Latinská Amerika – časť 4, Brazília

Latinská Amerika – časť 4 Brazília

Latinská Amerika je Mexiko a krajiny nachádzajúce sa v Južnej Amerike, Strednej Amerike a karibskej oblasti. Toto označenie zahŕňa krajiny, v ktorých sa používa prevažne španielčina alebo portugalčina (jazyky, ktoré vznikli z latinčiny). Do Latinskej Ameriky sa preto nezvyknú zaraďovať anglicky hovoriace krajiny (Jamajka. Belize, Guyana). Tie patria do severnej časti amerického kontinentu a označujeme ich pojmom Angloamerika.

Takže som sa rozhodla, že návštevu štátov latinskej Amerika nebudem robiť po jednotlivých štátoch a cestovať tam a naspäť, ale skúsim viaceré krajiny jedných ťahom. Mám zásadu, že nechcem vidieť v každom štáte tzv. každý strom, ale sústreďujem sa na významné body. Prípadne, keď ma niečo niekde zaujme veľmi je možné sa tam kedykoľvek aj po rokoch vrátiť a preskúmať krajinu podrobne.

Najviac času sme venovala Peru, veď tam je veľa pamiatok z dôb Inkov, ktoré sú atraktívne pre turistov. O tom píšem vo svojom blogu :

https://damynacestach.blogspot.com/2025/12/latinska-amerika-cast-prva.html

O štátoch Bolívia a Chile sa dočítate v blogu:

https://damynacestach.blogspot.com/2026/01/latinska-amerika-cast-2-bolivia-chile.html

O Argentine a Uruguaji sa dočítate tu: https://damynacestach.blogspot.com/2026/01/latinska-amerika-cast-3-argentina.html

A navštívime posledný štát v zozname mojich plánov počas tohto zájazdu a tým je Brazília.

S rozlohou 8,5 milióna km² a viac ako 217 miliónmi obyvateľov je Brazília piatou najväčšou krajinou na svete podľa rozlohy a siedmou najľudnatejšou.

Na území Brazílie sa rozkladá jeden z najväčších tropických dažďových pralesov na svete – Amazonsky prales, ktorý je domovom rozmanitej fauny a flóry, rôznych ekologických systémov a rozsiahlych prírodných zdrojov rozprestierajúcich sa na mnohých chránených územiach. Brazília bola v minulosti najväčšou kolóniou Portugalska a portugalčina je v Brazílii úradným jazykom. Hlavným mestom Brazílie je mesto Brazília, najväčším mestom Sao Paolo a najatraktívnejším mestom zase Rio de Janeiro.

Brazília je najväčším producentom kávy za posledných 150 rokov.

V krajine však pretrváva badateľné množstvo korupcie, kriminality a sociálnej nerovnosti.

Slovo "Brazília" pravdepodobne pochádza z portugalského slova pre brazílske drevo, strom, ktorý kedysi hojne rástol pozdĺž brazílskeho pobrežia. Oficiálny portugalský názov krajiny v pôvodných portugalských záznamoch bol "Krajina Svätého kríža" (Terra da Santa Cruz), ale európski námorníci a obchodníci ju bežne nazývali "Krajina Brazília" (Terra do Brasil) kvôli obchodu s brazílskym drevom. Toto populárne pomenovanie zatienilo a nakoniec nahradilo oficiálny portugalský názov. Niektorí prví námorníci ju nazývali "Zemou papagájov".

Napätie medzi Portugalcami a Brazílčanmi sa zvýšilo a portugalské kortesy, vedené novým politickým režimom, ktorý zaviedla liberálna revolúcia, sa pokúsili obnoviť Brazíliu ako kolóniu. Brazílčania sa odmietli podvoliť a princ Pedro sa rozhodol postaviť sa na ich stranu a vyhlásil nezávislosť krajiny od Portugalska.

Vedeli ste že Brazília bola aj cisárstvo?

Po vyhlásení nezávislosti bol dvadsaťtri ročný princ Pedro vyhlásený za prvého cisára Brazílie s kráľovským titulom Dom Pedro I., čo viedlo k založeniu Brazílskeho cisárstva..

Hoci väčšina Brazílčanov netúžila po zmene formy vlády v krajine, ale monarchia bola po nesúhlase väčšiny dôstojníkov cisárskej armády, ako aj vidieckych a finančných elít zvrhnutá vojenským prevratom a vznikla republika.

Pred samotným presunom do Rio de Janeiro sme navštívili vodopády Iguazu, ktoré sme deň predtým videli z argentínskej strany.

Už pri vstupe do národného parku sa pred nami v diaľke objavil vodopád v plnej kráse. Takto sme mali ucelený pohľad a vodopády ako na dlani. Aj na tejto strane vedú chodníčky s foto miestami odkiaľ n naskytá nádherný pohľad na masu vody, rútiacej sa do hĺbky až 70 metrov. Na brazílskej strane sa vieme dostať bližšie k vodopádom a celá trasa je viac „interaktívna“ teda sem tam sme dostali poriadnu dávku sprchy.

Samotná trasa, ktorú je potrebné absolvovať pešo zaberie cca 1-2 hodiny. Všetko záleží podľa toho, koľko sa budeme kochať výhľadmi a fotiť.

Prechádzkou sme sa dostali až pod Diablove hrdlo, kde na vyhliadku vedie hore výťah, a stretli sme tu aj juhoamerický nosála, ktorý ignoroval turistov a hľadajúc niečo „pod zub“ sa motal okolo nás.

Na druhý deň nasledoval vnútroštátny let, keďže sme sa už nachádzali na brazílskej strane a pristáli sme v meste karnevalov, v Rio de Janeiro. Majestátne mesto skrýva tie najkrajšie brazílske pamiatky,

Hotelové ubytovanie sme mali neďaleko len dve ulice od známej pláže Copacabana, tak ráno ešte pred raňajkami som sa išla pozrieť na vychádzajúce sa slnko nad plážou. Ale pohľad na vychýrenú pláž nebol ten, ktorý som očakávala, piesok nebol udržiavaný, okolo sa nachádzali ošarpané stánky, no z mojej strany sklamanie. A keď sme neskôr boli očitými svedkami krádeže na pláži tak človek si vytvorí mienku.

Po raňajkách sme urobili dlhšiu prechádzku po promenáde, a dostali sme sa aj na pláž Ipanema, ktorá je krajšia a elegantnejšia a hlavne čistejšia ako „slávna“ Copacabana. Pláž Ipanema bola pomenovaná podľa skladby bossa nova „The Girl from Ipanema“ a táto pláž z roka na rok získava ocenenie „Best Beaches in the World“. Pozdĺž promenády tejto pláže sa nachádzajú krásne kaviarničky a reštaurácie, art galérie, kluby a divadlá. Celková atmosféra je tu oveľa bezpečnejšia.

Na konci tejto pláže sa nachádza aj pevnosť, kde sme sa ale nedostali, lebo sa nedalo platiť kartou. Ale aspoň sme si urobili „výstup“ na vrcholček vedľa pevnosti odkiaľ sa nám naskytol krásny výhľad Obed sme si dali v útulnej reštaurácii s výhľadom na Atlantický oceán.

Poobede sme pokračovali malou prehliadkou mesta počas ktorej sme sa dostali k vstupnej stanici lanovky, ktorá vedie na horu Cukrová homola.

Spoločne s vrchom Corcovado je Cukrová homoľa najznámejším kopcom v Riu. Charakteristický tvar dal kopcu svoje portugalské meno Pao de Acucar. Zhodou okolností jej pôvodní obyvatelia (indiáni kmeňa Tamoio) nazývali kopec foneticky pau-n-acuqua, čo v ich jazyku nemalo s cukrom nič spoločné, ale znamenalo „vysoká špicatá osamelá hora”.

Cukrová homoľa meria 396 metrov a vypína sa priamo z mora pri zálive Guanabara. Veľmi strmé svahy kopca sú tvorené žulou, ktorých vek sa odhaduje na 600 miliónov rokov. Sedlom s tropickým pralesom je oddelený susedný o niečo nižší a nie tak špicatý kopec Morro da Urca. Od roku 1912 vyváža turistov na vrchol Cukrovej homole lanovka. Nádherný výhľad a vzrušujúca jazda robí z tohto zážitku jednu z najvyhľadávanejších atrakcií Ria.

Prvý úsek lanovky vystúpi asi 220 metrov na Morro da Urca. Z pravej strany lanovky je pod nami pláž Praia Vermelha. Na tejto medzi stanici sú vystavené aj kabínky prvých dvoch generácií lanovky. Z tohto medzi kopca sa nám otvorí výhľad na zátoku Botafogo s jachtami a na nábreží štvrti Flamengo s tropickým parkom.

V druhom úseku jazdy lanovkou sa dostaneme až na vrchol Pao de Acucar. Kabínky sa vznášajú nad pralesom, a na chvíľu sa zastavia takmer nad kolmými žulovými kopcami, až kým konečne zastavia v hornej stanici lanovky.

Na vrchole nájdeme viacero plošiniek, lavičiek s výhľadom na rôzne strany a štvrte.. Medzi kopcami vidíme vsadenú štvrť Botafogo, za ňou sochu Krista Spasiteľa, pozdĺž pobrežia sa tiahne dlhá pláž Copacabana, so stolovou horou Pedra da Gavea v pozadí.

Východzia stanica lanovky začína z centrálneho námestia štvrti Urca, Praca General Tibúrcio (námestie Generála Tiburcia). Uprostred stojí 15 metrov vysoký pomník postavený na počesť hrdinom z Laguny a Dourados s vyobrazením návratu časti brazílskych jednotiek z Paraguaja.

Ale tu bola zase možnosť obletieť helikoptérou sochu Krista! A prečo nie, kedy sa mi naskytne taká príležitosť, túto šancu som využila! V ponuke sú rôzne trasy ktoré sa líšia dĺžkou ale všetky prelet okolo sochy. Z výšky sa vyskytol krásny pohľad aj na pláže, a nádherné bolo ako sme krúžili okolo sochy a s obláčikov sa naraz vynorila socha Krista. Nezabudnuteľný zážitok!

Večera v reštaurácii so živou hudbou neďaleko hotel, kde sa miestni obyvatelia veselo bavili a tancovali, vynikajúca atmosféra, ktorá sa u nás nevidí.

Na druhý deň sme sa vybrali pozrieť zblízka najznámejšiu sochu Ria je Cristo Redentor (Kristus Spasiteľ), ktorá sa nachádza na 710 metrov vysokom kopci, ktorý sa nazýva Corcovado, čo do slovenčiny môžeme preložiť ako Hrbáč.

Socha Krista bola slávnostne odhalená v roku 1931. Vyrobená je zo železobetónu, ktorý bol obložený steatilom, jednotlivé diely boli vyrobené vo Francúzsku pod dohľadom sochára. Socha sama o sebe meria 30 metrov a celé dielo váži 1 145 ton. Socha je tvárou otočená smerom k zátoke Guanabara a je viditeľná z mnohých častí Ria.

Krásnu cestu sme absolvovali smerom hore červeným vláčikom ozubnicovej železnice (zubačky), ktorého vagóny majú veľké okná a drevené sedačky. Zubačka je v prevádzke od roku 1884 a prvým cestujúcim bol samotný cisár Dom Pedro (Peter II.).

Zubačka po niekoľkých metroch sa dostane do pralesu Tijuca, ktorý je najväčší mestský prales na svete. Počas jazdy, z času na čas sa naskytne panoramatický výhľad na Rio.

Z konečnej zubačky ešte pohyblivými schodmi, alebo tí, ktorí si nešetria nohy na ďalšie chodenie, po schodoch sa dostaneme k samotnej soche. Samotná socha je pôsobivá, ale z bezprostrednej blízkosti je takmer nemožné doceniť jej majestátnosť a rozmery, a vzhľadom na dav ľudí ani sa nedali robiť poriadne fotky. Pri päte sochy sa nachádza kaplnka zasvätená patrónke Brazílie Panne Márii Zjavenej. Kaplnka sa používa na krsty a rôzne ceremónie pre určitú vrstvu Brazílčanov.

Výhľad z vrcholu kopca je úžasný. Z tejto výšky 700 metrov nad morom si človek uvedomí, aké je mesto obrovské mesto, zvláštne vtesané medzi kopce a oceán. Dá sa prejsť okolo a pozerať si okolie a pritom prečítať si z máp, pripevnených na zábradlie, čo kde sa nachádza.

A pokračujeme v prehliadke mesta, prechádzame ulicami tzv. starého mesta s nádhernými budovami knižnice či divadla, nevynecháme ani štadión.

Zastavíme sa aj u modernej budovy Metropolitného kostola.de Sao Sebastiao.

Ďalšou atrakciou pre turistov sú schody Selarón, kde je plno turistov a ako tak sa dá urobiť dobrá fotka... schody sú dielom čilského umelca menom Selarón, ktorý tieto schody vytvoril ako poctu Brazílskemu ľudu.

Plný dojmov, síce z Brazílie čo sa týka chaosu a neorganizovanosti trochu aj s negatívnymi, ale tieto sa vymažú keď človek pomyslí na nádherné zážitky či už na pláži Ipanema, alebo na cukrovej homole, blízkosťou sochy Krista, preletmi helikoptérami ponad Iguazó a okolo sochy Krista.. zážitky na celý život.