dianie zhora. Veľký okruh už je zapísaný v Guinessovej knihe rekordov ako najväčšia drevená stavba na svete. Táto drevená  kreácia, stelesňuje koncept „Jednota v rozmanitosti“. Výstava je na obrovskej ploche 150 hektárov. Ring Skywalk na vrchole štruktúry poskytuje návštevníkom pešiu orechádzku  okolo dvoch kilometrov, vďaka čomu si môžu prezrieť pavilóny zhora, aby získali pocit z celého rozsahu areálu Expo. Z najvyššieho bodu okruhu je vidieť celú centrálnu Osaku a Osacký záliv a za jasných dní výhľad až na most Akashi Kaikyō, ktorý je viac ako 30 kilometrov na západ. No to som nevidela, respektíve na Veľkom hornom okruhu som nemala čas sa prechádzať vzhľadom na to, že sme mali na EXPO len dva dni. Ale aj tak som nazbierala 113 pečiatok čo je slušný výkon!

Za mňa zase najkrajší bol pavilón Saudskej Arábie, bývalých postsovietskych štátov ako Uzbekistan, Azerbajdžán, Turkmensko, Tadžikistán, ale nádherný bol aj samostatný pavilón Maďarska s krásnym motívom vidieka a s pekným programom.

Taktiež ma upútali pavilóny Číny,  Singapuru, Malaysie, Qataru, Arabských Emirátov ale aj Srbska, Indonézie. Orientálne krajiny mali tiež čarovné výstavné priestory.  

Keďže už z Dubaja, kde bolo predošlé EXPO, som mala skúsenosti, tak prvé čo bolo, že som si zaobstarala knížku, kde som si mohla zbierať pečiatky jednotlivých vystavovateľov. Veľmi milí boli reprezentatni afrických krajín, v tých štátoch kde som už bola, tak som sa s nimi aj trochu porozprávala a poniektorí ponúkali aj nejaké delikatesy.

Ale keď porovnám EXPO v Osake a v Dubaji tak Japonci sa majú ešte čo učiť. Značenie bolo veľmi zlé, mapku bolo potrebné si zakúpiť, zriadenci nevedeli po anglicky no a všade sa stálo v rade. Také typické japonské. Na počet návštevníkov bolo veľmi málo taxíkov, málo občerstvení.

Po EXPO ešte som mala čas aj na večernú prechádzku neďaleko nášho hotela alebo v deň odletu aj na doobedňajšiu prechádzku v okolí kde som objavila ďalší budhistický chrám.

Ale vo vedľajších uličkách  visí elektrické vedenie.. zaujímaví, to som videla doteraz len v Thajsku alebo v niektorých afrických štátoch.

Takže tu sa príbeh končí, historické pamiatky boli krásne, rušné štvrte a plno reklám na mňa nepôsobili dobre, automaty na každom rohu, plno  plastov čo používajú a nehovoriac o „umelých jedlách“ v rýchlo občerstveniach tiež na mňa neurobili dobrý dojem. Niekedy mi Japonci pripadali ako zombíci, ktorí sa pozerajú do mobilu a ani nevnímajú okolitý svet a krásu prírody.

ありがとう- Arigatō – Ďakujem!